Postava otca bola počas celého môjho života obostretá tajomstvom. Dlho som si myslel, že bol zatknutý, keď sa pokúšal niekedy okolo roku 1944 dostať rodinu do bezpečia. Po maminej smrti som v pozostalosti našiel jednu, zrejme druhú stranu jej vlastného životopisu a v ňom takúto vetu:
„... bol môj manžel u vojenskej jednotky ja som sa skryvala v horách. Po potlačení povstania koncom októbra 1944 bola som i so 4ročným synom Egonom a manželom, ktorý za nami prišiel, aby nás zaviedol do bezpečia, odvlečená do koncentračného tábora v Seredi, kde nás hneď od seba oddelili. Mňa i s dieťaťom odvliekli do Terezína, manžela ako prílušníka armády do koncentračného tábora niekde v Nemecku, kde bol spolu s inými príslušníkmi čsl. armády na Slovensku zastrelený. V koncentračnom tábore Terezín som porodila môjho druhého syna Fedora, ktorý sa narodil už ako pohrobok a nikdy nevidel svojho otca.“ Duch doby charakterizuje posledný odstavec na zažltnutom liste papiera: „Politicky som organizovaná nikdy nebola. Teraz som členkou SČSP, OH a som účastníčkou straníckeho školenia. Mám dvoch maloletých synov, ktorí navštevujú školu a jediným zdrojom mojich príjmov je môj plat. Česť práci. Gálová Barbora.“
V roku 1994, na maminom pohrebe, náš známy pán Lenský vyrozprával, ako s otcom kráčal na pochode smrti zo Sachsenhausenu do Schwerinu: „A na tom pochode smrti sme prechádzali na pravé poludnie cez jednu nemeckú dedinu. Práve bolo dvanásť hodín, ako dnes si to pamätám, lebo zvonilo na veži tých dvanásť hodín. A vtedy sa vymenili esesáci. My sme ho vliekli, ako sa dalo. A jeden z tých esesákov sa pýtal, čo s ním, nech ide. Nevládal. Ťahať ho nesmiete. Nosiť ho nesmiete. Postrieľam vás všetkých. Tak, čo sme mali robiť, rozkaz je rozkaz. Sme vedeli, že čo to znamená, lebo tých mŕtvych bolo plno po cestách, popri tej ceste. A vtedy v tej dedine, presne o tej dvanástej, sa tí esesáci vymenili a jeden sviniar hovorí: „Tak keď nemôže...“ Tak G. si takto dal ten väzenský kabátik na seba, na oči, aby to nevidel, a ten mu ho strhol a takto tým čiernym samopalom, presne do čela mu strelil.“
V lete roku 2007 som v internetovom vydaní denníka SME objavil svedectvo z pozostalosti istého pána Bindera (http://mozaika.sme.sk/c/3401910/Smrtelny-pochod-zo-Sachsenhausenu-v-maji-1945.html). Text sa volá Smrteľný pochod zo Sachsenhausenu a je v ňom aj trasa pochodu. To už som vedel, že musím vyraziť na cestu. Treba vyplniť nepatričné prázdno po otcovom krátkom a nenaplnenom živote. Otec by si však zaslúžil epos. Epos o mladom mužovi, ktorý sa narodil židovským rodičom v malom slovenskom mestečku, rodičia ho nechali vyštudovať, aby prevzal hospodárstvo. Muža, ktorému okolnosti dopriali iba niekoľko rokov manželstva. Muža, ktorý sa za fašistického slovenského štátu zmenil z váženého spoluobčana na prašivého židáka. Muža, ktorého vo veku 35 rokov, na úplnom konci vojny, zastrelili iba preto, že nevládal kráčať.
Chcem túto knihu napísať pre svoje deti a ich deti. Chcem, aby vedeli, že ich starý a prastarý otec žil, mal meno, domov, rodinu. Na smrť ho poslali niektorí rodáci. Chcel by som tiež pripísať príbeh svojho života. Zažil som totiž v akcii deti a deti detí otcových rodákov. Keby sa naskytla príležitosť, pošlú mňa, moje deti a deti ich detí na smrť znovu. Nie, že by som si myslel, že napísané slovo zastaví ruku hajzla, ale pripadá mi to ako povinnosť. Podobne ako potreba prekráčať cestu zo Sachsenhausenu do Schwerinu, či postaviť v Partizánskej Ľupči pamätnú tabuľu. Bude na nej napísané:
Vojtech Gál
máj 1910 – máj 1945
Zavraždený na pochode smrti
zo
Sachsenhausenu do Schwerinu
Bolo by fajn, keby sa moje deti, ich deti a deti ich detí občas v Partizánskej Ľupči zastavili, položili kamienok, zašli do blízkeho salaša na syr a žinčicu, pohovorili s rodákmi. Možno bude tiež treba občas znovu postaviť poválané náhrobné kamene.
