V mene privatizácie je potrebné na chvíľu zhasnúť svetlá. Morové rany dneška sú: havlizmus, genderizmus, envirentalizmus, europeizmus, humanrightizmus..., v poslednom čase aj kiskizmus. Globálne klimatické zmeny sú ideologická floskula. EU a liberálna demokracia sú cesty k novej totalite. K tomu treba prirátať amnestiu pre kamarátov a poklonkovanie kremeľskému putinizmu. Tieto všetky hovadiny sa pripisujú Václavovi Klausovi – krstnému otcovi českého ponovembrového potĺkania džungľou postmoderny. Sám by na to, samozrejme, nestačil. Jeho melody boys sú početná parta, po ktorej zostáva označkovaný terén a početný elektorát. Čosi ako Klausove lampášiky.

Klausove lampášiky slúžia predovšetkým pre lokálnu – v tomto prípade českú, pretože tu som občan – orientáciu. Slovensko má napríklad Fica a Danka, Maďarsko Orbána... USA Trumpa a tak ďalej. Mali sme fakt šťastie. Vidieť riziká je fajn. Horšie by boli rozpriestranené metastázy v tele a duši našej doby.

Pánboh zaplať za svetielka, ktoré ľudí mojej mentality („pražskú kavárnu“, „lepšolidi“, „slunéčkáře“...) upozorňujú na neschodný terén. Pre nás neschodný, aby bolo jasné. Nás, ktorí nezvyknú vyhrávať voľby, nevládnu, akurát majú názor a považujú svoje právo myslieť kriticky za normálne.

A napokon: riešenie spoločenských problémov (odstraňovanie rizík a využívanie šancí) je motor vývoja. Názorové konflikty, pokiaľ nebude prekročená kritická hranica, sú živou vodou zdravej spoločnosti. Akurát sa pred nimi netreba pokakať.

Všetko najlepšie v roku 2019.