Cítim to tak, že štát sa mi menil pod zadkom bez toho, aby som ho musel zdvihnúť. Podobne moja mamka, ktorá navyše zažila Rakúsko-Uhorsko, medzivojnové Československo, vojnovú – a fašistickú – Slovenskú republiku.
Tých zopár povojnových, vrátane Česko – Slovenska po Novembri 89, sme už zdieľali spolu. Jeho rozpad nás nepotešil. Ničmenej, podaktorí sme prežili – väčšinu rodiny totiž Slovenský štát (myslím ten fašistický, vojnový) poslal do plynu, emigrácie, basy, podradných zamestnaní a podobne. Ten komunistický už „iba“ ľudí zbavil slobody a dôstojnosti
***
„Zbožšťovanie“ národa a štátu je, ako si myslím, diagnóza. Jeden môj mladý priateľ (Peter Leponi) ju nazval „syndróm malého penisu“. Sám však vzápätí dodal, že ide o pocit. Pocit, ktorý stál ľudské životy. Treba však popravde priznať, že nejde iba o pocit, ale aj o reálnu inštitúciu, ktorá raz dobre, inokedy menej dobre až veľmi zle, poskytuje občanom servis. Neraz naozaj základný. Však si zaň aj riadne platíme.
***
Mal som to šťastie, že som sa v zrelom veku dožil pomerov, keď národná a štátna príslušnosť neznamená okovy na nohách. A vlastne sa už (zatiaľ) ani neplatí životmi. A ak pánboh dá, nebude sa za jedno i druhé treba hanbiť. Teda, niekedy. Predbežne je totiž pohľad do väčšiny tvárí, ktoré symbolizujú štát, skôr odpudzujúci.
***
Pánboh zaplať, že som udržal pohromade rodinu, dočkal sa vnúčat, robil väčšinu života zaujímavú a kreatívnu prácu, nemusel použiť zbraň... A sme u podstaty: životy blížnych, sloboda, dôstojnosť sú primárne. Mýty, legendy, symboly a rituály nie sú oslavou štátu, ale nás občanov. Nechcite po nás, aby sme adorovali inštitúciu
***
Mám kamaráta nacionalistu. Píše: „Právo na sebaurčenie národov je niečo, čo treba zohľadňovať ako základné ľudské právo. Národné štáty priniesli viac dobrého ako zlého“. Nie, Matej! Úspešne by sa dalo pochybovať o tom, či národ potrebuje národný štát, a či čosi také ako moderný (jedno)národný štát vôbec existuje. A ešte úspešnejšie sa dá pochybovať o tom, či národné štáty priniesli ľuďom viac dobrého ako zlého. Hlavne však: moje základné právo je cítiť sa po svojom – trochu židom, Európanom, trochu Čechom, trochu Slovákom...
***
Píšem tento text v čase, keď slovenský štát praská vo švíkoch. Je na konci s dychom. Ján Kuciak a Martina Kušnírová symbolizujú jeho tragiku a biedu. Nad ruinami po sebe štekajú koalícia s opozíciou. Symbolmi českého štátu, kde žijem, sú Zeman, Ovčáček, Babiš, Okamura... Václav Klaus (otec a syn). Je rok 2018. Pred sto rokmi vzniklo Československo.
***
Zveril som sa s čiernou náladou Petrovi P. „Ja sa mám veľmi dobre,“ povedal. „Som najedený . Zdravý. V teple. Darí sa mi v práci. Deti ma majú rady…“ Vlastne aj ten štát, keď sa ocitne v sračkách, neostane sám. Pánboh zaplať za EÚ. Akurát si treba pripomínať, že aj pred sto rokmi vznikalo Československo na troskách Impéria. A čo nasledovalo?
Písané pre Denník N
***
„Zbožšťovanie“ národa a štátu je, ako si myslím, diagnóza. Jeden môj mladý priateľ (Peter Leponi) ju nazval „syndróm malého penisu“. Sám však vzápätí dodal, že ide o pocit. Pocit, ktorý stál ľudské životy. Treba však popravde priznať, že nejde iba o pocit, ale aj o reálnu inštitúciu, ktorá raz dobre, inokedy menej dobre až veľmi zle, poskytuje občanom servis. Neraz naozaj základný. Však si zaň aj riadne platíme.
***
Mal som to šťastie, že som sa v zrelom veku dožil pomerov, keď národná a štátna príslušnosť neznamená okovy na nohách. A vlastne sa už (zatiaľ) ani neplatí životmi. A ak pánboh dá, nebude sa za jedno i druhé treba hanbiť. Teda, niekedy. Predbežne je totiž pohľad do väčšiny tvárí, ktoré symbolizujú štát, skôr odpudzujúci.
***
Pánboh zaplať, že som udržal pohromade rodinu, dočkal sa vnúčat, robil väčšinu života zaujímavú a kreatívnu prácu, nemusel použiť zbraň... A sme u podstaty: životy blížnych, sloboda, dôstojnosť sú primárne. Mýty, legendy, symboly a rituály nie sú oslavou štátu, ale nás občanov. Nechcite po nás, aby sme adorovali inštitúciu
***
Mám kamaráta nacionalistu. Píše: „Právo na sebaurčenie národov je niečo, čo treba zohľadňovať ako základné ľudské právo. Národné štáty priniesli viac dobrého ako zlého“. Nie, Matej! Úspešne by sa dalo pochybovať o tom, či národ potrebuje národný štát, a či čosi také ako moderný (jedno)národný štát vôbec existuje. A ešte úspešnejšie sa dá pochybovať o tom, či národné štáty priniesli ľuďom viac dobrého ako zlého. Hlavne však: moje základné právo je cítiť sa po svojom – trochu židom, Európanom, trochu Čechom, trochu Slovákom...
***
Píšem tento text v čase, keď slovenský štát praská vo švíkoch. Je na konci s dychom. Ján Kuciak a Martina Kušnírová symbolizujú jeho tragiku a biedu. Nad ruinami po sebe štekajú koalícia s opozíciou. Symbolmi českého štátu, kde žijem, sú Zeman, Ovčáček, Babiš, Okamura... Václav Klaus (otec a syn). Je rok 2018. Pred sto rokmi vzniklo Československo.
***
Zveril som sa s čiernou náladou Petrovi P. „Ja sa mám veľmi dobre,“ povedal. „Som najedený . Zdravý. V teple. Darí sa mi v práci. Deti ma majú rady…“ Vlastne aj ten štát, keď sa ocitne v sračkách, neostane sám. Pánboh zaplať za EÚ. Akurát si treba pripomínať, že aj pred sto rokmi vznikalo Československo na troskách Impéria. A čo nasledovalo?
Písané pre Denník N