„... bol môj manžel u vojenskej jednotky ja som sa skryvala v horách. Po potlačení povstania koncom októbra 1944 bola som i so 4ročným synom Egonom a manželom, ktorý za nami prišiel, aby nás zaviedol do bezpečia, odvlečená do koncentračného tábora v Seredi, kde nás hneď od seba oddelili. Mňa i s dieťaťom odvliekli do Terezína, manžela ako prílušníka armády do koncentračného tábora niekde v Nemecku, kde bol spolu s inými príslušníkmi čsl. armády na Slovensku zastrelený. V koncentračnom tábore Terezín som porodila môjho druhého syna Fedora, ktorý sa narodil už ako pohrobok a nikdy nevidel svojho otca.“ Duch doby charakterizuje posledný odstavec na zažltnutom liste papiera: „Politicky som organizovaná nikdy nebola. Teraz som členkou SČSP, OH a som účastníčkou straníckeho školenia. Mám dvoch maloletých synov, ktorí navštevujú školu a jediným zdrojom mojich príjmov je môj plat. Česť práci. Gálová Barbora.“
V roku 1994, na maminom pohrebe, náš známy pán Lenský vyrozprával, ako s otcom kráčal na pochode smrti zo Sachsenhausenu do Schwerinu: „A na tom pochode smrti sme prechádzali na pravé poludnie cez jednu nemeckú dedinu. Práve bolo dvanásť hodín, ako dnes si to pamätám, lebo zvonilo na veži tých dvanásť hodín. A vtedy sa vymenili esesáci. My sme ho vliekli, ako sa dalo. A jeden z tých esesákov sa pýtal, čo s ním, nech ide. Nevládal. Ťahať ho nesmiete. Nosiť ho nesmiete. Postrieľam vás všetkých. Tak, čo sme mali robiť, rozkaz je rozkaz. Sme vedeli, že čo to znamená, lebo tých mŕtvych bolo plno po cestách, popri tej ceste. A vtedy v tej dedine, presne o tej dvanástej, sa tí esesáci vymenili a jeden sviniar hovorí: „Tak keď nemôže...“ Tak G. si takto dal ten väzenský kabátik na seba, na oči, aby to nevidel, a ten mu ho strhol a takto tým čiernym samopalom, presne do čela mu strelil.“
V lete roku 2007 som v internetovom vydaní denníka SME objavil svedectvo z pozostalosti istého pána Bindera (http://mozaika.sme.sk/c/3401910/Smrtelny-pochod-zo-Sachsenhausenu-v-maji-1945.html). Text sa volá Smrteľný pochod zo Sachsenhausenu a je v ňom aj trasa pochodu. To už som vedel, že musím vyraziť na cestu. Treba vyplniť nepatričné prázdno po otcovom krátkom a nenaplnenom živote. Otec by si však zaslúžil epos. Epos o mladom mužovi, ktorý sa narodil židovským rodičom v malom slovenskom mestečku, rodičia ho nechali vyštudovať, aby prevzal hospodárstvo. Muža, ktorému okolnosti dopriali iba niekoľko rokov manželstva. Muža, ktorý sa za fašistického slovenského štátu zmenil z váženého spoluobčana na prašivého židáka. Muža, ktorého vo veku 35 rokov, na úplnom konci vojny, zastrelili iba preto, že nevládal kráčať.
Chcem túto knihu napísať pre svoje deti a ich deti. Chcem, aby vedeli, že ich starý a prastarý otec žil, mal meno, domov, rodinu. Na smrť ho poslali niektorí rodáci. Chcel by som tiež pripísať príbeh svojho života. Zažil som totiž v akcii deti a deti detí otcových rodákov. Keby sa naskytla príležitosť, pošlú mňa, moje deti a deti ich detí na smrť znovu. Nie, že by som si myslel, že napísané slovo zastaví ruku hajzla, ale pripadá mi to ako povinnosť. Podobne ako potreba prekráčať cestu zo Sachsenhausenu do Schwerinu, či postaviť v Partizánskej Ľupči pamätnú tabuľu. Bude na nej napísané:
Vojtech Gál
máj 1910 – máj 1945
Zavraždený na pochode smrti
zo
Sachsenhausenu do Schwerinu
Bolo by fajn, keby sa moje deti, ich deti a deti ich detí občas v Partizánskej Ľupči zastavili, položili kamienok, zašli do blízkeho salaša na syr a žinčicu, pohovorili s rodákmi. Možno bude tiež treba občas znovu postaviť poválané náhrobné kamene.