Prvá časť knihy Jonathana Sacksa „Ne v božím jménu“ (Triton, Praha 2018) nevyznieva optimisticky. Píše sa v nej: Príliš veľa ľudí trpelo a bolo zavraždených, vrátane nevinných žien, detí, starých, v mene Boha, v mene politických ideológií (nacionalistickej, komunistickej, fašistickej...).
Páchatelia verili, že tak činia pre „dobrú vec“, že sa „obetujú“ pre vysoké ideály. Hovorme im altruistickí zločinci. Altruistické zlo je vírus, nepriateľ slobody. Doby v ktorej hľadáme zmysel svojich životov, príslušnosť k ostatným, identitu, pravidlá pre mravný a duchovný život.
Tradičný (darwinistický) prirodzený výber (najsilnejší prežije) platí skôr pre komunity, ako pre jednotlivcov. Komunity a „koalície“ komunít – kolektívne „my“. Tmelom je vzájomná dôvera. Poznanie, že sa vyplatí správať k ľuďom tak, ako si prajeme, aby sa oni správali k nám, je odveké základné pravidlo väčšiny kultúr. Problémom je spolužitie kultúr v dnešnom globalizovanom svete. Dôvera medzi nimi. Dôvera medzi „cudzími“ ľuďmi.
Vidina, podľa ktorej „všetci sme ľudia (bratia a sestry)“, pričasto zlyháva, podobne ako zlyhávajú pokusy zbaviť ľudí nacionalistických (ktoré stály za prvou a druhou svetovou vojnou), ideologických a rasových identít. Súčasne však v našom civilizačnom okruhu prevláda individualizmus – autonómny jednotlivec je svätý grál. Odpoveďou na tento mix môže byť altruistické zlo v postmodernom rúchu, vrátane „svätých“ bojovníkov v akcii.
Potenciál násilia je všade tam, kde existuje „my“ a „oni“. A prepuká v plnej sile vtedy, keď „my“ sme dobro a „oni“ zlo. Máme to v génoch i v prehistórii. MY je pilier našej identity. Do ONI si projektujeme vlastné trable. Nebolo jednoduché vykázať dualizmus (deti svetla/deti tmy, duša/telo...) za hranice monoteizmu. Napokon, patologický dualizmus je cesta k odľudšteniu a démonizácii „nepriateľa“, vyvoláva v nás pocit obete, umožňuje páchať altruistické zlo napríklad v mene Boha.
Monoteizmus však nie je iba jeden jediný Boh, ale aj jeden jediný autonómny človek – nositeľ dobra i zla, viery aj strachu, odplaty aj odpustenia a pokánia. Hrdina je ten, kto víťazí nad sebou, a nie na bojisku. Dejiny však ani zďaleka nie sú hrdinskou epopejou. Uzavretý kruh násilia zrodil obetného baránka – tretieho medzi nami, ktorý je „vinný“ a jeho odstránenie nás zbaví nutnosti odplaty na „našich ľuďoch“. Antisemitizmus je kryštalickou ukážkou toho, čo sa obetným baránkom myslí. A súčasne drastická ukážka príčin a dôsledkov psychologickej i spoločenskej dynamiky nenávisti, a konfliktov z nenávisti. Jasne, namiesto židov je možné si dosadiť iných „iných“ naprieč zemeguľou.
Spoločenská dynamika má často svoj zdroj v individuálnej psychológii (Oidipov komplex, Kainov syndrom...). Obetný baránok je iba zástupný symbol príčin konfliktov, podobne ako náboženstvo, rasa, etnicita, národná príslušnosť. Tie sú často „vo mne“ a „v nás“ – v našej skupine, kultúre... a osobnej bezradnosti.
Nech už vnímame osobné a spoločenské konflikty z hľadiska psychológie (napríklad rodinné pomery a súrodenecká rivalita), sociológie a ekonómie (zápas o obmedzené zdroje), teológie (rivalita abrahámovských náboženstiev) žiadalo by sa pritakať dalajlámovskému „všetci ľudia sú bratia a sestry“. Nedarí sa! Cestu si značkujeme sami – slobodným rozhodovaním. Nie je rovná ani jednoduchá a bezbolestná. Žiadna predurčenosť, žiadna repríza minulosti. Konflikty sú prirodzené, ich násilné podoby však nie sú nevyhnutné. Zmena začína láskou. Láskou k blížnemu aj k cudzincovi. (u veriacich aj – alebo predovšetkým - k Bohu).
Občas stačí predstaviť si seba v koži toho druhého. Medzináboženský a medzikultúrny dialóg v štýle love speach je možno svetlom na konci tunela, hovorí (približne) Jonathan Sacks. Znie to pateticky, ale možno by všetko mohlo dobre dopadnúť, ak by sme si to vzali naozaj k srdcu.
