Budem síce rozprávať o lokálnych problémoch Slovenska, ale mám nutkavý pocit, že čosi vypovedajú aj o „duchu doby“ v našom civilizačnom priestore.
Žijeme zaujímavé časy. Fascinujúce témy sa povaľujú, kam sa pozriete. V posledných dňoch a týždňoch ma zaujali napríklad tieto tri:
1. Na Slovensku existuje sieť „bojových štruktúr síl Slovenských brancov“ ako si sami hovoria na svojom webe. Mal som možnosť diskutovať po projekcii filmu režiséra Jána Geberta v Prahe s ich vodcom Petrom Švrčekom. Záznam s diskusie je tu: https://vimeo.com/301585934?fbclid=IwAR1Hw-5yPzP2sLvqIE5scMpEyllIYuKM959VhT6shTqM2HLTkD9k1UJK50w. Odporúčam. Okrem iného sa hlásia sa ku gangu Nočných vlkov a Putinovi, ako ruskému vlastencovi. Ich vodca, tak sa necháva titulovať, sa správal uhladene, nemilitantne. Po pár dňoch som stretol v kaviarni jedného z účastníkov diskusie. Opýtal som sa ho na dojem. „Bol som zdesený a cítil som strach“, odpovedal. Náš intelektuálny diskurz, kde sa navzájom presviedčame o svojej pravde, je im na smiech. Naše dengľavé telá podobne. Čo s tým? Branná výchova do škôl? Návrat k povinnej základnej vojenskej službe?
2. Divadelnú inscenáciu „Nejsem rasista“ naštudovalo Ostravské divadlo Petra Bezruča. Je to metafora na súčasnú „zbraň hromadného ničenia“ – hate speach. Používa ju časť mocenských elít, ktorá sa vezie – a profituje - na jej marketingovej príťažlivosti. Strelivo poskytuje jazyk, text, obraz... dezinformácia. Príkladov koľko chcete. V Česku, napríklad, si to momentálne rozdávame s premiérom Babišom a s prezidentom Zemanom. Sebaobrana formou moralistného kázania, je nanič. Pozitívne emócie (láskavosť, súcit a solidarita) majú zmysel v akcii. Arénou je aktívna politika a aktívne občianstvo. Tí, ktorí pôjdu dopredu, by mali vedieť, že populizmus nie je od diabla, že schopnosť mobilizovať verejnosť do akcie predpokladá aj dialóg „cez ploty“, že hranice možného sú limitované výhradne morálnym nastavením aktérov. „Páchať“ pravdu a lásku je odpoveď na hate speach. Jasne, dostávať na frak nie je žiadne terno a víťazstvo je v nedohľadne. Tá cesta však dáva zmysel, akurát politikov šíriacich pozitívne emócie je riady deficit.
3. Nedávno boli ukončené dva projekty: vídeo seriál „Mojich posledných tridsať rokov“ (publikovaný na You Tube, na mojom blogu, na FB sympatizantov a na www.tyzden.sk, rovnomenná kniha, s obmenenými respondentmi vyjde vo vydavateľstva Artfórum v marci 2019). Niet pochýb, že November 89 je zásadná udalosť našich novodobých dejín. Súčasne sa hovorí o kríze liberálnej demokracie. Kríza je výzva. V tom je jej užitočnosť. Vnímať krízu ako subverziu „zlého iného“ je rovná cesta k resuscitácii nacionalizmu a akejkoľvek militantnej viery v „našu vec“. A v zákopoch už je neskoro na ľútosť a pokánie. Čo s tým? Nepriateľom liberálnej demokracie je aj, alebo predovšetkým, elitárstvo liberálnych elít, ktorým chýba schopnosť vyhrávať voľby bez rezignácie na férovú hru. A chýba im aj razancia v polemike s demagógmi Klausovho formátu, ktorí pľujú na „novú totalitu“ EÚ a liberálnu demokraciu pri každej príležitosti. Fňukať na „špinu a blato“ v politike je slabosť ako vyšitá. Akurát „slušná politika ako zamestnanie“ je iba fragment robenia politiky. Žeby verejnej angažovanosti „na voľnej nohe“ chýbal politický rozmer? Nechýbal, a nechýba! Akurát je to bez „odmeny za prácu“ a s väčším osobným rizikom. Strádame nedostatkom férových politikov, ale aj nedostatkom aktívnych občanov „na voľnej nohe“... „Vieme to. Keď niekto prekročí ostrú hranicu, tak príde aj 50.000 ľudí na námestie. Ale AKO to robiť intenzívne?“, napísal mi mladý kolega. Odpovedám parafrázou slov jedného z lídrov Za slušné Slovensko Juraja Šeligu: „Vy ste tí, na ktorých ste čakali!“. Moja generácia je příliš presiaknutá guberniálnou mentalitou a na infúziu inakosťou už je neskoro.
