Príliš veľa ľudí trpelo a bolo zavraždených, vrátane nevinných žien, detí, starých, v mene Boha, v mene politických ideológií (nacionalistickej, komunistickej, fašistickej...). Páchatelia verili, že tak činia pre „dobrú vec“, že sa „obetujú“ pre vysoké ideály. Hovorme im altruistickí zločinci.
Altruistické zlo je vírus, nepriateľ slobody. Doby v ktorej hľadáme zmysel svojich životov, príslušnosť k ostatným, identitu, pravidlá pre mravný a duchovný život.
Tradičný prirodzený výber (najsilnejší prežije) platí skôr pre komunity, ako pre jednotlivcov. Komunity a „koalície“ komunít – kolektívne „my“. Tmelom, ako inak, je vzájomná dôvera. Poznanie, že sa vyplatí správať k ľuďom tak, ako si prajeme, aby sa oni správali k nám, je odveké základné pravidlo väčšiny kultúr. Problémom je spolužitie kultúr v dnešnom globalizovanom svete. Dôvera medzi nimi. Dôvera medzi „cudzími“ ľuďmi.
Vidina, podľa ktorej „všetci sme ľudia (bratia a sestry)“, zlyháva, podobne ako zlyhali pokusy naočkovať ľuďom identity nacionalistické (ktoré stály za prvou a druhou svetovou vojnou), ideologické a rasové (nacionálny socializmus a komunizmus). Momentálne žijeme v dobe individualizmu – autonómny jednotlivec je svätý grál. Odpoveďou na jeho nedostatočnosť je politický teror, altruistické zlo v postmodernom rúchu (napríklad „svätí“ bojovníci demonštrujúci v priamom prenose jatky).
Potenciál násilia je všade tam, kde existuje „my“ a „oni“. A prepuká v plnej sile vtedy, keď my sme dobro a oni zlo. Máme to v génoch i v prehistórii. MY je pilier našej identity. Do ONI si projektujeme vlastné trable. Nebolo jednoduché vykázať dualizmus (Boh/Satan, deti svetla/deti tmy, duša/telo...) za hranice monoteizmu. Napokon, patologický dualizmus je cesta k odľudšteniu a démonizácii nepriateľa, vyvoláva v nás pocit obete, umožňuje páchať altruistické zlo v mene Boha.
Monoteizmus však nie je iba jeden jediný Boh, ale aj jeden jediný autonómny človek – nositeľ dobra i zla, viery aj strachu, odplaty aj odpustenia. Hrdina je ten, kto víťazí nad sebou, a nie na bojisku. Dejiny však ani zďaleka nie sú hrdinskou epopejou. Uzavretý kruh násilia medzi MY a MY (JA a JA) zrodil obetného baránka – tretieho medzi nami, ktorý je „vinný“ a jeho odstránenie nás zbaví nutnosti krvnej pomsty. Antisemitizmus je kryštalickou ukážkou toho, čo sa obetným baránkom myslí. A súčasne drastická ukážka príčin a dôsledkov psychologickej i spoločenskej dynamiky nenávisti, a konfliktov z nenávisti.
Spoločenská dynamika má však svoj zdroj v individuálnej psychológii (Oidipov komplex, Kainov syndrom...). Obetný baránok je iba zástupný symbol príčin konfliktov. Tie sú často „vo mne“ a „v nás“ – v našej skupine, kultúre. A opäť – antisemitizmus, ako lakmusový papier. V kresťanskej spoločnosti náboženský, v sekulárnej rasový.
Nech už vnímame dynamiku konfliktov z hľadiska psychológie (súrodenecká rivalita), sociológie a ekonómie (zápas o obmedzené zdroje), teológie (rivalita abrahámovských náboženstiev) žiadalo by sa pritakanie vedomiu, že „všetci ľudia sú bratia a sestry“. Nedarí sa! Biblická mytológia poskytuje nejeden precendens. Napríklad nedobrý vzťah Izmaela a Izáka.
Dokráčali sme ku koncu prvej časti knihy Jonathana Sacksa „Ne v božím jménu“ (česky: Triton Praha, 2018). Ďalej autor rozvíja svoju predstavu o tom, ako nanovo čítať kánon abrahámovských náboženstiev tak, aby dokázali spolu nažívať v mieri. To však už moja myseľ začala blúdiť vlastnými cestičkami. Áno, sme tu, každý jeden – mix dobrého a zlého, láskavého a nevraživého, súcitného a nenávistného... Zrniečka prachu v nekonečnom Vesmíre. Jednom z mnohých.
P.S.
Dobrý priateľ, psychiater a prvý čitateľ tohto textu Peter PÖthe mi napísal: „Myslím, že si to pochopil dobre, ale nie úplne. Jonathan Sacks to tak fatálne nevidí, ako to vyznieva z textu“. Medzičasom som knihu dočítal, a Peter má pravdu. Záleží na optike a tá zase na stave duše a mysle. Jednotlivej i pospolitej.
