že politici napríklad Klausovho a Zemanovho formátu sú stále dostatočne viditeľní. Je fajn, že ich nasledovníci (Klaus ml., Jakl, Okamura...) prevzali štafetu a idú do toho.
Je fajn, že popierači klimatických zmien, nepriatelia liberálnej demokracie, „vítači“ nového nacionalizmu..., hovoria nahlas a do mnohých médií. Je skvelé, že Andrej Babiš vyhral voľby a má šancu predviesť riadenie štátu ako firmy. Svojim spôsobom som tiež rád, že v GB zvíťazili brexiťáci, že Putin rozpútal hybridnú vojnu a tak podobne. Aspoň vieme, čo nechceme, prečo to nechceme a že sa treba brániť.
Čo ma desí, sú deti, ktoré sa utopili na úteku cez Stredozemné more, pogromy na Rómov kade tade po demokratickom svete, padlí ukrajinskí vojaci na Donbase... a, kurva, politici, ktorí si z biedy ľudí urobilii výnosný kšeft. Svoj kšeft! V štáte, kde žijem a kde žijú aj moje vnúčatá! A keďže žijem v Českej republike, nenechám si devastovať domov.
Čiže – náš zdanlivo neprehľadný a chaotický svet máme pred sebou ako na dlani. Hluchí a slepí sú iba zbabelci a egoisti. Ľahostajnosť treba vnímať ako pritakávanie úpadku. Úpadku civilizačného okruhu, ktorý – napriek našej kultúrnej, etnickej, národnej, náboženskej, politickej... áno, multikultúrnej – pestrosti – považujeme za svoju vlasť. Ten civilizačný okruh síce začína ďaleko v čase aj v priestore, ale končí pred našimi dverami.
A nepýtajte sa, prosím, čo robiť. Stačí sa obzrieť po bezprostrednom okolí. Vašom okolí! Všimnúť si, kto vám ho fyzicky a duchovne nahlodáva a nenechať to tak. Každý po svojom (pozor na takých, ktorí majú „recepty“ pre všetkých) a v spoločnom záujme. Napokon, Tomáš Klus, Pavel Šporcl, Jiří Macháček, aby som menoval aspoň verejne známejších, a ďalší a ďalší spravili svoje. A až bude treba, uvidíme sa na námestiach. Nie preto, aby si niekto na tribúne pohladil vlastné ego, či preferencie, ale preto, aby sme posilnili svoju zdieľanú identitu a imunitu. My, ktorí sme síce nevyhrali minulé voľby, ale máme to tu radi a nie je nám to jedno.
P.S.
Na zverejnenie tohto textu na Slovensku, v Maďarsku, v Poľsku... by stačilo vymeniť konkrétne mená v prvom odstavci. Opakujem už n-tý raz: všetci sme MY a žijeme vo svete, ktorý je JEDEN.
Čo ma desí, sú deti, ktoré sa utopili na úteku cez Stredozemné more, pogromy na Rómov kade tade po demokratickom svete, padlí ukrajinskí vojaci na Donbase... a, kurva, politici, ktorí si z biedy ľudí urobilii výnosný kšeft. Svoj kšeft! V štáte, kde žijem a kde žijú aj moje vnúčatá! A keďže žijem v Českej republike, nenechám si devastovať domov.
Čiže – náš zdanlivo neprehľadný a chaotický svet máme pred sebou ako na dlani. Hluchí a slepí sú iba zbabelci a egoisti. Ľahostajnosť treba vnímať ako pritakávanie úpadku. Úpadku civilizačného okruhu, ktorý – napriek našej kultúrnej, etnickej, národnej, náboženskej, politickej... áno, multikultúrnej – pestrosti – považujeme za svoju vlasť. Ten civilizačný okruh síce začína ďaleko v čase aj v priestore, ale končí pred našimi dverami.
A nepýtajte sa, prosím, čo robiť. Stačí sa obzrieť po bezprostrednom okolí. Vašom okolí! Všimnúť si, kto vám ho fyzicky a duchovne nahlodáva a nenechať to tak. Každý po svojom (pozor na takých, ktorí majú „recepty“ pre všetkých) a v spoločnom záujme. Napokon, Tomáš Klus, Pavel Šporcl, Jiří Macháček, aby som menoval aspoň verejne známejších, a ďalší a ďalší spravili svoje. A až bude treba, uvidíme sa na námestiach. Nie preto, aby si niekto na tribúne pohladil vlastné ego, či preferencie, ale preto, aby sme posilnili svoju zdieľanú identitu a imunitu. My, ktorí sme síce nevyhrali minulé voľby, ale máme to tu radi a nie je nám to jedno.
P.S.
Na zverejnenie tohto textu na Slovensku, v Maďarsku, v Poľsku... by stačilo vymeniť konkrétne mená v prvom odstavci. Opakujem už n-tý raz: všetci sme MY a žijeme vo svete, ktorý je JEDEN.