kolymský väzeň z čias stalinského komunizmu, vedel svoje: „Človek sa stane beštiou po troch týždňoch ťažkej práce, zimy, hladu a bitia… Videl som, že najúčinnejší argument pre intelektuála je obyčajná facka.
Bitie je takmer absolútne efektívny argument pre každého… Objavil som, že svet by sa mal deliť nie na dobrých a zlých ľudí, ale na zbabelcov a odvážnych…. 95 percent zbabelcov je schopných urobiť najhoršie veci… Ľudia, ktorých všetci – strážcovia aj spoluväzni – najviac nenávidia, sú tí najnižšie postavení, tí, ktorí sú chorí, slabí a nevedia utekať v mraze… Pochopil som, čo je moc a že to je muž s puškou...“ (citujem z článku Martina M. Šimečku z N-ka, 28. júna 2018).
Prečo v historicky najlepšom období nášho života, nech už sa na téma „najlepšie“ pozeráme akokoľvek chodí po našich uliciach toľko naštvaných a nenávistne naladených ľudí?
Evolučný biológ Watt Ridley (kniha sa volá Evolúcia všetkého, česky 2018) ponúka jednu z možných odpovedí: „... to špatné se dostává do oběhu dějin shora, jako výsledek záměrů konkrétních lidí. To dobré je naopak náhodilé, neplánované, emergentní a prodělává postupný vývoj… Lidé s velkolepými plány budou dál působit ostatním mnoho bolestí a utrpení“.
Dalibor Roháč v aktuálnom Týždni (27/2018) píše: „Túžba po kontrole je v ľudskej psychológii zakorenená. Experiment z roku 2005 podrobil 40 študentov šesťsekundovým elektrošokom, na ktoré mali zareagovať. Po 10 opakovaniach bola polovica z účastníkov informovaná, že v prípade rýchlejších reakčných časov budú ich elektrošoky kratšie. Následne boli všetci účastníci vystavení trojsekundovej stimulácii – a to bez ohľadu na ich reakčný čas. Tí, ktorí boli v domnení, že nad dĺžkou šoku majú kontrolu prostredníctvom svojej rýchlej reakcie, sa výrazne menej sťažovali na nepríjemnosť celého zážitku. Poučenie je jednoduché – neradno dopustiť, aby sa udalosti vymkli spod skutočnej alebo vnímanej kontroly. Slová kancelárky Merkelovej „to zvládneme“ naozaj mohli byť vnímané ako bezradnosť, hoci boli myslené ako solidarita. A to mohlo spôsobiť viac škody, než jej údajné „pozvanie“ pre sýrskych utečencov, z ktorých väčšina aj tak pred koncom leta 2015 v Európe už bola. Jediná cesta k neutralizácii populistov je to, aby existujúce vákuum vyplnili európske inštitúcie a európski lídri: aby EÚ neopustila solidaritu, ale súčasne aby mala naozajstné hranice, naozajstnú imigračnú a azylovú politiku a aby nenechávala nestabilné krajiny vo svojom susedstve – Sýriu či Líbyu – sebe napospas.“
Bezmoc mocných je ako na dlani vždy vtedy, keď sú postavení pred zásadný spoločenský problém a nie jeho popustický derivát. Napríklad dnes je pondelok 2.7.2018. Čo nevidieť bude český parlament vyslovovať dôveru prvej vláde od Novembra 89, v ktorej bude mať významný vplyv Komunistická strana Čiech a Moravy. Jej premiérom bude bývalý agent komunistickej tajnej polície a človek obvinený z daňového podvodu. Centrálnou témou verejného diskurzu je „stop migrantom“ do naších luhov a hájov.
A poučenie? Pokračovať v skúškach a omyloch. Niektorí budú pritom spoliehať na Prozreteľnosť, iní na evolúciu, podaktorí na vládu a vodcovské elity, sem tam niekto na seba. Osobne verím, že nakoniec to dáme. Medzitým pofičí život – komu aký a aký kde.
Prečo v historicky najlepšom období nášho života, nech už sa na téma „najlepšie“ pozeráme akokoľvek chodí po našich uliciach toľko naštvaných a nenávistne naladených ľudí?
Evolučný biológ Watt Ridley (kniha sa volá Evolúcia všetkého, česky 2018) ponúka jednu z možných odpovedí: „... to špatné se dostává do oběhu dějin shora, jako výsledek záměrů konkrétních lidí. To dobré je naopak náhodilé, neplánované, emergentní a prodělává postupný vývoj… Lidé s velkolepými plány budou dál působit ostatním mnoho bolestí a utrpení“.
Dalibor Roháč v aktuálnom Týždni (27/2018) píše: „Túžba po kontrole je v ľudskej psychológii zakorenená. Experiment z roku 2005 podrobil 40 študentov šesťsekundovým elektrošokom, na ktoré mali zareagovať. Po 10 opakovaniach bola polovica z účastníkov informovaná, že v prípade rýchlejších reakčných časov budú ich elektrošoky kratšie. Následne boli všetci účastníci vystavení trojsekundovej stimulácii – a to bez ohľadu na ich reakčný čas. Tí, ktorí boli v domnení, že nad dĺžkou šoku majú kontrolu prostredníctvom svojej rýchlej reakcie, sa výrazne menej sťažovali na nepríjemnosť celého zážitku. Poučenie je jednoduché – neradno dopustiť, aby sa udalosti vymkli spod skutočnej alebo vnímanej kontroly. Slová kancelárky Merkelovej „to zvládneme“ naozaj mohli byť vnímané ako bezradnosť, hoci boli myslené ako solidarita. A to mohlo spôsobiť viac škody, než jej údajné „pozvanie“ pre sýrskych utečencov, z ktorých väčšina aj tak pred koncom leta 2015 v Európe už bola. Jediná cesta k neutralizácii populistov je to, aby existujúce vákuum vyplnili európske inštitúcie a európski lídri: aby EÚ neopustila solidaritu, ale súčasne aby mala naozajstné hranice, naozajstnú imigračnú a azylovú politiku a aby nenechávala nestabilné krajiny vo svojom susedstve – Sýriu či Líbyu – sebe napospas.“
Bezmoc mocných je ako na dlani vždy vtedy, keď sú postavení pred zásadný spoločenský problém a nie jeho popustický derivát. Napríklad dnes je pondelok 2.7.2018. Čo nevidieť bude český parlament vyslovovať dôveru prvej vláde od Novembra 89, v ktorej bude mať významný vplyv Komunistická strana Čiech a Moravy. Jej premiérom bude bývalý agent komunistickej tajnej polície a človek obvinený z daňového podvodu. Centrálnou témou verejného diskurzu je „stop migrantom“ do naších luhov a hájov.
A poučenie? Pokračovať v skúškach a omyloch. Niektorí budú pritom spoliehať na Prozreteľnosť, iní na evolúciu, podaktorí na vládu a vodcovské elity, sem tam niekto na seba. Osobne verím, že nakoniec to dáme. Medzitým pofičí život – komu aký a aký kde.