Keď ho prvýkrát navštívil niekedy v 90-tych rokoch, opýtal sa ho Rorty, akýže problém to rieši. Egon odpovedal, že problém inakosti. „Čo to je za problém, všetci sú ako ja, len niektorí viac a iní menej“, povedal Rorty. Nuž hej, ale niektorí z tých, ktorí sú ako ja, nás kedysi nakladali do vagónov smer Terezín, Sachsenhausen, Osvienčim, a inam. Ich mentálni potomkovia sú medzi nami, organizovaní, aktívni, mnohí aj vyzbrojení. Pripustiť v každodennom živote, že „všetci sme nejakí, ale v podstate rovnakí“, je ilúziou.
Rudo Dzurko, skvelý rómsky výtvarník, jednému americkému novinárovi na otázku, v čom sú Rómovia iní ako gádžovia, odpovedal: „V ničom, akurát Rómovia robia strašný bordel“. Novinár sa opýtal: „A gádžovia nerobia bordel?“ „Robia,“ povedal Dzurko, „ale keď robia bordel gádžovia, tak to je Novák a Novotný, a keď robíme bordel my, tak sme cigoši.“ Aj takto sa dá pomenovať naša vzájomná oboznámenosť s kultúrnou inakosťou toho druhého. Hovorí sa, že kto sme my, zistíme až vtedy, keď vieme, kto sú tí iní. Čo však vieme o tých, ktorí sú iní? A vieme, kto sme my? Sociálny (kultúrny, civilizačný) analfabetizmus je pozadím konfliktov nielen v takzvanej multikultúrnej spoločnosti, ale aj medzi nami „domácimi“.
Celé dlhé roky som aj ja považoval za svoj intelektuálny problém tému identity. Najviac som sa však o sebe dozvedel až vo vyhrotenej konfrontácii so svojimi rasistickými a nacionalistickými blížnymi. Pátrajte však v zákutiach štruktúry ľudskej identity narušenej holocaustom a komunizmom! Pátrajte po istotách identity, keď sa táto mení s etapami životného cyklu, profesiou, vzdelaním, rodinným stavom a podobne. Identity, ako čohosi hotového a definovateľného, sa aj tak nedopátrate, iba kráčate za tieňom, ktorý po sebe zanecháva neuchopiteľné a premenlivé „ja“.
Stretol som však v živote niektorých ľudí, ktorí mali v tejto veci jasno. Vedeli presne, že sú hlavne, predovšetkým a v prvom rade napríklad Slováci, Česi, Židia, alebo katolíci. Všetko ostatné sú až potom. Takáto istota plodí pripútanosť a konflikty. Človek nie je ničím „hlavne, predovšetkým a prvom rade“, ale je súčasne všeličím – Slovákom aj Židom, otcom aj manželom, sociológom, aj napríklad mužom zo strednej vrstvy, a tak ďalej. Vytiahnuť jednu z dimenzií identity a postaviť ju na piedestál kamsi hore charakterizuje fanatika alebo postihnutého.
Mirek Duna sa vysťahoval aj so širšou rodinou pred českým anticigánizmom na Nový Zéland. Občas si telefonujeme. Raz mi položil e-mailom takúto otázku: „Videl som dokument BBC, kde tvrdili, že náš svet má miliardy rokov. Ja som však veriaci človek a podľa Biblie svet vznikol pred 5768-timi rokmi. Ako je to teda?!“ Vedel som, že s teóriou Veľkého tresku neuspejem, a tak som požiadal o výpomoc kamarátku - farárku Cirkvi husitskej. Jej rada pre Mirka bola: „Biblia nie je o vzniku sveta, ale o hľadaní Boha“. Jungiáni by v tejto súvislosti mohli hovoriť o hľadaní bytostného „Ja“, budhisti a ľudia sekulárni o sebapoznávaní a podobne. Hľadanie mystéria ľudského údelu a života vôbec je pre absolútnu väčšinu z nás úloha bez konca.
Hovorí sa, že getá sú enklávy hlbokej materiálnej biedy. „Tu a teraz“ však považujem za nebezpečnejšie getá duchovnej vyprázdnenosti. Takzvaná postmoderna, multikulturalizmus a tolerancia sú často iba slovným klišé, ktoré má ospravedlniť bezhodnotovosť a hedonizmus všedného života. Duch našej civilizácie nestojí a nepadá na stádach prieskumníkov snoriacich po našich pocitoch, postojoch, zvyklostiach..., ale na schopnosti kvalitne žiť a dôstojne umierať. Kvalitne žiť a dôstojne umierať však môže človek iba medzi ľuďmi, ktorých vníma tak, že „sú ako ja, len niektorí viac a iní menej“ a ktorých miluje. Každý, kto nad týmto konštatovaním pokrúti nosom a odkáže ho do sveta ilúzií, prestal hľadať a rezignoval. Jeho geto je problém.
