Dve generácie po tej vojnovej. Tá prvá odpovedala – isto, nie korporatívne – na kolaps ilúzie o národnom socializme ilúziou o socializme intenacionálnom. Generácia 89 sa pokúsila vymeniť „klasickú“ revolučnú vášeň za zamat. Nastupuje generácia tretia.
Predstava, že sa poučila z príbehov starých rodičov a rodičov je – ako si myslím - iluzórna. Potrebuje vlastné omyly, túru po vlastných slepých uličkách, vlastné vzostupy a pády. Akurát to prostredie je iné. Nevadí, aj čínština je zaujímavý jazyk, východná spiritualita má tiež čosi do seba a umelá inteligencia netrpí neduhmi ľudí. Nové a nové migračné vlny z vojnových oblastí, oblastí strádajúcich na nedostatok vody a obživy, prispejú k „omladeniu“ genofondu našej prestarnutej populácie. Akurát ten zmysel života bude problém. Nedá sa importovať, nedá sa naordinovať, nedá sa kúpiť... a hmotný životný štandard sám o sebe otvára skôr priestor pre strádanie na nedostatok zmyslu, ako pre jeho naplňovanie.
Vyhrabávam prostredníctvom gúglu z hlbín pamäti spomienku na Slávka Hubálka, českého psychológa. Nakukol do českej duše. Schválne hovorím českej, aby som trochu stíšil štekot duše slovenskej, aj keď je od tej českej na nerozoznanie. Citujem z rozhovoru, ktorý S. H. poskytol pri dvadsiatom výročí udalostí z Novembra 89.: http://zpravy.idnes.cz/psycholog-hubalek-nedivte-se-nicemu-tretinu-naroda-tvori-pitomci-p93-/domaci.aspx?c=A091120_152459_domaci_lpo
Proč ale ta skepse i ve dnech, kdy je důvod slavit?
Řekl bych jak u kterých. Ti, kteří milují svobodu, rádi cestují a umějí cizí jazyk, u těch přetrvává nadšení, že jsme konečně svobodní. Ale ve společnosti jsou vždy lidi, kterým to nic neříká, kteří se jinde nedomluví… Těm svoboda skoro nic neříká.
Nejste na podobné lidi moc příkrý?
Skutečně existuje kategorie lidí, kteří k životu svobodu moc nepotřebují. Výzkumy ukazují, že je to kolem pětiny lidí. Ti na bývalém režimu oceňovali sociální jistoty, jistotu pracovního místa či větší bezpečnost na ulicích. To je dost velká skupina občanů.
Existuje pro to nějaká psychologická či jiná danost?
Stačí se podívat na takzvanou distribuci inteligence. Ve společnosti je třetina lidí, kteří jsou prostě pitomí. Jsou hloupí.
Milý Slávek, posielam ti fiktívny odkaz do večnosti: demokracia je fajn, desí ma iba možnosť, že sa tá tretina spoločnosti o ktorej hovoríš, zhlukne pod zástavou jednej politickej strany. To by bolo fakt v riti. Na víťazstvo v slobodných a demokratických voľbách to totiž stačí.
Tento text som uverejnil v júni 2016 na svojom blogu a možno aj inde. Vraciam sa k nemu preto, že pamäť je krátkodobá, opakovanie je matka múdrosti a mám k nemu (myslím ten text) po uplynulom roku a pol čo dodať. Je to konštatovanie, že hovoriť s „pitomcom“ ako s pitomcom sa stáva kultúrnou konštantou mnohých intelektuálov. Súbežne k tej tretine – vďaka moderným médiám, vrátane sociálnych sietí – pribúdajú ďalší a ďalší. A nie len to! Začínajú sa grupovať do silnej triedy, ktorá začína v politickej aréne pretláčať štandardné politické strany a to, čomu hovoríme štandardná liberálno-demokratická politika, svojím protestným hlasom. Svet elitných intelektuálov však nenachádza účinný liek na radikalizáciu spoločnosti, rozklad spoločnosti a štátu. Naďalej zvádza boje „intelektuál proti intelektuálovi“ o svoje „pravdy“. Pravdy vyslovované často monologicky, demagogicky… s brunátnym výrazom v tvári. Ak sa to nezmení, zvíťazia tí, ktorí sa k „pitomcom“ prihovárajú úlisne, lživo, zasievaním strachu, neistoty a nenávisti, pretože voľby. Hejže? . A pritom tí „pitomci“ sú „my“ a treba s k nim tak prihovárať – ľudsky, partnersky, bez pózy a nadradenosti, čo neznamená hlúpo a lživo. V opačnom prípade nás katastrofálny nedostatok nemonologických a nedemagogických a pozitívne naladených populistov, čiže takých, ktorým nejde predovšetkým o moc a profit, privedie naozaj rovno do riti.
