Peter Zajac publikuje pravidelne na stránkach .týždňa zásadné komentáre a glosy. Jedna z posledných sa volá „Medzisúčet“ a jej plné znenie pripájam k svojmu textu.
P.Z. okrem iného píše: „... je nezmyselné diskutovať s mafiánmi, teroristami, rasistami a neonacistami... To je naozaj smradľavá stoka.“
Áno, smradľavá stoka! Sorosa, mimovládky, židov, migrantov... však do verejného diskurzu vniesli politici Mečiarovho, Klausovho, Zemanovho, Okamurovho, Orbánovho, Ficovho, Kaliňákovho... formátu. Nie teroristi, rasisti, neonacisti, ale víťazi nejedných demokratických volieb. Smradľavá stoka s miliónmi sympatizantov! Nediskutovať?! Diskutovať „medzi nami“, alebo aj „cez ploty“?
Juro Mesík v privátnej korešpondencii: „Demokracie Západu sa zrejme budú čoraz intenzívnejšie koncentrovať (aj vďaka fejkbukom, twiterom a ktovie, čo ešte príde) na čoraz intenzívnejšie vnútropolitické boje s postavami ako Trump, Le Pen, Berlusconni – alebo Orban, Fico, Zeman – a reálne problémy sveta pôjdu bokom kvôli zápasom alfasamcov, vier, ideológii a hlavne vyhecovaných emócii... Plávať do búrky s námorníkmi bijúcimi sa o to, kto ma byt kapitán – navyše nekvalifikovanými na ten džob... – no to bude jazda!“
Na racionálny kalkul zabudnite. Bude to naozaj zápas vier, ideológií, alfasamcov (a alfasamíc) vo verejnom priestore. Bolo by fajn, keby to bol zápas prostredníctvom dialógu. Obojstranného štekotu, sprevádzaného kabaretným spektáklom, tlačovkami ku každej prkotine, kedy už iba pánboh vie, čo je overená informácia, blud, fáma, zámerná dezinformácia, už bolo dosť. Teda, pánboh a morálne cítenie. Máme ho v základoch našej civilizácie. Dokonca kanonizované. A práve ono je navigáciou, ktorá umožňuje rozpoznať kedy politici vyvolávajú tsunami negatívnych emócií v mene osobných záujmov, v mene peňazí, prestíže a moci. Často! Zneužívajú k tomu obraz fiktívneho nepriateľa, archetyp obetného baránka, alebo si z kohosi spravia lovnú zver. Však oni sa nejakí židia, Rómovia, migranti, novinári, názoroví oponentni vždy nájdu. Demarkačnou líniou je násilie. Pud sebazáchovy v situácii ohrozenia velí vstúpiť do „smradľavej stoky“ a veriť, že aj pozitívne emócie sa môžu šíriť epidemicky. Toto je výzva! Zdá sa, že mladí organizátori súčasných pochodov za slušné Slovensko to chápu.
Ivan Mikloš uverejnil nedávno skvelý FB status. Píše: „Vždy som tvrdil, že Fico je len sofistikovanejší Mečiar, ktorý hovorí po anglicky a vie používať príbor. A veril som, že skôr alebo neskôr aj skončí ako Mečiar. Je až neuveriteľné, ako rýchlo sa táto analógia v posledných dňoch napĺňa a mozaika doplňuje. Takže už je jasné, že Fico má svojho Lexu (Kaliňák), Nagyovú (Trošková), Sýkoru (Vadala), Rezeša (Brhel, Výboh), Flašíka (Tomáš), Kňažka (Maďarič), Kováča (Kiska), Remiáša (Kuciak) a dokonca má aj svoju Elektru (Bonaparte). Po včerajšku došlo dokonca k personálnemu prieniku – Fico a Mečiar majú toho istého Sorosa. Naozaj dokonalé splynutie.“
Čo tak trochu desí, je časový posun medzi rozpoznaným ohrozením a konkrétnym činom. Alebo sme toho Mečiara, či Fica, nevolili tri razy po sebe demokraticky a slobodne? Toto poznanie musí dosť ťažiť masívnu časť mojej generácie, ktorá sa v tomto type alfasamcov vzhliadala a našla.