Text som pôvodne napísal pre seba, možno výjde aj Denníku N. Podľa mojej manželky je však príliš ťažký. Podľa mňa primeraný dobe.
Tradičný prirodzený výber (najsilnejší prežije) platí skôr pre komunity, ako pre jednotlivcov. Komunity a „koalície“ komunít – kolektívne „my“. Tmelom, ako inak, je vzájomná dôvera. Poznanie, že sa vyplatí správať k ľuďom tak, ako si prajeme, aby sa oni správali k nám, je odveké základné pravidlo väčšiny kultúr. Problémom je spolužitie kultúr v dnešnom globalizovanom svete. Dôvera medzi nimi. Dôvera medzi „cudzími“ ľuďmi.
Vidina, podľa ktorej „všetci sme ľudia (bratia a sestry)“, zlyháva, podobne ako zlyhali pokusy naočkovať ľuďom identity nacionalistické (ktoré stály za prvou a druhou svetovou vojnou), ideologické a rasové (nacionálny socializmus a komunizmus). Momentálne žijeme v dobe individualizmu – autonómny jednotlivec je svätý grál. Odpoveďou na jeho nedostatočnosť je politický teror, altruistické zlo v postmodernom rúchu (napríklad „svätí“ bojovníci demonštrujúci v priamom prenose jatky).
Potenciál násilia je všade tam, kde existuje „my“ a „oni“. A prepuká v plnej sile vtedy, keď my sme dobro a oni zlo. Máme to v génoch i v prehistórii. MY je pilier našej identity. Do ONI si projektujeme vlastné trable. Nebolo jednoduché vykázať dualizmus (Boh/Satan, deti svetla/deti tmy, duša/telo...) za hranice monoteizmu. Napokon, patologický dualizmus je cesta k odľudšteniu a démonizácii nepriateľa, vyvoláva v nás pocit obete, umožňuje páchať altruistické zlo v mene Boha.
Monoteizmus však nie je iba jeden jediný Boh, ale aj jeden jediný autonómny človek – nositeľ dobra i zla, viery aj strachu, odplaty aj odpustenia. Hrdina je ten, kto víťazí nad sebou, a nie na bojisku. Dejiny však ani zďaleka nie sú hrdinskou epopejou. Uzavretý kruh násilia medzi MY a MY (JA a JA) zrodil obetného baránka – tretieho medzi nami, ktorý je „vinný“ a jeho odstránenie nás zbaví nutnosti krvnej pomsty. Antisemitizmus je kryštalickou ukážkou toho, čo sa obetným baránkom myslí. A súčasne drastická ukážka príčin a dôsledkov psychologickej i spoločenskej dynamiky nenávisti, a konfliktov z nenávisti.
Spoločenská dynamika má však svoj zdroj v individuálnej psychológii (Oidipov komplex, Kainov syndrom...). Obetný baránok je iba zástupný symbol príčin konfliktov. Tie sú často „vo mne“ a „v nás“ – v našej skupine, kultúre. A opäť – antisemitizmus, ako lakmusový papier. V kresťanskej spoločnosti náboženský, v sekulárnej rasový.
Nech už vnímame dynamiku konfliktov z hľadiska psychológie (súrodenecká rivalita), sociológie a ekonómie (zápas o obmedzené zdroje), teológie (rivalita abrahámovských náboženstiev) žiadalo by sa pritakanie vedomiu, že „všetci ľudia sú bratia a sestry“. Nedarí sa! Biblická mytológia poskytuje nejeden precendens. Napríklad nedobrý vzťah Izmaela a Izáka.
Dokráčali sme ku koncu prvej časti knihy Jonathana Sacksa „Ne v božím jménu“ (česky: Triton Praha, 2018). Ďalej autor rozvíja svoju predstavu o tom, ako nanovo čítať kánon abrahámovských náboženstiev tak, aby dokázali spolu nažívať v mieri. To však už moja myseľ začala blúdiť vlastnými cestičkami. Áno, sme tu, každý jeden – mix dobrého a zlého, láskavého a nevraživého, súcitného a nenávistného... Zrniečka prachu v nekonečnom Vesmíre. Jednom z mnohých.
P.S.
Dobrý priateľ, psychiater a prvý čitateľ tohto textu Peter PÖthe mi napísal: „Myslím, že si to pochopil dobre, ale nie úplne. Jonathan Sacks to tak fatálne nevidí, ako to vyznieva z textu“. Medzičasom som knihu dočítal, a Peter má pravdu. Záleží na optike a tá zase na stave duše a mysle. Jednotlivej i pospolitej.
Text som pôvodne napísal pre seba, možno výjde aj Denníku N. Podľa mojej manželky je však príliš ťažký. Podľa mňa primeraný dobe.