Keď som šestnásteho novembra stál v Bratislave na tribúne, povedal som, že keď sa vrátim domov na pražský Žižkov, poviem, že som v Bratislave videl zhromaždenie občanov a nie zmanipulovaný dav. Keby som mal vysloviť tri priania, tak by to boli tieto: 1) bolo by fajn, keby si ľudia z námestí dokázali podať ruky aj za tridsať rokov, 2) aby svoju misiu chápali ako búranie plotov v sebe, medzi sebou, medzi národmi, štátmi a kultúrami a 3) aby nezabudli, že nie všetci sedia za plnými stolmi a že aj „oni“ sú my. Skončil som konštatovaním: „Som šťastný, že máme komu odovzdať štafetu“.
Prvé prianie vzniklo chvíľu pred príchodom na tribúnu, keď som hovoril s blízkou spolupracovníčkou Jána Budaja, jedného z lídrov Novembra 89, ktorá na mňa apelovala, aby som sa zasadil o jeho prítomnosť na tribúne. Ján Budaj je iba jedným z bývalého tvrdého jadra Verejnosti proti násiliu, ktoré sa rozpadlo po prvých slobodných voľbách pod tlakom osobných deliktov a ambícií. Bod druhý bol reakciou na situáciu v spoločnosti, ktorá je rozdelená v pomere fifty – fifty. Príčin je kopec a najvýstižnejšie ho charakterizuje zrejme postoj k chápaniu postavenia Slovenska v EÚ a resuscitácia primitívneho národovectva, čiže nacionalizmu. Bod tretí je reakciou na fakt, že za úpadkom role a prestíže takzvaných štandardných politických strán je nespokojnosť masy ľudí, ktorí majú pocit, že nesedia za stolom, kde sa oslavuje dejinné víťazstvo liberálnej demokracie, alebo presnejšie – nemajú k dispozícii jej sladké plody, vrátane zdieľanej príslušnosti k EÚ pod ochrannými krídlami NATO. Čo s tým? Verím, že každý pád na hubu, pokiaľ nie je smrteľný, mobilizuje k novému vzopätiu.
Na druhý deň som chvíľu diskutoval s jedným z lídrov hnutia Za slušné Slovensko“ Jurajom Šeligom. Bol zvedavý, ktoré najväčšie chyby som ja osobne pred dvadsiatimi deviatimi rokmi spravil. Z voleja som povedal: 1) Bol som príliš dôverčivý – kto prišiel s ponukou pomáhať Verejnosti proti násiliu, mal otvorené dvere. A prichádzali aj temné postavičky. 2) Príliš som veril v možnosti konsenzu. Jeho možnosti a medze som nedocenil. Za istými hranicami totiž ani vlaky nejazdia. 3) Do vyhrotených konfliktov, ku ktorým prirodzene dochádzalo, som sa rútil hlava-nehlava. Od väzenských vzbúr, cez „očistu“ kandidátky Verejnosti proti násiliu od ľudí, ktorí sa zaplietli s komunistickou tajnou políciou až po súboj s Vladimírom Mečiarom, predobrazom mnohých dnešných populistických vodcov. Stručne a jasne: zápas s lžou a nenávisťou sa bez vášne nedá zvládnuť. Iba argumenty však nezaberajú. Náraz „vlastnou hlavou“ proti múru totiž väčšinou odnesie skôr hlava, ako múr.
Post scriptum.
Koľko interpretov dejinných a osobných udalostí, toľko interpretácií. Každopádne je November 89 kľúčová udalosť našich veľkých dejín. Na slávnostné proslovy sa o pár dní zabudne. Kultúrny genotyp prežije.
