A čo ak je krv naozaj univerzálne platidlo, ako to v našej dlhoročnej korešpondencii naznačil národný socialista Matej? Teda, popri peniazoch.
V čase, keď som dával dohromady tento text, sa vo virtuálnej komunite, ktorej som členom, diskutovalo tiež o Ukrajine. Jedna z účastníčok diskusie, skvelá žena, napísala, že na Ukrajine sa práve oslavujú dva štátne sviatky po sebe (Deň novej armády a Deň nezávislosti). Písala o konkrétnych ľuďoch, mučených a zavraždených za vlastnenie alebo vyvesenie ukrajinskej vlajky. Mladí ľudia vrátane žien (Volodymyr Rybak, Stepan Čubenko, Volodymyr Baluch, Iryna Dovhaň...). Platili životmi! Za symboly svojej príslušnosti, identity, zakotvenosti, viery…
Netuším, koľko ľudí bolo v poslednom čase po svete zavraždených pre svoju vieru a presvedčenie. Máme však denný prísun informácií napríklad o utopených na úteku pred biedou, útlakom, vojnovým násilím a tiež za lepšími životmi len v Stredozemnom mori. Sú ich už desaťtisíce. A Rohingovia z Mjarmanska. Státisíce. Podobných príkladov je veľa. A najohrozenejšie sú deti, ženy a starí ľudia. Platba krvou za hodnotu najvyššiu – život. Holý život!
Žijeme v bezpečnej vzdialenosti a nie sme nútení pozerať sa do očí smrti, ani jej obetiam vo svojom bezprostrednom okolí. Čo je však onou „bezpečnou vzdialenosťou“? A kde je kritická hranica, za ktorou inštinkty v nás prerazia civilizačný náter? V priebehu vojny mnohí neodolali vábeniu nanárodného socializmu a podieľali sa na „riešení židovskej otázky“, po nej na „odsune Nemcov“ a vzápätí na „boji za socializmus a proti triednym nepriateľom a americkému imperializmu“. Nechcem sa, samozrejme, dotknúť skvelej ženy, ktorú som citoval vyššie, ale nejakou vlajkou sa pri tom mávalo zakaždým. Iste, mohla by odpovedať, vlajka je v tomto prípade zástupným symbolom slobody a sloboda je hodnota z najvyšších, možno aj najvyššia. Vyššia ako život sám! Nerozprávajú však o nej aj ľudia, ktorí nás varujú pred liberálnou demokraciou, imigrantmi, európskou integráciou a podobne?
V to ráno, keď som písal tento text, mi môj blízky príbuzný zo Slovenska preposlal dva osobné odkazy, ktoré dostal. Vyhrážky „obrezanými židom, ktorí sa snažia riadiť svetovú politiku“ a „zasranými ortodoxným židom, ktorých tu nechceme. Nech ťahajú so svojou židovsko-americkou globalizáciou do Izraela“.
Áno, globalizácia. Vďaka nej mám šancu testovať svoju „bezpečnosť“ aj v turistickej Prahe – napríklad prostredníctvom pohľadov mnohých Pražanov, ktorými sprevádzajú moslimské ženy v hidžábe. Byť manžel takej ženy, neviem, ako by som zmýšľal o možnostiach mierového spolužitia s nami. A to ešte dúfam, že netuší, kto všetko reprezentuje oficiálne českú (slovenskú, poľskú, maďarskú…) politiku a aká rétorika sa ozýva vo verejnom priestore.
Žijem na pražskom Žižkove. Mix národov a národností, etník, životných štýlov, jazykov, kultúr… a imigrantov s domorodcami. Nemenil by som.
Juraj Šeliga je jeden z lídrov hnutia Za slušné Slovensko. Inteligentný, vzdelaný, aktívny… Fajn človek. Nedávno som čítal jeden z jeho ako obvykle dobrých textov. Zarazil som sa pri tejto tejto formulácii: „Čo však so štátom? Predsa len je vzdialenejší osobnej interakcii s blízkym. Zostať ticho, ak sa krivda nedeje nám alebo našim blízkym? Aká je vzdialenosť medzi krivdou voči cudzím a krivdou voči mne? Štát ako inštitucionálny priestor pre život sa cez moju interakciu s tebou, s blízkymi a s inými ľuďmi dostáva do hry. Ak sa chcem obetovať za teba, musím sa „obetovať“ aj za štát.“
Uf, Juraj. Nechcem sa – v mierových a demokratických pomeroch, samozrejme – „obetovať“ za štát. Som však ochotný spraviť kadečo proti nemu, keď jeho inštitúcie nefungujú. A keďže nefungujú ako by mali, som permanentne v pohotovosti. Žiadna obeť, alebo „obeť“, iba štandardná rola aktívneho občana.
Na otázku z titulky textu teda odpovedám: Krv univerzálne platidlo nie je. Keď sa ním stáva, sme vo vojne, ergo v riti.
