Narodil som sa 27.7.1990 ako slobodný človek do slobodnej krajiny. Dieťa revolúcie. Nepamätám si z toho obdobia zhola nič.
Ako by som aj mohol, keď malé deti vnímajú okolitý svet ako na LSD. Môj otec bol robotník a zakladajúci člen VPN, moja matka vtedy študovala veterinu v Košiciach. Všetko bolo vraj vtedy krajšie. Ľudia upierali svoje nádeje do budúcnosti, veď čokoľvek nás vtedy čakalo, nemohlo byť horšie ako ŠTB, Jáchymov, politické procesy a nesloboda.
S odstupom času si myslím, že sme boli kolektívne naivní. Netrvalo to ani jedno obdobie medzi majstrovstvami sveta vo futbale a boli sme zas po krk v sračkách. Moci sa chopil Mečiar. Živo si pamätám na to, ako naše staré mamy takmer nechali vykrvácať rodnú zem. Za posratý obrázok Vlada v spevníku, za ružičku na MDŽ, za úsmev psychopata, klamára a vraha. Netrvalo to dlhšie, ako pár sérií amerického sitcomu a demokracia bola znovu len prázdne slovo. Spravodlivosť bola znásilňovaná skorumpovanými hajzlami, bývalými ŠTBákmi a mafiánmi, pre ktorých zákony neplatili vôbec, alebo boli napísané tak, že im vyhovovali. Polícia bola buď bezmocná, alebo podplatená a na súdoch stále sedeli svine, čo posielali ľudí do basy vo vykonštruovaných procesoch.
Posrali ste to, drahí rodičia. Dovolili ste, aby sa z nás, detí revolúcie, stali buď socky, alebo workoholici. Neustále v depresii z práce, zo školy, zo vzťahov. Žijeme v permanentných obavách zo svetlejších zajtrajškov, lebo, priznajme si - zatiaľ sa to vždy posralo.
POTRATY SLOBODY
Keby som dostal euro za každú otázku, ktorá sa pýta na to, čo je to s dnešnými deťmi, zaplatil by som si školné na Harwarde. Čo by sa stalo. Polovica manželstiev končí rozvodom, v telke do nás hustia sračkové reality show, kde je za skvelý výkon považované podpriemerné karaoke vystúpenie s katastrofálnou angličtinou. Lesy nám miznú pred očami rovnako, ako zeleň v mestách. Stromy ustupujú developerom a špekulantom s dotáciami. Školstvo stojí za hovno. Nie sú učebnice a učitelia majú tak slabé platy, že dnes už učia iba idealisti, neschopní blbci, alebo prestarnutí učitelia, ktorí presluhujú minimálne desať rokov. Jazyky stále učia preučení ruštinári a ak sa v zime v školách kúri, je to zázrak. Titul má už každý debil.
Zdravotníctvo je na tom asi ešte horšie. Nemocnice vyzerajú ako z postapokaliptického filmu a ak si nedonesieš hajzelpapier, dúfaj, že aspoň tečie voda, aby si si v umývadle mohol riť aspoň umyť. Na obyčajné vyšetrenie čakáš kľudne aj pol roka, a ak si nedonesieš príbor, veľa šťastia s chlípaním polievky priamo z taniera. Len čo vojdeš dnu, máš nutkanie obvolať známych, lebo nemocnice vyzerajú ako miesta, kam sa chodí zdochnúť tak, aby si neexol nikomu na očiach. Na druhú stranu, aspoň majú kde pobehovať potkany.
Vládnu nám oportunisti, prospechári a ľudia, pre ktorých nemá ľudská dôstojnosť cenu. Bývalí ŠTBáci sú stále pri koryte a najlepšie sa majú tí, čo neváhali donášať aj na vlastnú matku. Ľudia, ktorí za pätnásť rokov rozkradli krajinu tak, že aj Escobar by len ticho závidel. Raz sa o smeráckych rozkrádačkách bude hovoriť ako o najväčšej krádeži tohoto storočia. Nie len na Slovensku, aby sme si rozumeli.