Text je podkladom pre vystúpenie na Human Forum (Banská Bystrica, 28-29.11.2018).
Žijeme zaujímavé časy. Fascinujúce témy sa povaľujú, kam sa pozriete. V posledných dňoch a týždňoch ma zaujali napríklad tieto tri:
1. Na Slovensku existuje sieť „bojových štruktúr síl Slovenských brancov“ ako si sami hovoria na svojom webe. Mal som možnosť diskutovať po projekcii filmu režiséra Jána Geberta v Prahe s ich vodcom Petrom Švrčekom. Záznam s diskusie je tu: https://vimeo.com/301585934?fbclid=IwAR1Hw-5yPzP2sLvqIE5scMpEyllIYuKM959VhT6shTqM2HLTkD9k1UJK50w. Odporúčam. Okrem iného sa hlásia sa ku gangu Nočných vlkov a Putinovi, ako ruskému vlastencovi. Ich vodca, tak sa necháva titulovať, sa správal uhladene, nemilitantne. Po pár dňoch som stretol v kaviarni jedného z účastníkov diskusie. Opýtal som sa ho na dojem. „Bol som zdesený a cítil som strach“, odpovedal. Náš intelektuálny diskurz, kde sa navzájom presviedčame o svojej pravde, je im na smiech. Naše dengľavé telá podobne. Čo s tým? Branná výchova do škôl? Návrat k povinnej základnej vojenskej službe?
2. Divadelnú inscenáciu „Nejsem rasista“ naštudovalo Ostravské divadlo Petra Bezruča. Je to metafora na súčasnú „zbraň hromadného ničenia“ – hate speach. Používa ju časť mocenských elít, ktorá sa vezie – a profituje - na jej marketingovej príťažlivosti. Strelivo poskytuje jazyk, text, obraz... dezinformácia. Príkladov koľko chcete. V Česku, napríklad, si to momentálne rozdávame s premiérom Babišom a s prezidentom Zemanom. Sebaobrana formou moralistného kázania, je nanič. Pozitívne emócie (láskavosť, súcit a solidarita) majú zmysel v akcii. Arénou je aktívna politika a aktívne občianstvo. Tí, ktorí pôjdu dopredu, by mali vedieť, že populizmus nie je od diabla, že schopnosť mobilizovať verejnosť do akcie predpokladá aj dialóg „cez ploty“, že hranice možného sú limitované výhradne morálnym nastavením aktérov. „Páchať“ pravdu a lásku je odpoveď na hate speach. Jasne, dostávať na frak nie je žiadne terno a víťazstvo je v nedohľadne. Tá cesta však dáva zmysel, akurát politikov šíriacich pozitívne emócie je riady deficit.
3. Nedávno boli ukončené dva projekty: vídeo seriál „Mojich posledných tridsať rokov“ (publikovaný na You Tube, na mojom blogu, na FB sympatizantov a na www.tyzden.sk, rovnomenná kniha, s obmenenými respondentmi vyjde vo vydavateľstva Artfórum v marci 2019). Niet pochýb, že November 89 je zásadná udalosť našich novodobých dejín. Súčasne sa hovorí o kríze liberálnej demokracie. Kríza je výzva. V tom je jej užitočnosť. Vnímať krízu ako subverziu „zlého iného“ je rovná cesta k resuscitácii nacionalizmu a akejkoľvek militantnej viery v „našu vec“. A v zákopoch už je neskoro na ľútosť a pokánie. Čo s tým? Nepriateľom liberálnej demokracie je aj, alebo predovšetkým, elitárstvo liberálnych elít, ktorým chýba schopnosť vyhrávať voľby bez rezignácie na férovú hru. A chýba im aj razancia v polemike s demagógmi Klausovho formátu, ktorí pľujú na „novú totalitu“ EÚ a liberálnu demokraciu pri každej príležitosti. Fňukať na „špinu a blato“ v politike je slabosť ako vyšitá. Akurát „slušná politika ako zamestnanie“ je iba fragment robenia politiky. Žeby verejnej angažovanosti „na voľnej nohe“ chýbal politický rozmer? Nechýbal, a nechýba! Akurát je to bez „odmeny za prácu“ a s väčším osobným rizikom. Strádame nedostatkom férových politikov, ale aj nedostatkom aktívnych občanov „na voľnej nohe“... „Vieme to. Keď niekto prekročí ostrú hranicu, tak príde aj 50.000 ľudí na námestie. Ale AKO to robiť intenzívne?“, napísal mi mladý kolega. Odpovedám parafrázou slov jedného z lídrov Za slušné Slovensko Juraja Šeligu: „Vy ste tí, na ktorých ste čakali!“. Moja generácia je příliš presiaknutá guberniálnou mentalitou a na infúziu inakosťou už je neskoro.