Písané pre Denníjk N
***
Medzisúčet
.peter Zajac
Pred dvoma týždňami slovenské médiá koketovali s myšlienkou, že by prezident Kiska mohol vymenovať Roberta Fica za predsedu Ústavného súdu. Dnes je to už hlas z iného sveta.
Nedokončený text zavraždeného Jána Kuciaka sa stal údesným svedectvom. Ak sa mohla pred ním pokladať veta Andreja Kisku o mafiánskom štáte za metaforu, dnes sa stala definitívne skutočnosťou.
Robert Fico sa to svedectvo ani nepokúsil vyvrátiť, keď rovno stiahol z Úradu vlády Máriu Troškovú a Viliama Jasaňa ako spojenie medzi ním a talianskou mafiou. Odísť by však mal v prvom rade on sám. Ak hľadá nejaký kultúrny vzor, stačí sa pozrieť do Nemecka. Willy Brandt odstúpil v čase najväčšej slávy, keď sa prevalilo, že jeho blízky spolupracovník Günter Guillaume bol agentom komunistickej Stasi.
Brutálna vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej dáva nový impulz aj rozhodovaniu prezidenta Andreja Kisku. Ľudia si možno myslia, že dobrí prezidenti rastú na stromoch. Prví kandidáti sa už dokonca hlásia u súdruha Žinčicu. No mýlia sa, fatálne.
Dnes ešte nedovidíme do konca jednej z našich najodpornejších politických káuz, lebo sa vetví, vytvára nové toky, rozlieva sa do šírky, prehlbuje. Bezpečne však možno urobiť prvý medzisúčet. Štát sa ocitol v hlbokom rozklade. Vyšetrovanie už teraz vyplavilo ďalšie rozmery korupcie. Po vzdelávaní a obrane je poľnohospodárstvo treťou oblasťou rozsiahlej korupcie, ktorá začína ukazovať svoju systémovú celoplošnú tvár. Dôveryhodnosť polície, prokuratúry, vyšetrovacích orgánov, ministerstva vnútra je na bode mrazu. Predpoklad, že sa obe vraždy vyšetria, je asi taký veľký ako v prípade Ernesta Valka. Budú sa šíriť a hľadať nové stopy, a to aj falošné. Ale vražda má medzinárodný rozmer a nebude sa dať ututlať.
Odstúpenie Mareka Maďariča z funkcie ministra kultúry celú kauzu zosobnilo. Stáva sa neodbytne otázkou osobnej dezintegrácie, tak ako to bolo v prípade spolupútnikov Vladimíra Mečiara. Obzvlášť bolestné je to u ľudí s pôvodným novembrovým étosom. Tuším, ako sa vyrovnávajú so situáciou, ktorá doslova trhá na franforce ich osobnostnú integritu a celoživotnú povesť. Neviem si však predstaviť, ako budú schopní správanie politikov Mostu/Híd ustáť maďarskí intelektuáli z pôvodného MNI, a rovnako mi je záhadné, ako chce pardonovať ich správanie časť slovenských intelektuálnych sympatizantov, ktorá im doteraz kryla chrbát.
Fejsbúkový komentár bratislavských kotlebovcov dáva svojou oplzlosťou definitívnu odpoveď na otázku, prečo je nezmyselné diskutovať s mafiánmi, teroristami, rasistami a neonacistami: „Kuciak bol len biely kôň sorosoidných rozvratných fondov... Každý novinár je nájomný žoldnier, zamestnaný v imperialistických vydavateľstvách, ktorý slúži záujmom imperialistických chlebodarcov.“ To je naozaj smradľavá stoka.
Aj ja sa rovnako ako veľa iných pýtam, či je opozícia zrelá na zmenu. Zmeny po roku 1998 a po roku 2010 neodstránili mnohé nánosy Mečiarovho a Ficovho režimu. Na celú spoločnosť sa nalepil ich hnus. Pretrváva aj v dnešnej slovenskej politike.
