24. 5. 2018. Denník N, minúta po minúte. 17:47: Gabriela Matečná sa podľa Igora Matoviča nikdy nemala stať ministerkou, ale mala „umývať záchody niekde v Ilave alebo v Leopoldove“. Reč v podobnom duchu pokračuje ďalej. Napríklad o predsedovi parlamentu ako o „dilinovi pologramotnom z Revúcej“.
V ten istý deň Sulík na margo vyjadrenia prezidenta Andreja Kisku, že aj po skončení mandátu mu nebude jedno, aká bude slovenská politika: „Všetci takzvaní slniečkári, ktorí si myslia, že je dobré, aby sme sem prizvali migrantov, budú mať koho voliť…“ A aby bolo jasné: súčasnú vládnu koalíciu považujem za katastrofu.
K veci
Keď sme pred viac ako viac ako tridsiatimi rokmi dávali s Paľom Fričom dohromady koncept dialogického prístupu k riešeniu spoločenských problémov bolo to na zelenej lúke. Keď sa nám podarilo opublikovať text v zahraničí (http://www.fedorgal.cz/files/pdf/problem-oriented-participative-forecasting.pdf), boli sme pyšní. Tým to skončilo. Fakt, že sa k tejto téme obsesívne vraciam súvisí s faktom, že téma je furt aktuálna. A furt to končí u tohoto konštatovania.
Medializované výstupy elít (slovo elityv mojom slovníku neznamená „vyvolených“, ale zodpovedných z titulu svojich pozícií a rolí) sú zvláštny „spektákl“. Cítim nutkanie niektoré tézy o tom „čo s tým?“ opakovať do nemoty. Takže:
Náboženstvá a ideológie sú kultúrne konštrukty. Nárokujú si na atribúty viery a zástupy veriacich.
Politici, farári... a verejní intelektuáli sú hovorcovia týchto vier.
Nejde o nič menšie ako o PRAVDU a MOC, ergo aj o profity (vrátane osobnej prestíže).
V dialógu sa cizelujú názory, postoje... vytyčujú hranice, vrátane frontových.
Alternatívou sú paralelné monológy. Tu ide o mobilizáciu „veriacich“ v mene „našej“ (teda hlavne mojej) veci.
Večná konfrontácia dialogického a monologického prístupu formuje náš svet. V lepších časoch má táto konfrontácia mierový charakter. V horších – teda v časoch, keď „víťazí“ monologický prístup – má konfrontácia „vojnový“ charakter. V najhorších časoch sa platí krvou.
Intelektuálna obhajoba prístupu „mám dialóg rád, ale s týmto človekom nechcem hovoriť“ je ilustrácia „podmieneného“ dialogického prístupu. Isto, používajú sa argumenty o ľudských, odborných a politických deficitoch „toho druhého“. Zväčša však ide o neschopnosť (často aj nemožnosť) viesť „s tým druhým“, čo i ľudsky, odborne a politicky deficitným človekom, dialóg. Treba len dúfať, že protagonisti tohto prístupu nemajú doma arzenál zbraní a stádo odhodlaných veriacich pod svojou zástavou.
Občas je dobré položiť si jednoduchú otázku: prečo dostávajú verejní intelektuáli s pozitívnym naladením, čiže presadzujúci pozitívne riešenia spoločenských problémov, tak často na frak?
Napríklad preto, že: 1) „podmienene dialogickí“ ľudia vždy sa nájdu u „tých druhých“ nejaký dôvod, prečo to s nimi nejde, 2) nemajú schopnosť a motiváciu rozprávať sa s „inými“ cez hranice svojich vier ako rovný s rovným, alebo 3) sú bytostne nedialogickí – cítia sa byť vlastníkmi pravdy pravdúcej.
Keď k tomu pridáme neschopnosť komunikovať pútavo, vierohodne, zrozumiteľne... a súčasne vecne správne, nedemagogicky... máme väčšinu deformít súčasného politického divadla ako na dlani. Za dlhší kus povrazu ťahajú väčšinou fanatici, pýchou posadnutí mudrlanti, egomaniaci, takzvaní pragmatici či obyčajní podvodníci a hajzli. Hovorím o limitoch dialógu.
Na záver
Povedal som A, poviem aj B. Dlhší kus povrazu dostali darom. Darovali im ho ľudia, ktorí svoje názory a postoje nevedia tlmočiť s patričnou dávkou pozitívneho populizmu tam, kde treba. V prípade politických vodcov a verejných intelektuálov v teréne, na miestach prezretých spoločenských problémov, face to face ľuďom, ktorí sa cítia odsunutí, zabudnutí, „urazení a ponížení“, alebo jednoducho „mimo misu“. Hovorím o nedostatku odvahy, osobnej statočnosti a empatie elít. Česť výnimkám z partie Zabudnuté Slovensko, z hnutia Za slušné Slovensko a ďalším. Hlavne však Andrejovi Kiskovi, ktorý ukázal, že politika môže byť aj normálna robota a politici normálni ľudia.