Tak toto sa stalo s deťmi. Boli sme vhodení do sveta, v ktorom nikto z našich rodičov nevedel chodiť, no zároveň sa od nás očakáva, že nezlyháme. Do sveta, kde všetko niečo stojí. Do sveta kde sex predáva a kde je za celebritu považovaný každý sedlák s peniazmi, čo parkuje na mieste pre invalidov. Polovica mojich známych v mojom veku trpí depresiami. Z práce, zo školy, zo vzťahov a zo života všeobecne. Sme s tým však oukej, lebo okrem toho sme slobodní.
Môžeme odísť kedykoľvek sa nám zachce. Ak sa fakt snažíš, dosiahneš, čo si zaumieniš, lebo väčšina ľudí naokolo je taká lenivá, že akákoľvek nadpráca ich obťažuje. Nie je také ťažké vyniknúť. Máme slobodu v tom, čo hovoríme. Až takú, že sa nájdu tupci, čo veria aj v to, že nacisti majú na odvrátenej strane mesiaca základňu, z ktorej plánujú útok na zem. Máme slobodu v tom, koho budeme milovať, bez ohľadu na jeho rasu, vierovyznanie, alebo pomery, z ktorých vzišiel. Máme slobodu, kým nenarazíme na záujmy “našich ľudí”. Tam neexistuje sloboda a ani spravodlivosť. Len prachy.
Sme dojebané deti. Tak nazývam našu generáciu. Sme potraty slobody, lebo my sme prví, ktorí sa s ňou musia vysporiadať naozaj. To čo naši rodičia začali, my musíme dokončiť, lebo to za nás nikto nespraví. My všetci sme tí, na ktorých sme čakali.
P.S.
Úryvok z knihy Mojich tridsať rokov, ed. Fedor Gál, vyd. Artforum marec 2019. Vychádza súbežne ako promo text na stránkach Denníka N. Moje post scriptum: S Jakubom som sa zoznámil tento rok cestou na verejnú diskusiu v Humennom. Na prvý pohľad mierny chalan – muzikant a novinár. Na druhý pohľad rozhnevaný mladý muž. Keď mi poslal svoj text pre chystanú knihu napísal som mu zhruba toto: „Na tvoj text som bol obzvlášť zvedavý. Nesklamal si. Fedor.“
Táto verzia textu neprešla redakčnou úpravou.
S odstupom času si myslím, že sme boli kolektívne naivní. Netrvalo to ani jedno obdobie medzi majstrovstvami sveta vo futbale a boli sme zas po krk v sračkách. Moci sa chopil Mečiar. Živo si pamätám na to, ako naše staré mamy takmer nechali vykrvácať rodnú zem. Za posratý obrázok Vlada v spevníku, za ružičku na MDŽ, za úsmev psychopata, klamára a vraha. Netrvalo to dlhšie, ako pár sérií amerického sitcomu a demokracia bola znovu len prázdne slovo. Spravodlivosť bola znásilňovaná skorumpovanými hajzlami, bývalými ŠTBákmi a mafiánmi, pre ktorých zákony neplatili vôbec, alebo boli napísané tak, že im vyhovovali. Polícia bola buď bezmocná, alebo podplatená a na súdoch stále sedeli svine, čo posielali ľudí do basy vo vykonštruovaných procesoch.
Posrali ste to, drahí rodičia. Dovolili ste, aby sa z nás, detí revolúcie, stali buď socky, alebo workoholici. Neustále v depresii z práce, zo školy, zo vzťahov. Žijeme v permanentných obavách zo svetlejších zajtrajškov, lebo, priznajme si - zatiaľ sa to vždy posralo.
