Mirek Vodrážka publikoval inšpiratívny text o chorobe, ktorú nazval politická toxoplazmóza: http://blog.aktualne.cz/blogy/mirek-vodrazka.php?itemid=33145). Prerozprávam:
Výskumy naznačujú, že v prírode existuje dômyseľný spôsob manipulácie. Príklad: parazitický prvok Toxoplazma gondii prežíva zvláštnou stratégiou. Rozmnožuje sa v zažívacom trakte a preniká do aj do mozgu. Dokáže u niektorých hlodavcov, vyradiť inštinktívny strach z predátorov. Infikovaná myška, napríklad, vyhľadáva mačky, ktorých moč v nich navodzuje sexuálny apetít, a – ľudovo povedané – lezú im dobrovoľne do papule. Oxforský etológ Richard Dawkins prišiel svojho času s iným vysvetlením ľudskej manipulácie. Jeho hypotéza predpokladá, že vedľa genetickej evolúcie existuje aj evolúcia kultúrna. Jednotky kultúrnej evolúcie (kultúrne artefakty) nazval memy, ktoré prirovnal k parazitom prežívajúcich v v nás podobne ako geny.
Mirek Vodrážka píše o podobnosti politickej manipulácie s vyššie spomenutými schopnosťami parazitov postarať sa o vlastné prežitie – vyradia v ľudskom mozgu niektoré funkcie, napríklad strach z politického predátora, a ľudia im – opäť povedané ľudovo – sadajú na lep, ako muchy na mucholapku. Hovorí v tejto súvislosti o politickej toxoplazmóze a o dotyčných politikoch ako o toxoplazmátoroch. Oni samotní však môžu byť tiež iba medzihostiteľmi parazitických politických memov. Rozumieme si?
Intoxikovaná verejnosť môže stratiť sebazáchovné inštinkty a vydať sa na cestu do papulí politických alfasamcov a alfasamíc. Chcú, aby boli skonzumovaní. Sú dokonca schopní demonštrovať za svoje právo neuhýbať z nastúpenej cesty. Zbytočne sa politológovia, novinári... namáhajú pochopiť, ako je možné, že existuje priama úmera medzi škandálmi konkrétneho politika a rastom jeho popularity. No ako? Vďaka memeticky šírenej politickej toxoplazmóze predsa. Vďaka memetickým parazitom v nás. V tejto súvislosti sa mi žiada citovať dve sekvencie z Vodrážkovho textu: „Pokud se v politice jednou prosadí nějaká toxoplazmatická struktura, potom se už řídí vlastními parazitickými mechanismy a její původní tvůrci se stávají jejími hostiteli. Jak říká francouzský filosof a sociolog Edgar Morin - i vůdčí beran si myslí, že stále velí stádu, které řídí, zatímco ve skutečnosti poslouchá pasáka a konečnou logiku jatek… pokud by se chtěl politik vymanit ze spárů toxoplazmatické moci, musel by se nejdříve stát člověkem, tedy individuální bytostí osvobozenou od „převracejících“ struktur moci, které vládnou nad člověkem“. Inak povedané, politik by mal byť predovšetkým nesobecký, ľudský, láskavy, súcitný… Áno, mal by to byť slniečkár a pravdoláskar. V opačnom prípade hrozí, že bude inkarnáciu parazitického zla.
Text Mirka Vodrážku vnímam ako metafóru. Pôvabnú metaforu. Čosi ako jeho pokus o čiastkovú odpoveď na otázku: Kto riadi tých, ktorí riadia? Aj odpoveď je odveká: Chce to… (viď vyššie). Kultivácia ľudskosti je, ako dúfam a verím, odveká túžba slušných ľudí. Smerujeme k nej a uvedomujeme si ju vďaka rodinnému zázemiu, výchove, okolností..., najmä však v kritických okamihoch, pri veľkých životných karamboloch, v ohrození života, pri hlbokých existenciálnych krízach, pri odchode blízkeho človeka, vďaka celoživotnej viere v láskavosť (lásku), súcit…, systematickým a dlhodobým úsilím a prácou na sebe, alebo pri osobnom dotyku Absolutna. Aj potom sa vyjavuje iba neurčito, ťažko uchopiteľne. Vedela to Martinka Pöthe. pri poslednom rozhovore, ktorý sme mali pred jej predčasnou smrťou („Pozerám na druhý breh, ale vidím iba tajomstvo“) sformuloval to Hans Küng, protagonista medzináboženského dialógu vo svojej knihe Krédo, kde hovorí o veľkom Mystériu, ale napríklad pred viac ako 2500 rokmi aj Starý Majster a autor kanonického diela Tao Te Ting hneď v úvodnej sloke.
