Mužov a ženy Novembra 89 dala dohromady zásadná dejinná udalosť – zmena politického režimu. Za uplynulých dvadsaťdeväť rokov sú naše rady z roka na rok redšie. Momentálne, tak to vidím, príbeh končí.
Tí, ktorí v „pevnom jadre“ pôvodnej Verejnosti proti násiliu vydržali, majú už značne ošúchané telá aj mysle. Bez výnimky, respektíve s výnimkou tých, ktorí nás už navždy opustili, smerujeme do cieľovej rovinky, čiže do hrobu.
Ostanú po nás symboly a rituály ako šľahačka na torte umiesenej z étosu, hodnôt, potrieb a cieľov tamtej doby. Doby vzopätia našej generácie. Nechajme tej nastupujúcej priestor, aby si vybrala hrozienka z minulosti, pridala ingrediencie súčasnosti a sama rozhodla o svojich lídroch a o svojej budúcnosti. Nehovorím o veľkorysosti, hovorím o nevyhnutnosti a zodpovednosti. Rozhodnúť sa treba pokiaľ je človek ešte súdny a svojprávny.
Píšem tento text predovšetkým pod dojmom príspevku Samueala Marca v N-ku (https://dennikn.sk/1148051/slovensko-si-spolahlivo-rozoberieme-sami/?ref=tit1). Hovorí v ňom: „Kandidatúru na prezidenta ohlásil František Mikloško, ktorého presvedčili priatelia. Pri prvej kandidatúre získal málo hlasov, pri druhej ešte menej a ani raz sa postupu do druhého kola nepriblížil. Medzi pozitíva však patrilo, že prvýkrát prispel k tomu, že sa prezidentom stal Ivan Gašparovič, a druhýkrát odmietol podporiť Ivetu Radičovú, pretože žila v konkubináte. Aj teraz vyhlásil, že sa kandidatúry nevzdá ani v prípade, ak nebude mať šancu na postup, čo bolo jasné už z toho, že vôbec kandiduje – žiadnu šancu totiž nemá. No a na otázku, ako chce hlasy získať, povedal, že uvidí.“
Pýtam sa sám seba, či som sa nepridal k fraške. Nemyslím. Som súčasťou komunity, ktorá iba raz jedinkrát zažila pocit príslušnosti k „hlavnému prúdu“ – v roku 1989 a 1990 v čase masových protirežimných demonštrácií a počas prvých slobodných volieb – a aj to iba na krátky čas a s odretými ušami. Veľkosť aj tragédia Novembra 89 spočíva aj v tom, že jeho lídri kašlali na okopávačov členkov. Vecné ciele a férové prostriedky ich dosahovania mali prednosť.
Áno, príbeh Novembra 89 končí. Prezidentské voľby 2019 budú naším posledným generačným vzopätím. Je možné, že František Mikloško zamáva uháňajúcemu čelu peletónu odkiaľsi zozadu. Rád tam s ním pobudnem. Viem si však predstaviť aj opak – koniec príbehu signovaný podpisom Františka Mikloška pod prísahu Prezidenta Slovenskej republiky. Toto je dôvod, pre ktorý som sa, pri všetkých sympatiách k Čaputovej a k Mistríkovi, spolupodpísal pod výzvu, aby Mikloško kandidoval na post prezidenta.
Príbeh Slovenska tým, samozrejme, nekončí. Jeho pokračovanie však už bude písať generácia našich detí.
P.S,
Píšem tento text po privátnej projekcii filmu o poslednom koncerte Marty Kubišovej, skromnej a statočnej ženy, ktorý nikto nepodporil a nikto neodvysiela v televízii. Koncert sa konal pri príležitosti jej 75 narodenín. O konci kariéry sa rozhodla sama.
Pre Denník N (pred redakčnou úpravou'
Ostanú po nás symboly a rituály ako šľahačka na torte umiesenej z étosu, hodnôt, potrieb a cieľov tamtej doby. Doby vzopätia našej generácie. Nechajme tej nastupujúcej priestor, aby si vybrala hrozienka z minulosti, pridala ingrediencie súčasnosti a sama rozhodla o svojich lídroch a o svojej budúcnosti. Nehovorím o veľkorysosti, hovorím o nevyhnutnosti a zodpovednosti. Rozhodnúť sa treba pokiaľ je človek ešte súdny a svojprávny.
Píšem tento text predovšetkým pod dojmom príspevku Samueala Marca v N-ku (https://dennikn.sk/1148051/slovensko-si-spolahlivo-rozoberieme-sami/?ref=tit1). Hovorí v ňom: „Kandidatúru na prezidenta ohlásil František Mikloško, ktorého presvedčili priatelia. Pri prvej kandidatúre získal málo hlasov, pri druhej ešte menej a ani raz sa postupu do druhého kola nepriblížil. Medzi pozitíva však patrilo, že prvýkrát prispel k tomu, že sa prezidentom stal Ivan Gašparovič, a druhýkrát odmietol podporiť Ivetu Radičovú, pretože žila v konkubináte. Aj teraz vyhlásil, že sa kandidatúry nevzdá ani v prípade, ak nebude mať šancu na postup, čo bolo jasné už z toho, že vôbec kandiduje – žiadnu šancu totiž nemá. No a na otázku, ako chce hlasy získať, povedal, že uvidí.“
Pýtam sa sám seba, či som sa nepridal k fraške. Nemyslím. Som súčasťou komunity, ktorá iba raz jedinkrát zažila pocit príslušnosti k „hlavnému prúdu“ – v roku 1989 a 1990 v čase masových protirežimných demonštrácií a počas prvých slobodných volieb – a aj to iba na krátky čas a s odretými ušami. Veľkosť aj tragédia Novembra 89 spočíva aj v tom, že jeho lídri kašlali na okopávačov členkov. Vecné ciele a férové prostriedky ich dosahovania mali prednosť.
Áno, príbeh Novembra 89 končí. Prezidentské voľby 2019 budú naším posledným generačným vzopätím. Je možné, že František Mikloško zamáva uháňajúcemu čelu peletónu odkiaľsi zozadu. Rád tam s ním pobudnem. Viem si však predstaviť aj opak – koniec príbehu signovaný podpisom Františka Mikloška pod prísahu Prezidenta Slovenskej republiky. Toto je dôvod, pre ktorý som sa, pri všetkých sympatiách k Čaputovej a k Mistríkovi, spolupodpísal pod výzvu, aby Mikloško kandidoval na post prezidenta.
Príbeh Slovenska tým, samozrejme, nekončí. Jeho pokračovanie však už bude písať generácia našich detí.
P.S,
Píšem tento text po privátnej projekcii filmu o poslednom koncerte Marty Kubišovej, skromnej a statočnej ženy, ktorý nikto nepodporil a nikto neodvysiela v televízii. Koncert sa konal pri príležitosti jej 75 narodenín. O konci kariéry sa rozhodla sama.
Pre Denník N (pred redakčnou úpravou'