Posledné necelé dva roky som každú knihu bral do ruky s odhodlaním, že ak aspoň trošku zarezonuje s mojím vnútorným rozpoložením, napíšem o nej do svojej pravidelnej rubriky v .týždni. K posteli som si na zem porozkladal aj niekoľko kníh o starnutí. Napríklad kapitoly z gerontosociológie Dany Sýkorovej (Autonomie ve stáří. Slon, Praha 2007), alebo Koukolíkov Paradox moudrosti (Jak být duševně výkonnější, přestože mozek stárne. Karolinum, Praha 2007). Nie náhodou som si tieto knihy nachystal. Stárnem totiž.
Pri zbežnom listovaní som „objavoval“ kapitoly o tom, že starnutie je subjektívny pocit, ale objektívne začína staroba až odchodom do dôchodku. Niektoré tabuľky ma presvedčovali o tom, že medzi ľuďmi prevláda na tému starnutia a staroby nejeden mýtus a nejedno tabu. Mohol som si tiež prečítať, čo sociológovia pozisťovali v reprezentatívnych výskumoch o pohľade seniorov na téma starnutia a staroby a čo si o tom istom myslia napríklad mladí ľudia. Napokon som ostal iba pri listovaní. Ber čert vaše múdrosti, povedal som si, ja starnem naozaj.
Starnúť naozaj znamená, že si po prechádzke musím ľahnúť, že ma po rannej káve s cigaretou rozbolí žalúdok, že musím úzkostlivo dávať pozor, aby mi po malej potrebe neukvaplo do nohavíc, že denne strácam okuliare a mudrujem aj vtedy, keď treba mlčať. Medzi objektívne príznaky by som zaradil aj fakt, že po troch pohárikoch začínam byť pripitý, že mám sklon radiť, pomáhať, spomínať a rozprávať a rozprávať a rozprávať. Áno, a je mi stále lepšie doma a v posteli. Občas si tiež všímam, že medzi protézami zubov vyfrkávam sliny, upodozrievam sa z kadejakých zápachov. Dokonca sa mi začína snívať! Defilujú mi pred očami spolužiaci zo strednej školy, dávne delikty... a mama. Pomerne často sa odhodlávam, že zájdem na preventívnu a komplexnú prehliadku k lekárovi so zoznamom požiadaviek. Medzi nimi sú aj také, ktoré nenávidím, napríklad kolonoskopia, a také, ktoré neviem, čo znamenajú, napríklad magnetická rezonancia. Aby však bolo jasné: nefňukám. Objavujem totiž aj dobré stránky starnutia. Už sa nikam neženiem. Preč je nutkanie presadiť sa, uspieť, dosiahnuť uznanie. Nesúťažím. Len aby tie decká boli zdravé, len aby ma neprikvačila nejaká svinská choroba a nemohúcnosť.
V rozhovoroch s Petrom Zajacom som si v tejto súvislosti zvykol hovoriť o „poslednom funkčnom období“. Je to obdobie dokončovania rozrobenej roboty, upratovania na stole a v papieroch, bilancovania. Ale je to tiež obdobie, keď si robím posledné plány. Ešte tento text, táto kniha, takáto cesta, toto stretnutie. Aby bolo jasné, možno budem žiť do osemdesiatky, chcem však stráviť tento čas ako pozorovateľ a chcem mať z pozorovania pôžitok – nie úžitok. Otázka znie: A čo posledné veci? Čo Boh? Nuž, čo už iné, ako byť pripravený, že zajtra nemusí byť nič. Čo však je nič? No nič je prázdno, nepripútanosť, nepatrný bod, z ktorého môže, a nemusí, explodovať vesmír. Pokoj, nirvána, satori... koniec posledného funkčného obdobia, po ktorom už niet funkcií, cieľov, potrieb, povinností... Dobrá príležitosť otvoriť knihu a začítať sa. Lenže začítať sa, keď už o nič nejde, keď už človek nemusí, keď ide o posledné veci a o Boha, to chce naozaj Knihu.
„Kázeň na hore“ je pasáž Knihy, onen bod, z ktorého môže, a nemusí, explodovať vesmír. Ježiš tu hovorí o LÁSKE. O láske k slabým, trpiacim, túžiacim po spravodlivosti, milosrdným, ľuďom s čistým srdcom, pokojným, prenasledovaným... o láske, ktorá nepozná hnev a nenávisť, chtivosť, sebectvo, okázalosť... o láske ku každému. Súčasne však hovorí: „Nedomnívejte se, že jsem přišel zrušit Zákon nebo proroky; nepřišel jsem zrušit, nýbrž naplnit.“ (Mt 5,17). Teda žiadna revolúcia, iba naplnenie. Pod tieto slová by sa mal podpísať každý dobrý človek, bez ohľadu na konfesiu, ideológiu, národnosť, etnicitu... Kázeň na hore je morálka, ktorú môže pokojne vzývať žid, budhista, hinduista, mohamedán, ateista, agnostik, taoista, konfucián, zoroastrista... ktokoľvek. Akurát fanatik bude mať problém. Ten totiž pozná iba lásku k svojej pravde, svojmu bohovi, svojmu národu, svojmu etniku... k tomu, čo mu patrí. A nejde o žiadnu minoritku. Svet ľudí je permanentnou konfrontáciu dobra a zla. Cestu ukazujú veľkí mystici, a nie veda a technológia. Cieľ je v nekonečne.
