Zaujal ma Newsfilter Denníka N z desiateho decembra 2018, čiže v deň ľudských práv. Píše sa v ňom, okrem iného: „Harabin (podľa prieskumov verejnej mienky tretí v poradí kandidátov na post prezidenta Slovenskej republiky) v rozhovore s našimi novinami klame toľkokrát, že to nemá zmysel počítať. Klame, keď musí, klame, keď môže. Klame v globálnych témach, klame v nepodstatných detailoch. Rozhovor s ním je prekvapivý, nie však obsahom jeho klamstiev a názorov – tie reprezentujú hlavný názorový prúd kritikov establišmentu: Kiska je fašista a náčelník pozemkovej mafie, EÚ je inštitúcia pretkaná korupciou, ktorá len prikazuje a zakazuje. NATO je zbytočný útočný spolok, ktorý bez mandátu bombardoval Juhosláviu. Migranti nám zničia kultúru, náboženstvo, rodiny, hodnoty. To, čo na rozhovore s Harabinom prekvapuje, je chladná hlava a suverenita, s akou klame. Neprekáža mu, keď jeho partner v debate odhaľuje jeho klamstvá. Vie, že viete, že klame, ale je mu úplne jedno, čo si o ňom myslíte, pokojne vám klame ďalej. Ignoruje konverzačné normy, kašle na morálku. Súperiť s ním je ako hrať proti futbalistovi, čo dostane po faule červenú kartu, ale neodíde z ihriska a fauluje ďalej. Ľudí, čo šíria hoaxy, je dosť aj medzi prezidentskými kandidátmi. Aj na klamárov vo vrcholných štátnych funkciách sme zvyknutí. Zdá sa však, že Harabin v tejto disciplíne momentálne nemá súpera, vyniká nad Ficom aj nad Kaliňákom a jediný, ku komu by sa mohol prirovnávať, je Mečiar. Keď si chceme predstaviť, čo by sa stalo, keby bol prezidentom, stačí si spomenúť, akým bol Mečiar premiérom.“

Nuž, spomínam si na tie časy zatiaľ celkom dobre. Mečiar tri razy vyhral demokratické voľby. Dlhých dvanásť rokov sa (stále početnejší) ľudia prebúdzali zo zlého sna, kým ho – opäť v demokratických voľbách – vypudili na jeho, medzičasom zázračne rozmnožené, majetky. Po krátkej pauze vysunuli na politický piedestál Roberta Fica a jeho manšaft.

Harabín, a jemu podobní, sú symbol, ktorý odráža jeden, dosť podstatný, aspekt ducha našej doby. Čosi podobné sa momentálne deje v Česku, v Maďarsku, v USA, kade tade. Schválne vynechávam príklady z nedemokratických zemí, pretože tam to patrí k ich prirodzenosti.

Liečba je nákladná, dlhodobá, bolestivá.. a neistá. V skratke: Pád na hubu a opäť na nohy! Treba veriť, že vývoj smeruje, napriek tomu, po špirále nahor. A keby náhodou nie, pretože „času je málo a voda stúpa“, príroda nás prežije.