POTRATY SLOBODY
Keby som dostal euro za každú otázku, ktorá sa pýta na to, čo je to s dnešnými deťmi, zaplatil by som si školné na Harwarde. Čo by sa stalo. Polovica manželstiev končí rozvodom, v telke do nás hustia sračkové reality show, kde je za skvelý výkon považované podpriemerné karaoke vystúpenie s katastrofálnou angličtinou. Lesy nám miznú pred očami rovnako, ako zeleň v mestách. Stromy ustupujú developerom a špekulantom s dotáciami. Školstvo stojí za hovno. Nie sú učebnice a učitelia majú tak slabé platy, že dnes už učia iba idealisti, neschopní blbci, alebo prestarnutí učitelia, ktorí presluhujú minimálne desať rokov. Jazyky stále učia preučení ruštinári a ak sa v zime v školách kúri, je to zázrak. Titul má už každý debil.
Zdravotníctvo je na tom asi ešte horšie. Nemocnice vyzerajú ako z postapokaliptického filmu a ak si nedonesieš hajzelpapier, dúfaj, že aspoň tečie voda, aby si si v umývadle mohol riť aspoň umyť. Na obyčajné vyšetrenie čakáš kľudne aj pol roka, a ak si nedonesieš príbor, veľa šťastia s chlípaním polievky priamo z taniera. Len čo vojdeš dnu, máš nutkanie obvolať známych, lebo nemocnice vyzerajú ako miesta, kam sa chodí zdochnúť tak, aby si neexol nikomu na očiach. Na druhú stranu, aspoň majú kde pobehovať potkany.
Vládnu nám oportunisti, prospechári a ľudia, pre ktorých nemá ľudská dôstojnosť cenu. Bývalí ŠTBáci sú stále pri koryte a najlepšie sa majú tí, čo neváhali donášať aj na vlastnú matku. Ľudia, ktorí za pätnásť rokov rozkradli krajinu tak, že aj Escobar by len ticho závidel. Raz sa o smeráckych rozkrádačkách bude hovoriť ako o najväčšej krádeži tohoto storočia. Nie len na Slovensku, aby sme si rozumeli.
Tak toto sa stalo s deťmi. Boli sme vhodení do sveta, v ktorom nikto z našich rodičov nevedel chodiť, no zároveň sa od nás očakáva, že nezlyháme. Do sveta, kde všetko niečo stojí. Do sveta kde sex predáva a kde je za celebritu považovaný každý sedlák s peniazmi, čo parkuje na mieste pre invalidov. Polovica mojich známych v mojom veku trpí depresiami. Z práce, zo školy, zo vzťahov a zo života všeobecne. Sme s tým však oukej, lebo okrem toho sme slobodní.
Môžeme odísť kedykoľvek sa nám zachce. Ak sa fakt snažíš, dosiahneš, čo si zaumieniš, lebo väčšina ľudí naokolo je taká lenivá, že akákoľvek nadpráca ich obťažuje. Nie je také ťažké vyniknúť. Máme slobodu v tom, čo hovoríme. Až takú, že sa nájdu tupci, čo veria aj v to, že nacisti majú na odvrátenej strane mesiaca základňu, z ktorej plánujú útok na zem. Máme slobodu v tom, koho budeme milovať, bez ohľadu na jeho rasu, vierovyznanie, alebo pomery, z ktorých vzišiel. Máme slobodu, kým nenarazíme na záujmy “našich ľudí”. Tam neexistuje sloboda a ani spravodlivosť. Len prachy.
Sme dojebané deti. Tak nazývam našu generáciu. Sme potraty slobody, lebo my sme prví, ktorí sa s ňou musia vysporiadať naozaj. To čo naši rodičia začali, my musíme dokončiť, lebo to za nás nikto nespraví. My všetci sme tí, na ktorých sme čakali.
P.S.
Úryvok z knihy Mojich tridsať rokov, ed. Fedor Gál, vyd. Artforum marec 2019. Vychádza súbežne ako promo text na stránkach Denníka N. Moje post scriptum: S Jakubom som sa zoznámil tento rok cestou na verejnú diskusiu v Humennom. Na prvý pohľad mierny chalan – muzikant a novinár. Na druhý pohľad rozhnevaný mladý muž. Keď mi poslal svoj text pre chystanú knihu napísal som mu zhruba toto: „Na tvoj text som bol obzvlášť zvedavý. Nesklamal si. Fedor.“
Táto verzia textu neprešla redakčnou úpravou.