Metafora prvá: „tancujúce medvede“.
Nedávno som sa začítal do pôvabnej knihy Witolda Stablowskeho „Tancujúce medvede“ (Absynt 2017). Rozpráva predovšetkým o bulharských medvediaroch, zväčša cigánoch, alebo Rómoch, keď chcete. Toto ich remeslo sa dedilo z generácie na generáciu. Na začiatku sa mladému medveďovi natĺkol do nosa krúžok a naň zavesila reťaz. Po tejto bolestivej operácii sa stal medveď otrokom svojho pána. Ten ho naučil tancovať a predvádzať všelijaké kúsky po dedinách, rekreačných strediskách, kade – tade. Stal sa živiteľom rodiny. Pomerne často aj jej členom. Dobre ho krmili, diváci ho navyše napchávali sladkosťami a majiteľ pravidelne aj alkoholom, aby sa nebodaj niekedy nesplašil. Predsa len – bol to v zrelom veku riadny maco.
Po páde komunizmu došlo aj na medvediarov. Presnejšie na medvede. Konkrétne v Bulharsku, podľa spomenutej knihy, sa veci slobody pre „tancujúce medvede“ chopila rakúska nadácia „Štyri laby“. Od cigánov odkupovali medvede za slušný peniaz a vybudovali pre nich rezerváciu s bazénom, trávnikom, stromami, pravidelnou a zdravou stravou, liečili ich z alkoholizmu. Medvede zbavené krúžkov a reťazí boli spočiatku značne dezorientované – sloboda nie je žiadna sranda, ale pretlak nových výziev, zvukov, pachov... dobrodružstvo. Medvediarske rodiny sa tiež ocitli v novej situácii. Bez medveďa – živiteľa, bez tradičného „remesla“, a rovno v džungli demokracie a kapitalizmu.
Metafora druhá: „tekuté piesky pod nohami“.
Tekutosť je skvelá metafora na život – tekutá modernita, tekuté vzťahy, tekuté piesky... namiesto pevnej pôdy pod nohami.
***
„Tekuté piesky pod nohami“ sú „duchom“ našej postmodernej doby. Je to fenomén civilizačný. O krúžok v nose sme prišli v Novembri 89 a ešte stále, aspoň tá moja generácia, tápeme neisto v priestore slobody.
Premýšľam nad konkretizáciou tohto pocitu. Mihajú sa mi pred očami nové výzvy, zvuky, pachy, žrádlo... Hľadajte však pevnú pôdu pod nohami v krajine tekutých pieskov. Bóóže, daj mi istotu, nádej, pevný bod. A prichádza Mečiar, Fico, Klaus, Zeman, Kotleba, Okamura, Orbán, Kaczynski, Trump... a potácajúce sa medvede navôkol. Hovorím o svojej generácii. Sme slobodní ľudia uväznení medzi dunami bez konca. Piesok, a nič len piesok. Každá, aj tá najhlbšia stopa vydrží iba okamih, kým je zaviata.
Povedal som „medzi dunami“. Správnejšie by bolo „medzi mŕtvymi dunami“. Chodil som po takých v litovskej oblasti Kurskej kosy. Piesok jemný ako múka. Keď bol v dávnej minulosti ešte „živý“ zasypával celé dediny. Dnes každá nerovnosť, na inak rovnej ploche, skrýva nejaké zabudnuté tajomstvo. Odkaz? Informácia? Svedectvo? Duch zašlej doby, čo sa vpísal do prítomnosti, aby ju spoluvytváral? Dúfam. Predstava, že dejiny sú sekvencia epizód, ktoré navzájom nesúvisia je deprimujúca. Alebo povzbudzujúca? Žeby medzigeneračný prenos utváral lepšiu budúcnosť, vyspelejšiu kultúru?
Pokúšam sa o vizualizáciu svojej predstavy. Napadá ma, že existuje neopomenuteľný faktor súčasnosti. Je to technický a technologický pokrok. Tam, kde kedysi bolo tu a tam auto, je dnes auto na auto. Tam, kde kedysi ľudia „iba“ kráčali, dnes majú na uchu mobilné telefóny, alebo zízajú na ich displeje. Tam, kde kedysi bolo súkromie, dnes je verejné zdieľanie. Tam, kde kedysi bolo „lokálno“, je dnes „globálno“. Ostanú po nás „mŕtve duny“, z ktorých budú trčať kabely? Skanzeny s upravenými turistickými trasami, aké vídam už dnes pri cestách centrom Prahy?
Často premýšľam, prečo sú v najlepších časoch našej histórie premnožení naštvaní ľudia. Možno aj preto, že „krv“ prestala byť platidlom a obyčajná slušná všednodennosť sa neráta. A mala by sa!