Písané pre Denník N. Neprešlo jazykovou redakciou.
K veci
Keď sme pred viac ako viac ako tridsiatimi rokmi dávali s Paľom Fričom dohromady koncept dialogického prístupu k riešeniu spoločenských problémov bolo to na zelenej lúke. Keď sa nám podarilo opublikovať text v zahraničí (http://www.fedorgal.cz/files/pdf/problem-oriented-participative-forecasting.pdf), boli sme pyšní. Tým to skončilo. Fakt, že sa k tejto téme obsesívne vraciam súvisí s faktom, že téma je furt aktuálna. A furt to končí u tohoto konštatovania.
Medializované výstupy elít (slovo elityv mojom slovníku neznamená „vyvolených“, ale zodpovedných z titulu svojich pozícií a rolí) sú zvláštny „spektákl“. Cítim nutkanie niektoré tézy o tom „čo s tým?“ opakovať do nemoty. Takže:
Náboženstvá a ideológie sú kultúrne konštrukty. Nárokujú si na atribúty viery a zástupy veriacich.
Politici, farári... a verejní intelektuáli sú hovorcovia týchto vier.
Nejde o nič menšie ako o PRAVDU a MOC, ergo aj o profity (vrátane osobnej prestíže).
V dialógu sa cizelujú názory, postoje... vytyčujú hranice, vrátane frontových.
Alternatívou sú paralelné monológy. Tu ide o mobilizáciu „veriacich“ v mene „našej“ (teda hlavne mojej) veci.
Večná konfrontácia dialogického a monologického prístupu formuje náš svet. V lepších časoch má táto konfrontácia mierový charakter. V horších – teda v časoch, keď „víťazí“ monologický prístup – má konfrontácia „vojnový“ charakter. V najhorších časoch sa platí krvou.
Intelektuálna obhajoba prístupu „mám dialóg rád, ale s týmto človekom nechcem hovoriť“ je ilustrácia „podmieneného“ dialogického prístupu. Isto, používajú sa argumenty o ľudských, odborných a politických deficitoch „toho druhého“. Zväčša však ide o neschopnosť (často aj nemožnosť) viesť „s tým druhým“, čo i ľudsky, odborne a politicky deficitným človekom, dialóg. Treba len dúfať, že protagonisti tohto prístupu nemajú doma arzenál zbraní a stádo odhodlaných veriacich pod svojou zástavou.
Občas je dobré položiť si jednoduchú otázku: prečo dostávajú verejní intelektuáli s pozitívnym naladením, čiže presadzujúci pozitívne riešenia spoločenských problémov, tak často na frak?
Napríklad preto, že: 1) „podmienene dialogickí“ ľudia vždy sa nájdu u „tých druhých“ nejaký dôvod, prečo to s nimi nejde, 2) nemajú schopnosť a motiváciu rozprávať sa s „inými“ cez hranice svojich vier ako rovný s rovným, alebo 3) sú bytostne nedialogickí – cítia sa byť vlastníkmi pravdy pravdúcej.
Keď k tomu pridáme neschopnosť komunikovať pútavo, vierohodne, zrozumiteľne... a súčasne vecne správne, nedemagogicky... máme väčšinu deformít súčasného politického divadla ako na dlani. Za dlhší kus povrazu ťahajú väčšinou fanatici, pýchou posadnutí mudrlanti, egomaniaci, takzvaní pragmatici či obyčajní podvodníci a hajzli. Hovorím o limitoch dialógu.
Na záver
Povedal som A, poviem aj B. Dlhší kus povrazu dostali darom. Darovali im ho ľudia, ktorí svoje názory a postoje nevedia tlmočiť s patričnou dávkou pozitívneho populizmu tam, kde treba. V prípade politických vodcov a verejných intelektuálov v teréne, na miestach prezretých spoločenských problémov, face to face ľuďom, ktorí sa cítia odsunutí, zabudnutí, „urazení a ponížení“, alebo jednoducho „mimo misu“. Hovorím o nedostatku odvahy, osobnej statočnosti a empatie elít. Česť výnimkám z partie Zabudnuté Slovensko, z hnutia Za slušné Slovensko a ďalším. Hlavne však Andrejovi Kiskovi, ktorý ukázal, že politika môže byť aj normálna robota a politici normálni ľudia.
Písané pre Denník N. Neprešlo jazykovou redakciou.