Písané pre Denník N
V čase, keď som dával dohromady tento text, sa vo virtuálnej komunite, ktorej som členom, diskutovalo tiež o Ukrajine. Jedna z účastníčok diskusie, skvelá žena, napísala, že na Ukrajine sa práve oslavujú dva štátne sviatky po sebe (Deň novej armády a Deň nezávislosti). Písala o konkrétnych ľuďoch, mučených a zavraždených za vlastnenie alebo vyvesenie ukrajinskej vlajky. Mladí ľudia vrátane žien (Volodymyr Rybak, Stepan Čubenko, Volodymyr Baluch, Iryna Dovhaň...). Platili životmi! Za symboly svojej príslušnosti, identity, zakotvenosti, viery…
Netuším, koľko ľudí bolo v poslednom čase po svete zavraždených pre svoju vieru a presvedčenie. Máme však denný prísun informácií napríklad o utopených na úteku pred biedou, útlakom, vojnovým násilím a tiež za lepšími životmi len v Stredozemnom mori. Sú ich už desaťtisíce. A Rohingovia z Mjarmanska. Státisíce. Podobných príkladov je veľa. A najohrozenejšie sú deti, ženy a starí ľudia. Platba krvou za hodnotu najvyššiu – život. Holý život!
Žijeme v bezpečnej vzdialenosti a nie sme nútení pozerať sa do očí smrti, ani jej obetiam vo svojom bezprostrednom okolí. Čo je však onou „bezpečnou vzdialenosťou“? A kde je kritická hranica, za ktorou inštinkty v nás prerazia civilizačný náter? V priebehu vojny mnohí neodolali vábeniu nanárodného socializmu a podieľali sa na „riešení židovskej otázky“, po nej na „odsune Nemcov“ a vzápätí na „boji za socializmus a proti triednym nepriateľom a americkému imperializmu“. Nechcem sa, samozrejme, dotknúť skvelej ženy, ktorú som citoval vyššie, ale nejakou vlajkou sa pri tom mávalo zakaždým. Iste, mohla by odpovedať, vlajka je v tomto prípade zástupným symbolom slobody a sloboda je hodnota z najvyšších, možno aj najvyššia. Vyššia ako život sám! Nerozprávajú však o nej aj ľudia, ktorí nás varujú pred liberálnou demokraciou, imigrantmi, európskou integráciou a podobne?
V to ráno, keď som písal tento text, mi môj blízky príbuzný zo Slovenska preposlal dva osobné odkazy, ktoré dostal. Vyhrážky „obrezanými židom, ktorí sa snažia riadiť svetovú politiku“ a „zasranými ortodoxným židom, ktorých tu nechceme. Nech ťahajú so svojou židovsko-americkou globalizáciou do Izraela“.
Áno, globalizácia. Vďaka nej mám šancu testovať svoju „bezpečnosť“ aj v turistickej Prahe – napríklad prostredníctvom pohľadov mnohých Pražanov, ktorými sprevádzajú moslimské ženy v hidžábe. Byť manžel takej ženy, neviem, ako by som zmýšľal o možnostiach mierového spolužitia s nami. A to ešte dúfam, že netuší, kto všetko reprezentuje oficiálne českú (slovenskú, poľskú, maďarskú…) politiku a aká rétorika sa ozýva vo verejnom priestore.
Žijem na pražskom Žižkove. Mix národov a národností, etník, životných štýlov, jazykov, kultúr… a imigrantov s domorodcami. Nemenil by som.
Juraj Šeliga je jeden z lídrov hnutia Za slušné Slovensko. Inteligentný, vzdelaný, aktívny… Fajn človek. Nedávno som čítal jeden z jeho ako obvykle dobrých textov. Zarazil som sa pri tejto tejto formulácii: „Čo však so štátom? Predsa len je vzdialenejší osobnej interakcii s blízkym. Zostať ticho, ak sa krivda nedeje nám alebo našim blízkym? Aká je vzdialenosť medzi krivdou voči cudzím a krivdou voči mne? Štát ako inštitucionálny priestor pre život sa cez moju interakciu s tebou, s blízkymi a s inými ľuďmi dostáva do hry. Ak sa chcem obetovať za teba, musím sa „obetovať“ aj za štát.“
Uf, Juraj. Nechcem sa – v mierových a demokratických pomeroch, samozrejme – „obetovať“ za štát. Som však ochotný spraviť kadečo proti nemu, keď jeho inštitúcie nefungujú. A keďže nefungujú ako by mali, som permanentne v pohotovosti. Žiadna obeť, alebo „obeť“, iba štandardná rola aktívneho občana.
Na otázku z titulky textu teda odpovedám: Krv univerzálne platidlo nie je. Keď sa ním stáva, sme vo vojne, ergo v riti.
Písané pre Denník N