Písané pre Denník N
Nedávno som sa začítal do pôvabnej knihy Witolda Stablowskeho „Tancujúce medvede“ (Absynt 2017). Rozpráva predovšetkým o bulharských medvediaroch, zväčša cigánoch, alebo Rómoch, keď chcete. Toto ich remeslo sa dedilo z generácie na generáciu. Na začiatku sa mladému medveďovi natĺkol do nosa krúžok a naň zavesila reťaz. Po tejto bolestivej operácii sa stal medveď otrokom svojho pána. Ten ho naučil tancovať a predvádzať všelijaké kúsky po dedinách, rekreačných strediskách, kade – tade. Stal sa živiteľom rodiny. Pomerne často aj jej členom. Dobre ho krmili, diváci ho navyše napchávali sladkosťami a majiteľ pravidelne aj alkoholom, aby sa nebodaj niekedy nesplašil. Predsa len – bol to v zrelom veku riadny maco.
Po páde komunizmu došlo aj na medvediarov. Presnejšie na medvede. Konkrétne v Bulharsku, podľa spomenutej knihy, sa veci slobody pre „tancujúce medvede“ chopila rakúska nadácia „Štyri laby“. Od cigánov odkupovali medvede za slušný peniaz a vybudovali pre nich rezerváciu s bazénom, trávnikom, stromami, pravidelnou a zdravou stravou, liečili ich z alkoholizmu. Medvede zbavené krúžkov a reťazí boli spočiatku značne dezorientované – sloboda nie je žiadna sranda, ale pretlak nových výziev, zvukov, pachov... dobrodružstvo. Medvediarske rodiny sa tiež ocitli v novej situácii. Bez medveďa – živiteľa, bez tradičného „remesla“, a rovno v džungli demokracie a kapitalizmu.
Metafora druhá: „tekuté piesky pod nohami“.
Tekutosť je skvelá metafora na život – tekutá modernita, tekuté vzťahy, tekuté piesky... namiesto pevnej pôdy pod nohami.
***
„Tekuté piesky pod nohami“ sú „duchom“ našej postmodernej doby. Je to fenomén civilizačný. O krúžok v nose sme prišli v Novembri 89 a ešte stále, aspoň tá moja generácia, tápeme neisto v priestore slobody.
Premýšľam nad konkretizáciou tohto pocitu. Mihajú sa mi pred očami nové výzvy, zvuky, pachy, žrádlo... Hľadajte však pevnú pôdu pod nohami v krajine tekutých pieskov. Bóóže, daj mi istotu, nádej, pevný bod. A prichádza Mečiar, Fico, Klaus, Zeman, Kotleba, Okamura, Orbán, Kaczynski, Trump... a potácajúce sa medvede navôkol. Hovorím o svojej generácii. Sme slobodní ľudia uväznení medzi dunami bez konca. Piesok, a nič len piesok. Každá, aj tá najhlbšia stopa vydrží iba okamih, kým je zaviata.
Povedal som „medzi dunami“. Správnejšie by bolo „medzi mŕtvymi dunami“. Chodil som po takých v litovskej oblasti Kurskej kosy. Piesok jemný ako múka. Keď bol v dávnej minulosti ešte „živý“ zasypával celé dediny. Dnes každá nerovnosť, na inak rovnej ploche, skrýva nejaké zabudnuté tajomstvo. Odkaz? Informácia? Svedectvo? Duch zašlej doby, čo sa vpísal do prítomnosti, aby ju spoluvytváral? Dúfam. Predstava, že dejiny sú sekvencia epizód, ktoré navzájom nesúvisia je deprimujúca. Alebo povzbudzujúca? Žeby medzigeneračný prenos utváral lepšiu budúcnosť, vyspelejšiu kultúru?
Pokúšam sa o vizualizáciu svojej predstavy. Napadá ma, že existuje neopomenuteľný faktor súčasnosti. Je to technický a technologický pokrok. Tam, kde kedysi bolo tu a tam auto, je dnes auto na auto. Tam, kde kedysi ľudia „iba“ kráčali, dnes majú na uchu mobilné telefóny, alebo zízajú na ich displeje. Tam, kde kedysi bolo súkromie, dnes je verejné zdieľanie. Tam, kde kedysi bolo „lokálno“, je dnes „globálno“. Ostanú po nás „mŕtve duny“, z ktorých budú trčať kabely? Skanzeny s upravenými turistickými trasami, aké vídam už dnes pri cestách centrom Prahy?
Často premýšľam, prečo sú v najlepších časoch našej histórie premnožení naštvaní ľudia. Možno aj preto, že „krv“ prestala byť platidlom a obyčajná slušná všednodennosť sa neráta. A mala by sa!
Písané pre Denník N