P.S.
Pôvodnú verziu textu som zverejnil 7.12. na svojom blogu a o deň neskôr na FB sympatizantov. S drobnými úpravami som ho napokon poslal do Denníka N
Tradičný (darwinistický) prirodzený výber (najsilnejší prežije) platí skôr pre komunity, ako pre jednotlivcov. Komunity a „koalície“ komunít – kolektívne „my“. Tmelom je vzájomná dôvera. Poznanie, že sa vyplatí správať k ľuďom tak, ako si prajeme, aby sa oni správali k nám, je odveké základné pravidlo väčšiny kultúr. Problémom je spolužitie kultúr v dnešnom globalizovanom svete. Dôvera medzi nimi. Dôvera medzi „cudzími“ ľuďmi.
Vidina, podľa ktorej „všetci sme ľudia (bratia a sestry)“, pričasto zlyháva, podobne ako zlyhávajú pokusy zbaviť ľudí nacionalistických (ktoré stály za prvou a druhou svetovou vojnou), ideologických a rasových identít. Súčasne však v našom civilizačnom okruhu prevláda individualizmus – autonómny jednotlivec je svätý grál. Odpoveďou na tento mix môže byť altruistické zlo v postmodernom rúchu, vrátane „svätých“ bojovníkov v akcii.
Potenciál násilia je všade tam, kde existuje „my“ a „oni“. A prepuká v plnej sile vtedy, keď „my“ sme dobro a „oni“ zlo. Máme to v génoch i v prehistórii. MY je pilier našej identity. Do ONI si projektujeme vlastné trable. Nebolo jednoduché vykázať dualizmus (deti svetla/deti tmy, duša/telo...) za hranice monoteizmu. Napokon, patologický dualizmus je cesta k odľudšteniu a démonizácii „nepriateľa“, vyvoláva v nás pocit obete, umožňuje páchať altruistické zlo napríklad v mene Boha.
Monoteizmus však nie je iba jeden jediný Boh, ale aj jeden jediný autonómny človek – nositeľ dobra i zla, viery aj strachu, odplaty aj odpustenia a pokánia. Hrdina je ten, kto víťazí nad sebou, a nie na bojisku. Dejiny však ani zďaleka nie sú hrdinskou epopejou. Uzavretý kruh násilia zrodil obetného baránka – tretieho medzi nami, ktorý je „vinný“ a jeho odstránenie nás zbaví nutnosti odplaty na „našich ľuďoch“. Antisemitizmus je kryštalickou ukážkou toho, čo sa obetným baránkom myslí. A súčasne drastická ukážka príčin a dôsledkov psychologickej i spoločenskej dynamiky nenávisti, a konfliktov z nenávisti. Jasne, namiesto židov je možné si dosadiť iných „iných“ naprieč zemeguľou.
Spoločenská dynamika má často svoj zdroj v individuálnej psychológii (Oidipov komplex, Kainov syndrom...). Obetný baránok je iba zástupný symbol príčin konfliktov, podobne ako náboženstvo, rasa, etnicita, národná príslušnosť. Tie sú často „vo mne“ a „v nás“ – v našej skupine, kultúre... a osobnej bezradnosti.
Nech už vnímame osobné a spoločenské konflikty z hľadiska psychológie (napríklad rodinné pomery a súrodenecká rivalita), sociológie a ekonómie (zápas o obmedzené zdroje), teológie (rivalita abrahámovských náboženstiev) žiadalo by sa pritakať dalajlámovskému „všetci ľudia sú bratia a sestry“. Nedarí sa! Cestu si značkujeme sami – slobodným rozhodovaním. Nie je rovná ani jednoduchá a bezbolestná. Žiadna predurčenosť, žiadna repríza minulosti. Konflikty sú prirodzené, ich násilné podoby však nie sú nevyhnutné. Zmena začína láskou. Láskou k blížnemu aj k cudzincovi. (u veriacich aj – alebo predovšetkým - k Bohu).
Občas stačí predstaviť si seba v koži toho druhého. Medzináboženský a medzikultúrny dialóg v štýle love speach je možno svetlom na konci tunela, hovorí (približne) Jonathan Sacks. Znie to pateticky, ale možno by všetko mohlo dobre dopadnúť, ak by sme si to vzali naozaj k srdcu.
P.S.
Pôvodnú verziu textu som zverejnil 7.12. na svojom blogu a o deň neskôr na FB sympatizantov. S drobnými úpravami som ho napokon poslal do Denníka N