Rok 2019 je zvláštny súbehom dvoch udalostí – výročím Novembra 89 a prezidentskými voľbami. Oboje nabité emóciami.
Emóciami spomienok a nádejí. Prvá z oboch udalostí čerpá energiu z minulosti a druhá z prítomnosti. Jedno i druhé má viditelných protagonistov – pre mňa to sú prezidentskí kandidáti Mikloško a Čaputová.
V januári tohoto roku sa na pôde Nadácie Milana Šimečku konala porada k organizovaniu spomienkových akcií na November 89. Sedeli sme tam reprezentanti oboch „prúdov“. Počas prestávky som si dával na verande cigaretu s Jurajom Šeligom. Prehodil: „Máte“, myslel tým nás, ľudí Novembra 89, „svit v očiach“. Žeby emócia spred tridsiatych rokov dokázala prežiť? Alebo má iniciačný vplyv „rozžiariť oči“ púha spomienka? Energia étosu tých čias?
Pár dní nato som pozeral na stránke .týždňa rozhovor trojice skvelých kandidátov na post prezidenta Slovenskej republiky (https://www.tyzden.sk/video/53198/moja-vizia-prezidentskeho-uradu-cast-prva/?ref=naj, https://www.tyzden.sk/video/53170/caputova-miklosko-a-mistrik-moja-vizia-prezidentskeho-uradu/?ref=naj). Pre potreby tejto úvahy si dovolím vynechať pána Mistríka. Fero Mikloško sa dovolával aj „étosu Novembra 89“ ako svojho tromfu. Zaslúžene – bol pri tom. Zuzana Čaputová rozprávala o „tu a teraz“. Plus mladosť a ženskosť.
V čom teda spočíva étos Novembra 89? V eufórii zo zmeny, ktorá nás – protagonistov tých chvíľ – vtedy pohltila a dodnes drží? V nádeji, že prichádza sloboda, spravodlivosť, demokracia…? Vo sne, túžbe, autentickej ilúzii? Nič predsa neprišlo, tak ako sme si to predstavovali, pretože sloboda, demokracia, spravodlivosť… sú „iba“ návestia na ceste. Dlhej ceste bez konca.
November 89 však symbolizuje aj prestrihnutie pásky pri slávnostnom uvedení spomenutej cesty do užívania. Pre moju generáciu! Generácia Zuzany Čaputovej je inkarnáciou tejto možnosti. Možnosti! Jedno aj druhé sú plné emócií. Potrebujú a umocňujú sa navzájom. Minulé a súčasné.
V čom teda spočíva naozaj étos Novembra 89? S odstupom tridsiatich rokov hovorím: V možnosti možností! V nádeji, ktorú sám tento fakt obsahuje! V šanci naplnenia mnohých snov! Mnohých a rôznych! Hlavne však: v možnosti ich slobodného obcovania medzi sebou. A rovnako ako sme vtedy boli konfrontovaní s prekážkou na ceste (symbolizovala ju monolitná komunistická moc), máme ju pred očami aj dnes – je ňou nacionalizmus. A je úplne jedno, že nevieme jasne rozpoznať ingrediencie (ideológia je iba jedna – i keď dominantná – časť z nich) z ktorých je poskladaný.
Písané pre Denník N (bez jazykovej úpravy)
V januári tohoto roku sa na pôde Nadácie Milana Šimečku konala porada k organizovaniu spomienkových akcií na November 89. Sedeli sme tam reprezentanti oboch „prúdov“. Počas prestávky som si dával na verande cigaretu s Jurajom Šeligom. Prehodil: „Máte“, myslel tým nás, ľudí Novembra 89, „svit v očiach“. Žeby emócia spred tridsiatych rokov dokázala prežiť? Alebo má iniciačný vplyv „rozžiariť oči“ púha spomienka? Energia étosu tých čias?
Pár dní nato som pozeral na stránke .týždňa rozhovor trojice skvelých kandidátov na post prezidenta Slovenskej republiky (https://www.tyzden.sk/video/53198/moja-vizia-prezidentskeho-uradu-cast-prva/?ref=naj, https://www.tyzden.sk/video/53170/caputova-miklosko-a-mistrik-moja-vizia-prezidentskeho-uradu/?ref=naj). Pre potreby tejto úvahy si dovolím vynechať pána Mistríka. Fero Mikloško sa dovolával aj „étosu Novembra 89“ ako svojho tromfu. Zaslúžene – bol pri tom. Zuzana Čaputová rozprávala o „tu a teraz“. Plus mladosť a ženskosť.
V čom teda spočíva étos Novembra 89? V eufórii zo zmeny, ktorá nás – protagonistov tých chvíľ – vtedy pohltila a dodnes drží? V nádeji, že prichádza sloboda, spravodlivosť, demokracia…? Vo sne, túžbe, autentickej ilúzii? Nič predsa neprišlo, tak ako sme si to predstavovali, pretože sloboda, demokracia, spravodlivosť… sú „iba“ návestia na ceste. Dlhej ceste bez konca.
November 89 však symbolizuje aj prestrihnutie pásky pri slávnostnom uvedení spomenutej cesty do užívania. Pre moju generáciu! Generácia Zuzany Čaputovej je inkarnáciou tejto možnosti. Možnosti! Jedno aj druhé sú plné emócií. Potrebujú a umocňujú sa navzájom. Minulé a súčasné.
V čom teda spočíva naozaj étos Novembra 89? S odstupom tridsiatich rokov hovorím: V možnosti možností! V nádeji, ktorú sám tento fakt obsahuje! V šanci naplnenia mnohých snov! Mnohých a rôznych! Hlavne však: v možnosti ich slobodného obcovania medzi sebou. A rovnako ako sme vtedy boli konfrontovaní s prekážkou na ceste (symbolizovala ju monolitná komunistická moc), máme ju pred očami aj dnes – je ňou nacionalizmus. A je úplne jedno, že nevieme jasne rozpoznať ingrediencie (ideológia je iba jedna – i keď dominantná – časť z nich) z ktorých je poskladaný.
Písané pre Denník N (bez jazykovej úpravy)