napĺňa mi e-mailovú schránku čulá virtuálna komunikácia ohľadne chystaného pochodu českých neonacistov židovským mestom pražským 10. novembra, vo výročný deň Krištálovej noci.
Súbežne beží celosvetová diskusia o vojne v Iraku, vystúpení Ahmadinežáda na Valnom zhromaždení OSN, jadrovom programe Iránu, protiraketovom štíte USA v Európe, situácii v Kosove, Afganistáne... Popoludní mám povedať na kameru pár slov pre účastníkov Svetového mierového fóra, ktoré sa bude, čo nevidieť, konať v Bratislave. Božemôj, je vôbec svetový mier možný? Nejde vlastne len o nikdy nekončiaci zápas, ktorý nemá víťazov ani porazených, iba mŕtvych a ranených? Majú zmysel všeobecné proklamácie a patetické prejavy? Nie sú oveľa dôležitejšie statočné ženy a muži, ktorí si to s náboženským, nacionalistickým, etnickým, politickým a iným násilím rozdávajú vo svojom bezprostrednom „tu a teraz“?

Generáciu mojich rodičov nakladali do vagónov smer Osvienčim, Sachsenhausen, Terezín... Vrátil sa málokto. A tí, čo sa vrátili, už nežijú. My, čo žijeme, sme povinní nenechať sa nakladať. Rečnením sa neubránime. Odvahou a odhodlaním áno. Mám na mysli odvahu a odhodlanie veľmi konkrétne. Na Slovensku napríklad odvahu a odhodlanie zastať sa surovo zmlátenej Hedvigy Malinovej, ktorá je už viac ako rok neprávom kriminalizovaná štátnou mocou, odvahu a odhodlanie postaviť sa nezmyselnej eskalácii slovensko-maďarského napätia v mene volebných preferencií politikov a politických strán atakďalej, atakpodobne.