Áno, jar to ešte nie je, ale ľad praská.
Áno, smradľavá stoka! Sorosa, mimovládky, židov, migrantov... však do verejného diskurzu vniesli politici Mečiarovho, Klausovho, Zemanovho, Okamurovho, Orbánovho, Ficovho, Kaliňákovho... formátu. Nie teroristi, rasisti, neonacisti, ale víťazi nejedných demokratických volieb. Smradľavá stoka s miliónmi sympatizantov! Nediskutovať?! Diskutovať „medzi nami“, alebo aj „cez ploty“?
Juro Mesík v privátnej korešpondencii: „Demokracie Západu sa zrejme budú čoraz intenzívnejšie koncentrovať (aj vďaka fejkbukom, twiterom a ktovie, čo ešte príde) na čoraz intenzívnejšie vnútropolitické boje s postavami ako Trump, Le Pen, Berlusconni – alebo Orban, Fico, Zeman – a reálne problémy sveta pôjdu bokom kvôli zápasom alfasamcov, vier, ideológii a hlavne vyhecovaných emócii... Plávať do búrky s námorníkmi bijúcimi sa o to, kto ma byt kapitán – navyše nekvalifikovanými na ten džob... – no to bude jazda!“
Na racionálny kalkul zabudnite. Bude to naozaj zápas vier, ideológií, alfasamcov (a alfasamíc) vo verejnom priestore. Bolo by fajn, keby to bol zápas prostredníctvom dialógu. Obojstranného štekotu, sprevádzaného kabaretným spektáklom, tlačovkami ku každej prkotine, kedy už iba pánboh vie, čo je overená informácia, blud, fáma, zámerná dezinformácia, už bolo dosť. Teda, pánboh a morálne cítenie. Máme ho v základoch našej civilizácie. Dokonca kanonizované. A práve ono je navigáciou, ktorá umožňuje rozpoznať kedy politici vyvolávajú tsunami negatívnych emócií v mene osobných záujmov, v mene peňazí, prestíže a moci. Často! Zneužívajú k tomu obraz fiktívneho nepriateľa, archetyp obetného baránka, alebo si z kohosi spravia lovnú zver. Však oni sa nejakí židia, Rómovia, migranti, novinári, názoroví oponentni vždy nájdu. Demarkačnou líniou je násilie. Pud sebazáchovy v situácii ohrozenia velí vstúpiť do „smradľavej stoky“ a veriť, že aj pozitívne emócie sa môžu šíriť epidemicky. Toto je výzva! Zdá sa, že mladí organizátori súčasných pochodov za slušné Slovensko to chápu.
Ivan Mikloš uverejnil nedávno skvelý FB status. Píše: „Vždy som tvrdil, že Fico je len sofistikovanejší Mečiar, ktorý hovorí po anglicky a vie používať príbor. A veril som, že skôr alebo neskôr aj skončí ako Mečiar. Je až neuveriteľné, ako rýchlo sa táto analógia v posledných dňoch napĺňa a mozaika doplňuje. Takže už je jasné, že Fico má svojho Lexu (Kaliňák), Nagyovú (Trošková), Sýkoru (Vadala), Rezeša (Brhel, Výboh), Flašíka (Tomáš), Kňažka (Maďarič), Kováča (Kiska), Remiáša (Kuciak) a dokonca má aj svoju Elektru (Bonaparte). Po včerajšku došlo dokonca k personálnemu prieniku – Fico a Mečiar majú toho istého Sorosa. Naozaj dokonalé splynutie.“
Čo tak trochu desí, je časový posun medzi rozpoznaným ohrozením a konkrétnym činom. Alebo sme toho Mečiara, či Fica, nevolili tri razy po sebe demokraticky a slobodne? Toto poznanie musí dosť ťažiť masívnu časť mojej generácie, ktorá sa v tomto type alfasamcov vzhliadala a našla.