Písané pre Denník N
Výskumy naznačujú, že v prírode existuje dômyseľný spôsob manipulácie. Príklad: parazitický prvok Toxoplazma gondii prežíva zvláštnou stratégiou. Rozmnožuje sa v zažívacom trakte a preniká do aj do mozgu. Dokáže u niektorých hlodavcov, vyradiť inštinktívny strach z predátorov. Infikovaná myška, napríklad, vyhľadáva mačky, ktorých moč v nich navodzuje sexuálny apetít, a – ľudovo povedané – lezú im dobrovoľne do papule. Oxforský etológ Richard Dawkins prišiel svojho času s iným vysvetlením ľudskej manipulácie. Jeho hypotéza predpokladá, že vedľa genetickej evolúcie existuje aj evolúcia kultúrna. Jednotky kultúrnej evolúcie (kultúrne artefakty) nazval memy, ktoré prirovnal k parazitom prežívajúcich v v nás podobne ako geny.
Mirek Vodrážka píše o podobnosti politickej manipulácie s vyššie spomenutými schopnosťami parazitov postarať sa o vlastné prežitie – vyradia v ľudskom mozgu niektoré funkcie, napríklad strach z politického predátora, a ľudia im – opäť povedané ľudovo – sadajú na lep, ako muchy na mucholapku. Hovorí v tejto súvislosti o politickej toxoplazmóze a o dotyčných politikoch ako o toxoplazmátoroch. Oni samotní však môžu byť tiež iba medzihostiteľmi parazitických politických memov. Rozumieme si?
Intoxikovaná verejnosť môže stratiť sebazáchovné inštinkty a vydať sa na cestu do papulí politických alfasamcov a alfasamíc. Chcú, aby boli skonzumovaní. Sú dokonca schopní demonštrovať za svoje právo neuhýbať z nastúpenej cesty. Zbytočne sa politológovia, novinári... namáhajú pochopiť, ako je možné, že existuje priama úmera medzi škandálmi konkrétneho politika a rastom jeho popularity. No ako? Vďaka memeticky šírenej politickej toxoplazmóze predsa. Vďaka memetickým parazitom v nás. V tejto súvislosti sa mi žiada citovať dve sekvencie z Vodrážkovho textu: „Pokud se v politice jednou prosadí nějaká toxoplazmatická struktura, potom se už řídí vlastními parazitickými mechanismy a její původní tvůrci se stávají jejími hostiteli. Jak říká francouzský filosof a sociolog Edgar Morin - i vůdčí beran si myslí, že stále velí stádu, které řídí, zatímco ve skutečnosti poslouchá pasáka a konečnou logiku jatek… pokud by se chtěl politik vymanit ze spárů toxoplazmatické moci, musel by se nejdříve stát člověkem, tedy individuální bytostí osvobozenou od „převracejících“ struktur moci, které vládnou nad člověkem“. Inak povedané, politik by mal byť predovšetkým nesobecký, ľudský, láskavy, súcitný… Áno, mal by to byť slniečkár a pravdoláskar. V opačnom prípade hrozí, že bude inkarnáciu parazitického zla.
Text Mirka Vodrážku vnímam ako metafóru. Pôvabnú metaforu. Čosi ako jeho pokus o čiastkovú odpoveď na otázku: Kto riadi tých, ktorí riadia? Aj odpoveď je odveká: Chce to… (viď vyššie). Kultivácia ľudskosti je, ako dúfam a verím, odveká túžba slušných ľudí. Smerujeme k nej a uvedomujeme si ju vďaka rodinnému zázemiu, výchove, okolností..., najmä však v kritických okamihoch, pri veľkých životných karamboloch, v ohrození života, pri hlbokých existenciálnych krízach, pri odchode blízkeho človeka, vďaka celoživotnej viere v láskavosť (lásku), súcit…, systematickým a dlhodobým úsilím a prácou na sebe, alebo pri osobnom dotyku Absolutna. Aj potom sa vyjavuje iba neurčito, ťažko uchopiteľne. Vedela to Martinka Pöthe. pri poslednom rozhovore, ktorý sme mali pred jej predčasnou smrťou („Pozerám na druhý breh, ale vidím iba tajomstvo“) sformuloval to Hans Küng, protagonista medzináboženského dialógu vo svojej knihe Krédo, kde hovorí o veľkom Mystériu, ale napríklad pred viac ako 2500 rokmi aj Starý Majster a autor kanonického diela Tao Te Ting hneď v úvodnej sloke.
Písané pre Denník N