Pri listovaní knihou Ulricha Becka „Vlastní Bůh“ ma zaujalo "mier je viac ako pravda". Silná veta.
Žijeme v časoch, keď neexistuje štátne náboženstvo, štátostrana, jediná „správna“ politická ideológia. Človek má slobodu voľby, ak neprekračuje rámec práva a ak svoju pravdu nasilu nevnucuje ostatným. Ja, napríklad, verím v silu dialógu a v aktívne občianstvo, na ktorom stojí a padá účasť ľudí na verejnom dianí. Patrím medzi tých, ktorí tomu hovoria participatívna demokracia.
Poznám viacerých, ktorí odmietajú dialóg, ako ho chápem ja. Presnejšie, nemajú nič proti, pokiaľ sa odohráva v ich sociálnej „bubline“ (medzi „našimi“). „Cez plot“ však ani chlp. Odmietajú aj politickú participáciu, pokiaľ prekračuje tradičný konflikt demokratických politických ideológii (tí konzervatívnejší), alebo im prekáža na ceste za „svojou vecou“. S mnohými z nich som zdieľal príbeh Novembra 89. Boli sme v akcii a človek v akcii interpretuje "post factum" predovšetkým akciu a nie jej filozofické obkecávanie. Hovorím o minulosti. Pre dnešok je prípadnejšie konštatovanie, že žijeme v rozdelenej spoločnosti.
Jasne, mohol by som si povedať, že mier je viac ako pravda, a naďalej do nemoty dialógovať a participovať. Nesmeli by sme sa však rozprávať o ničom, čo podrýva základy našich politických a náboženských vier. Otázka znie, aký by to malo zmysel. Jeden určite – pokiaľ sa rozprávame, mier má šancu. Ilúzie si však robiť netreba. K tomuto je skvelá jedna kapitola v Tolstého knihe "Proti..." (Vydavateľstvo Europa 2018, strany 72 až 128). Obsahuje aj veľmi expresívny zoznam pokrmov a nápojov, ktoré Francúzi a Rusi v tom čase, v záujme vzájomného a trvalého mieru, skonzumovali (hovoríme o konci 19. st.). Skôr, alebo neskôr "hodujúci" vyskočia od svojich stolov a pustia sa do seba.
Áno, mier je viac ako pravda, keď nechceme za pravdu platiť „krvou“ (úvodzovky sú oprávnené – medzi intelektuálmi násilie nefrčí). Na to však treba dvoch. V opačnom prípade mier končí a „Pravda víťazí“, ako sa píše (podľa mňa nezmyselne) napríklad na českej prezidentskej štandarde. Dôkazom nech je súčasný prezident Českej republiky Miloš Zeman, ktorý je na vojnovej nohe s polovicou občanov vlastnej krajiny, alebo logo slovenských fašistov „Za Boha a za národ!“ – pričom ide iba o Boha a národ podľa ich vkusu. Predstava, že jeho (Zemanova) alebo ich (kotlebovcov) pravda naozaj zvíťazí, je viac ako pochmúrna.
Písané pre Denník N
Poznám viacerých, ktorí odmietajú dialóg, ako ho chápem ja. Presnejšie, nemajú nič proti, pokiaľ sa odohráva v ich sociálnej „bubline“ (medzi „našimi“). „Cez plot“ však ani chlp. Odmietajú aj politickú participáciu, pokiaľ prekračuje tradičný konflikt demokratických politických ideológii (tí konzervatívnejší), alebo im prekáža na ceste za „svojou vecou“. S mnohými z nich som zdieľal príbeh Novembra 89. Boli sme v akcii a človek v akcii interpretuje "post factum" predovšetkým akciu a nie jej filozofické obkecávanie. Hovorím o minulosti. Pre dnešok je prípadnejšie konštatovanie, že žijeme v rozdelenej spoločnosti.
Jasne, mohol by som si povedať, že mier je viac ako pravda, a naďalej do nemoty dialógovať a participovať. Nesmeli by sme sa však rozprávať o ničom, čo podrýva základy našich politických a náboženských vier. Otázka znie, aký by to malo zmysel. Jeden určite – pokiaľ sa rozprávame, mier má šancu. Ilúzie si však robiť netreba. K tomuto je skvelá jedna kapitola v Tolstého knihe "Proti..." (Vydavateľstvo Europa 2018, strany 72 až 128). Obsahuje aj veľmi expresívny zoznam pokrmov a nápojov, ktoré Francúzi a Rusi v tom čase, v záujme vzájomného a trvalého mieru, skonzumovali (hovoríme o konci 19. st.). Skôr, alebo neskôr "hodujúci" vyskočia od svojich stolov a pustia sa do seba.
Áno, mier je viac ako pravda, keď nechceme za pravdu platiť „krvou“ (úvodzovky sú oprávnené – medzi intelektuálmi násilie nefrčí). Na to však treba dvoch. V opačnom prípade mier končí a „Pravda víťazí“, ako sa píše (podľa mňa nezmyselne) napríklad na českej prezidentskej štandarde. Dôkazom nech je súčasný prezident Českej republiky Miloš Zeman, ktorý je na vojnovej nohe s polovicou občanov vlastnej krajiny, alebo logo slovenských fašistov „Za Boha a za národ!“ – pričom ide iba o Boha a národ podľa ich vkusu. Predstava, že jeho (Zemanova) alebo ich (kotlebovcov) pravda naozaj zvíťazí, je viac ako pochmúrna.
Písané pre Denník N