Písané pre Denníjk N
***
Medzisúčet
.peter Zajac
Pred dvoma týždňami slovenské médiá koketovali s myšlienkou, že by prezident Kiska mohol vymenovať Roberta Fica za predsedu Ústavného súdu. Dnes je to už hlas z iného sveta.
Nedokončený text zavraždeného Jána Kuciaka sa stal údesným svedectvom. Ak sa mohla pred ním pokladať veta Andreja Kisku o mafiánskom štáte za metaforu, dnes sa stala definitívne skutočnosťou.
Robert Fico sa to svedectvo ani nepokúsil vyvrátiť, keď rovno stiahol z Úradu vlády Máriu Troškovú a Viliama Jasaňa ako spojenie medzi ním a talianskou mafiou. Odísť by však mal v prvom rade on sám. Ak hľadá nejaký kultúrny vzor, stačí sa pozrieť do Nemecka. Willy Brandt odstúpil v čase najväčšej slávy, keď sa prevalilo, že jeho blízky spolupracovník Günter Guillaume bol agentom komunistickej Stasi.
Brutálna vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej dáva nový impulz aj rozhodovaniu prezidenta Andreja Kisku. Ľudia si možno myslia, že dobrí prezidenti rastú na stromoch. Prví kandidáti sa už dokonca hlásia u súdruha Žinčicu. No mýlia sa, fatálne.
Dnes ešte nedovidíme do konca jednej z našich najodpornejších politických káuz, lebo sa vetví, vytvára nové toky, rozlieva sa do šírky, prehlbuje. Bezpečne však možno urobiť prvý medzisúčet. Štát sa ocitol v hlbokom rozklade. Vyšetrovanie už teraz vyplavilo ďalšie rozmery korupcie. Po vzdelávaní a obrane je poľnohospodárstvo treťou oblasťou rozsiahlej korupcie, ktorá začína ukazovať svoju systémovú celoplošnú tvár. Dôveryhodnosť polície, prokuratúry, vyšetrovacích orgánov, ministerstva vnútra je na bode mrazu. Predpoklad, že sa obe vraždy vyšetria, je asi taký veľký ako v prípade Ernesta Valka. Budú sa šíriť a hľadať nové stopy, a to aj falošné. Ale vražda má medzinárodný rozmer a nebude sa dať ututlať.
Odstúpenie Mareka Maďariča z funkcie ministra kultúry celú kauzu zosobnilo. Stáva sa neodbytne otázkou osobnej dezintegrácie, tak ako to bolo v prípade spolupútnikov Vladimíra Mečiara. Obzvlášť bolestné je to u ľudí s pôvodným novembrovým étosom. Tuším, ako sa vyrovnávajú so situáciou, ktorá doslova trhá na franforce ich osobnostnú integritu a celoživotnú povesť. Neviem si však predstaviť, ako budú schopní správanie politikov Mostu/Híd ustáť maďarskí intelektuáli z pôvodného MNI, a rovnako mi je záhadné, ako chce pardonovať ich správanie časť slovenských intelektuálnych sympatizantov, ktorá im doteraz kryla chrbát.
Fejsbúkový komentár bratislavských kotlebovcov dáva svojou oplzlosťou definitívnu odpoveď na otázku, prečo je nezmyselné diskutovať s mafiánmi, teroristami, rasistami a neonacistami: „Kuciak bol len biely kôň sorosoidných rozvratných fondov... Každý novinár je nájomný žoldnier, zamestnaný v imperialistických vydavateľstvách, ktorý slúži záujmom imperialistických chlebodarcov.“ To je naozaj smradľavá stoka.
Aj ja sa rovnako ako veľa iných pýtam, či je opozícia zrelá na zmenu. Zmeny po roku 1998 a po roku 2010 neodstránili mnohé nánosy Mečiarovho a Ficovho režimu. Na celú spoločnosť sa nalepil ich hnus. Pretrváva aj v dnešnej slovenskej politike.
Áno, jar to ešte nie je, ale ľad praská.