Otázka znie: Ako na to? Opýtajte sa Andreja Bána a Michala Karaku zo Zabudnutého Slovenska, ľudí s Teach for Slovakia, dobrovoľníkov z misií Lekári bez hraníc, humanitárnych pracovníkov z utečeneckých táborov, z Človeka v ohrození, Post Bellum, rozmanitých nadácií, ale aj empatických štátnych zamestnancov, podnikateľov... Je ich dosť na to, aby boli súčasťou rozvinutého a demokratického sveta. Že ich je menej vidieť v médiách? No a?
A napokon: Počúvam v ostatnom čase ako sa niektorí dovolávajú étosu Novembra 89. Akurát nehovoria o tom v čom spočíva. Poviem svoj názor: V dialógu „cez ploty“, ktorý bol nástrojom hľadania spoločenského konsenzu „nežným“ spôsobom. A pýtam sa: Chýbala vám pri zmene režimu krv? Tretí raz, a naposledy, použijem v tomto texte vulgárny výraz: Tak choďte do riti!
P.S.
Roman Pataj mi, po odoslaní textu, napísal: „Ahoj Fedor, ďakujem. Ten text si pamätám a v tejto chvíli nemám pocit, že je dobrý nápad celý ho zopakovať. Dá sa naň odkázať aj bez citácie od A po Z. Nechám si to uležať cez noc v hlave.“
Ja jemu: „Celkom si ma prekvapil Roman, že si na text pamätáš. Písal som ho totiž aj pod dojmom pocitu, že zabúdame rýchlosťou mávnutia motýlích krídiel. Ten súčasný dodatok: písal som ho zúfalý z pretrvávajúcej neschopnosti niektorých elitných intelektuálov prekročiť vlastné ego. Ide o veľmi osobnú a aktuálnu skúsenosť.“
Písané pre Denník N
Vyhrabávam prostredníctvom gúglu z hlbín pamäti spomienku na Slávka Hubálka, českého psychológa. Nakukol do českej duše. Schválne hovorím českej, aby som trochu stíšil štekot duše slovenskej, aj keď je od tej českej na nerozoznanie. Citujem z rozhovoru, ktorý S. H. poskytol pri dvadsiatom výročí udalostí z Novembra 89.: http://zpravy.idnes.cz/psycholog-hubalek-nedivte-se-nicemu-tretinu-naroda-tvori-pitomci-p93-/domaci.aspx?c=A091120_152459_domaci_lpo
Proč ale ta skepse i ve dnech, kdy je důvod slavit?
Řekl bych jak u kterých. Ti, kteří milují svobodu, rádi cestují a umějí cizí jazyk, u těch přetrvává nadšení, že jsme konečně svobodní. Ale ve společnosti jsou vždy lidi, kterým to nic neříká, kteří se jinde nedomluví… Těm svoboda skoro nic neříká.
Nejste na podobné lidi moc příkrý?
Skutečně existuje kategorie lidí, kteří k životu svobodu moc nepotřebují. Výzkumy ukazují, že je to kolem pětiny lidí. Ti na bývalém režimu oceňovali sociální jistoty, jistotu pracovního místa či větší bezpečnost na ulicích. To je dost velká skupina občanů.
Existuje pro to nějaká psychologická či jiná danost?