Rudo Dzurko, skvelý rómsky výtvarník, jednému americkému novinárovi na otázku, v čom sú Rómovia iní ako gádžovia, odpovedal: „V ničom, akurát Rómovia robia strašný bordel“. Novinár sa opýtal: „A gádžovia nerobia bordel?“ „Robia,“ povedal Dzurko, „ale keď robia bordel gádžovia, tak to je Novák a Novotný, a keď robíme bordel my, tak sme cigoši.“ Aj takto sa dá pomenovať naša vzájomná oboznámenosť s kultúrnou inakosťou toho druhého. Hovorí sa, že kto sme my, zistíme až vtedy, keď vieme, kto sú tí iní. Čo však vieme o tých, ktorí sú iní? A vieme, kto sme my? Sociálny (kultúrny, civilizačný) analfabetizmus je pozadím konfliktov nielen v takzvanej multikultúrnej spoločnosti, ale aj medzi nami „domácimi“.
Celé dlhé roky som aj ja považoval za svoj intelektuálny problém tému identity. Najviac som sa však o sebe dozvedel až vo vyhrotenej konfrontácii so svojimi rasistickými a nacionalistickými blížnymi. Pátrajte však v zákutiach štruktúry ľudskej identity narušenej holocaustom a komunizmom! Pátrajte po istotách identity, keď sa táto mení s etapami životného cyklu, profesiou, vzdelaním, rodinným stavom a podobne. Identity, ako čohosi hotového a definovateľného, sa aj tak nedopátrate, iba kráčate za tieňom, ktorý po sebe zanecháva neuchopiteľné a premenlivé „ja“.
Stretol som však v živote niektorých ľudí, ktorí mali v tejto veci jasno. Vedeli presne, že sú hlavne, predovšetkým a v prvom rade napríklad Slováci, Česi, Židia, alebo katolíci. Všetko ostatné sú až potom. Takáto istota plodí pripútanosť a konflikty. Človek nie je ničím „hlavne, predovšetkým a prvom rade“, ale je súčasne všeličím – Slovákom aj Židom, otcom aj manželom, sociológom, aj napríklad mužom zo strednej vrstvy, a tak ďalej. Vytiahnuť jednu z dimenzií identity a postaviť ju na piedestál kamsi hore charakterizuje fanatika alebo postihnutého.
Mirek Duna sa vysťahoval aj so širšou rodinou pred českým anticigánizmom na Nový Zéland. Občas si telefonujeme. Raz mi položil e-mailom takúto otázku: „Videl som dokument BBC, kde tvrdili, že náš svet má miliardy rokov. Ja som však veriaci človek a podľa Biblie svet vznikol pred 5768-timi rokmi. Ako je to teda?!“ Vedel som, že s teóriou Veľkého tresku neuspejem, a tak som požiadal o výpomoc kamarátku - farárku Cirkvi husitskej. Jej rada pre Mirka bola: „Biblia nie je o vzniku sveta, ale o hľadaní Boha“. Jungiáni by v tejto súvislosti mohli hovoriť o hľadaní bytostného „Ja“, budhisti a ľudia sekulárni o sebapoznávaní a podobne. Hľadanie mystéria ľudského údelu a života vôbec je pre absolútnu väčšinu z nás úloha bez konca.
Hovorí sa, že getá sú enklávy hlbokej materiálnej biedy. „Tu a teraz“ však považujem za nebezpečnejšie getá duchovnej vyprázdnenosti. Takzvaná postmoderna, multikulturalizmus a tolerancia sú často iba slovným klišé, ktoré má ospravedlniť bezhodnotovosť a hedonizmus všedného života. Duch našej civilizácie nestojí a nepadá na stádach prieskumníkov snoriacich po našich pocitoch, postojoch, zvyklostiach..., ale na schopnosti kvalitne žiť a dôstojne umierať. Kvalitne žiť a dôstojne umierať však môže človek iba medzi ľuďmi, ktorých vníma tak, že „sú ako ja, len niektorí viac a iní menej“ a ktorých miluje. Každý, kto nad týmto konštatovaním pokrúti nosom a odkáže ho do sveta ilúzií, prestal hľadať a rezignoval. Jeho geto je problém.