Ak je starnutie spojené s približovaním sa ku Knihe (slovám Budhovým, Konfuciovym, Tao Te Tingu...), tak nás súčasne veľkí mystici vedú do finále posledného funkčného obdobia. Na konci by malo byť splynutie s oným bodom, z ktorého kedysi explodoval vesmír.
Starnúť naozaj znamená, že si po prechádzke musím ľahnúť, že ma po rannej káve s cigaretou rozbolí žalúdok, že musím úzkostlivo dávať pozor, aby mi po malej potrebe neukvaplo do nohavíc, že denne strácam okuliare a mudrujem aj vtedy, keď treba mlčať. Medzi objektívne príznaky by som zaradil aj fakt, že po troch pohárikoch začínam byť pripitý, že mám sklon radiť, pomáhať, spomínať a rozprávať a rozprávať a rozprávať. Áno, a je mi stále lepšie doma a v posteli. Občas si tiež všímam, že medzi protézami zubov vyfrkávam sliny, upodozrievam sa z kadejakých zápachov. Dokonca sa mi začína snívať! Defilujú mi pred očami spolužiaci zo strednej školy, dávne delikty... a mama. Pomerne často sa odhodlávam, že zájdem na preventívnu a komplexnú prehliadku k lekárovi so zoznamom požiadaviek. Medzi nimi sú aj také, ktoré nenávidím, napríklad kolonoskopia, a také, ktoré neviem, čo znamenajú, napríklad magnetická rezonancia. Aby však bolo jasné: nefňukám. Objavujem totiž aj dobré stránky starnutia. Už sa nikam neženiem. Preč je nutkanie presadiť sa, uspieť, dosiahnuť uznanie. Nesúťažím. Len aby tie decká boli zdravé, len aby ma neprikvačila nejaká svinská choroba a nemohúcnosť.
V rozhovoroch s Petrom Zajacom som si v tejto súvislosti zvykol hovoriť o „poslednom funkčnom období“. Je to obdobie dokončovania rozrobenej roboty, upratovania na stole a v papieroch, bilancovania. Ale je to tiež obdobie, keď si robím posledné plány. Ešte tento text, táto kniha, takáto cesta, toto stretnutie. Aby bolo jasné, možno budem žiť do osemdesiatky, chcem však stráviť tento čas ako pozorovateľ a chcem mať z pozorovania pôžitok – nie úžitok. Otázka znie: A čo posledné veci? Čo Boh? Nuž, čo už iné, ako byť pripravený, že zajtra nemusí byť nič. Čo však je nič? No nič je prázdno, nepripútanosť, nepatrný bod, z ktorého môže, a nemusí, explodovať vesmír. Pokoj, nirvána, satori... koniec posledného funkčného obdobia, po ktorom už niet funkcií, cieľov, potrieb, povinností... Dobrá príležitosť otvoriť knihu a začítať sa. Lenže začítať sa, keď už o nič nejde, keď už človek nemusí, keď ide o posledné veci a o Boha, to chce naozaj Knihu.
„Kázeň na hore“ je pasáž Knihy, onen bod, z ktorého môže, a nemusí, explodovať vesmír. Ježiš tu hovorí o LÁSKE. O láske k slabým, trpiacim, túžiacim po spravodlivosti, milosrdným, ľuďom s čistým srdcom, pokojným, prenasledovaným... o láske, ktorá nepozná hnev a nenávisť, chtivosť, sebectvo, okázalosť... o láske ku každému. Súčasne však hovorí: „Nedomnívejte se, že jsem přišel zrušit Zákon nebo proroky; nepřišel jsem zrušit, nýbrž naplnit.“ (Mt 5,17). Teda žiadna revolúcia, iba naplnenie. Pod tieto slová by sa mal podpísať každý dobrý človek, bez ohľadu na konfesiu, ideológiu, národnosť, etnicitu... Kázeň na hore je morálka, ktorú môže pokojne vzývať žid, budhista, hinduista, mohamedán, ateista, agnostik, taoista, konfucián, zoroastrista... ktokoľvek. Akurát fanatik bude mať problém. Ten totiž pozná iba lásku k svojej pravde, svojmu bohovi, svojmu národu, svojmu etniku... k tomu, čo mu patrí. A nejde o žiadnu minoritku. Svet ľudí je permanentnou konfrontáciu dobra a zla. Cestu ukazujú veľkí mystici, a nie veda a technológia. Cieľ je v nekonečne.
Ak je starnutie spojené s približovaním sa ku Knihe (slovám Budhovým, Konfuciovym, Tao Te Tingu...), tak nás súčasne veľkí mystici vedú do finále posledného funkčného obdobia. Na konci by malo byť splynutie s oným bodom, z ktorého kedysi explodoval vesmír.