Keď som šestnásteho novembra stál v Bratislave na tribúne, povedal som, že keď sa vrátim domov na pražský Žižkov, poviem, že som v Bratislave videl zhromaždenie občanov a nie zmanipulovaný dav. Keby som mal vysloviť tri priania, tak by to boli tieto: 1) bolo by fajn, keby si ľudia z námestí dokázali podať ruky aj za tridsať rokov, 2) aby svoju misiu chápali ako búranie plotov v sebe, medzi sebou, medzi národmi, štátmi a kultúrami a 3) aby nezabudli, že nie všetci sedia za plnými stolmi a že aj „oni“ sú my. Skončil som konštatovaním: „Som šťastný, že máme komu odovzdať štafetu“.
Prvé prianie vzniklo chvíľu pred príchodom na tribúnu, keď som hovoril s blízkou spolupracovníčkou Jána Budaja, jedného z lídrov Novembra 89, ktorá na mňa apelovala, aby som sa zasadil o jeho prítomnosť na tribúne. Ján Budaj je iba jedným z bývalého tvrdého jadra Verejnosti proti násiliu, ktoré sa rozpadlo po prvých slobodných voľbách pod tlakom osobných deliktov a ambícií. Bod druhý bol reakciou na situáciu v spoločnosti, ktorá je rozdelená v pomere fifty – fifty. Príčin je kopec a najvýstižnejšie ho charakterizuje zrejme postoj k chápaniu postavenia Slovenska v EÚ a resuscitácia primitívneho národovectva, čiže nacionalizmu. Bod tretí je reakciou na fakt, že za úpadkom role a prestíže takzvaných štandardných politických strán je nespokojnosť masy ľudí, ktorí majú pocit, že nesedia za stolom, kde sa oslavuje dejinné víťazstvo liberálnej demokracie, alebo presnejšie – nemajú k dispozícii jej sladké plody, vrátane zdieľanej príslušnosti k EÚ pod ochrannými krídlami NATO. Čo s tým? Verím, že každý pád na hubu, pokiaľ nie je smrteľný, mobilizuje k novému vzopätiu.
Na druhý deň som chvíľu diskutoval s jedným z lídrov hnutia Za slušné Slovensko“ Jurajom Šeligom. Bol zvedavý, ktoré najväčšie chyby som ja osobne pred dvadsiatimi deviatimi rokmi spravil. Z voleja som povedal: 1) Bol som príliš dôverčivý – kto prišiel s ponukou pomáhať Verejnosti proti násiliu, mal otvorené dvere. A prichádzali aj temné postavičky. 2) Príliš som veril v možnosti konsenzu. Jeho možnosti a medze som nedocenil. Za istými hranicami totiž ani vlaky nejazdia. 3) Do vyhrotených konfliktov, ku ktorým prirodzene dochádzalo, som sa rútil hlava-nehlava. Od väzenských vzbúr, cez „očistu“ kandidátky Verejnosti proti násiliu od ľudí, ktorí sa zaplietli s komunistickou tajnou políciou až po súboj s Vladimírom Mečiarom, predobrazom mnohých dnešných populistických vodcov. Stručne a jasne: zápas s lžou a nenávisťou sa bez vášne nedá zvládnuť. Iba argumenty však nezaberajú. Náraz „vlastnou hlavou“ proti múru totiž väčšinou odnesie skôr hlava, ako múr.
Post scriptum.
Koľko interpretov dejinných a osobných udalostí, toľko interpretácií. Každopádne je November 89 kľúčová udalosť našich veľkých dejín. Na slávnostné proslovy sa o pár dní zabudne. Kultúrny genotyp prežije.
Text je podkladom pre vystúpenie na Human Forum (Banská Bystrica, 28-29.11.2018).