Stačí se podívat na takzvanou distribuci inteligence. Ve společnosti je třetina lidí, kteří jsou prostě pitomí. Jsou hloupí.
Milý Slávek, posielam ti fiktívny odkaz do večnosti: demokracia je fajn, desí ma iba možnosť, že sa tá tretina spoločnosti o ktorej hovoríš, zhlukne pod zástavou jednej politickej strany. To by bolo fakt v riti. Na víťazstvo v slobodných a demokratických voľbách to totiž stačí.
Tento text som uverejnil v júni 2016 na svojom blogu a možno aj inde. Vraciam sa k nemu preto, že pamäť je krátkodobá, opakovanie je matka múdrosti a mám k nemu (myslím ten text) po uplynulom roku a pol čo dodať. Je to konštatovanie, že hovoriť s „pitomcom“ ako s pitomcom sa stáva kultúrnou konštantou mnohých intelektuálov. Súbežne k tej tretine – vďaka moderným médiám, vrátane sociálnych sietí – pribúdajú ďalší a ďalší. A nie len to! Začínajú sa grupovať do silnej triedy, ktorá začína v politickej aréne pretláčať štandardné politické strany a to, čomu hovoríme štandardná liberálno-demokratická politika, svojím protestným hlasom. Svet elitných intelektuálov však nenachádza účinný liek na radikalizáciu spoločnosti, rozklad spoločnosti a štátu. Naďalej zvádza boje „intelektuál proti intelektuálovi“ o svoje „pravdy“. Pravdy vyslovované často monologicky, demagogicky… s brunátnym výrazom v tvári. Ak sa to nezmení, zvíťazia tí, ktorí sa k „pitomcom“ prihovárajú úlisne, lživo, zasievaním strachu, neistoty a nenávisti, pretože voľby. Hejže? . A pritom tí „pitomci“ sú „my“ a treba s k nim tak prihovárať – ľudsky, partnersky, bez pózy a nadradenosti, čo neznamená hlúpo a lživo. V opačnom prípade nás katastrofálny nedostatok nemonologických a nedemagogických a pozitívne naladených populistov, čiže takých, ktorým nejde predovšetkým o moc a profit, privedie naozaj rovno do riti.
Otázka znie: Ako na to? Opýtajte sa Andreja Bána a Michala Karaku zo Zabudnutého Slovenska, ľudí s Teach for Slovakia, dobrovoľníkov z misií Lekári bez hraníc, humanitárnych pracovníkov z utečeneckých táborov, z Človeka v ohrození, Post Bellum, rozmanitých nadácií, ale aj empatických štátnych zamestnancov, podnikateľov... Je ich dosť na to, aby boli súčasťou rozvinutého a demokratického sveta. Že ich je menej vidieť v médiách? No a?
A napokon: Počúvam v ostatnom čase ako sa niektorí dovolávajú étosu Novembra 89. Akurát nehovoria o tom v čom spočíva. Poviem svoj názor: V dialógu „cez ploty“, ktorý bol nástrojom hľadania spoločenského konsenzu „nežným“ spôsobom. A pýtam sa: Chýbala vám pri zmene režimu krv? Tretí raz, a naposledy, použijem v tomto texte vulgárny výraz: Tak choďte do riti!
P.S.
Roman Pataj mi, po odoslaní textu, napísal: „Ahoj Fedor, ďakujem. Ten text si pamätám a v tejto chvíli nemám pocit, že je dobrý nápad celý ho zopakovať. Dá sa naň odkázať aj bez citácie od A po Z. Nechám si to uležať cez noc v hlave.“
Ja jemu: „Celkom si ma prekvapil Roman, že si na text pamätáš. Písal som ho totiž aj pod dojmom pocitu, že zabúdame rýchlosťou mávnutia motýlích krídiel. Ten súčasný dodatok: písal som ho zúfalý z pretrvávajúcej neschopnosti niektorých elitných intelektuálov prekročiť vlastné ego. Ide o veľmi osobnú a aktuálnu skúsenosť.“
Písané pre Denník N