Rok 1947 bol rokom, keď sa – po vojnovej kataklyzme – Eleanor Rooseveltová, áno vdova po prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi – pustila do iniciácie tvorby prvotnej podoby deklarácie univerzálnych ľudských práv. Keď syn egyptského hodinára Hasan al-Banná dokázal presne vymenovať, čo neznáša: Sexuálnu slobodu, Oslobodenie žien, Demokraciu. Hudbu. Tanec. Spev. Zahraničný vplyv. Vzápätí založí Moslimské bratstvo.
Veľká Británia sa vzdáva zodpovednosti za Palestínu a Indiu. Sovietski komunisti a ich spojenci majú jasno – Spojené štáty a Anglicko sú nepriatelia demokracie a svetového mieru. Studená vojna medzi Východom a Západom môže začať.
To všetko v čase, keď sa svet potýka s desiatkami tisícov ľudí na úteku – pred desivou skúsenosťou vojny, pred zničenými domovmi, nenávisťou, chudobou. Židia, napríklad, by radi do Palestíny. Utečenecká kríza. Komisia za komisiou, všetky sú medzinárodné, začínajú maľovať hranice a prekresľovať mapy. Prezident Truman predstaví americkému kongresu novú doktrínu: Amerika prevezme zodpovednosť za svet. Pokračujú procesy s nacistickými vojnovými zločincami pred medzinárodnými tribunálmi. Majú na konte ukrutné zločiny. Raphael Lemkin vedie osamelú vojnu za prijatie pojmu genocída do medzinárodného právneho poriadku. Primo Levi spisuje svoju skúsenosť z holocaustu. Kniha dostane názov „Je to človek?“. Na škótskom ostrove Jura, chorľavý vdovec George Orwell premýšľa o svojom opuse „1984“. V MalmÖ začína Per Engdahl, novinár a vodca švédskych fašistov, organizovať sieť aktívnych nacistov a fašistov a napĺňať svoj sen o „Novej Európe“ – Európe nacionalistických národov. Hasan al-Banná medzičasom dozrie a vnesie do islamu lásku k smrti a svoj výklad pojmu džihád. V Cambridge, Massachusetts Grace Hopper zápasí s dvomi jazykmi – ľudským a počítačovým. Jej cieľom je vytvoriť jeden programovací jazyk – COBOL. A darí sa jej, akurát pritom dosť fajčí a popíja. Súbežne Michail Kalašnikov konečne dotiahne svoje dielo do konca. Vedľa vodky, ako poznamenáva Elisabeth Asbrink, autorka tejto mimoriadnej knihy (s názvom „1947“ a v slovenskej verzii ju vydal Absynt roku 2018) sa Kalašnikov stáva najznámejším ruským pojom. Izrael začína „čistiť“ územia, ktoré si nárokuje...
Prešlo odvtedy skoro trištvrte storočia. Radikálny islam zrodil ISIS, komunistická moc prepadla v skúške „konkurencieschopnosti“, ľudí na úteku sú milióny, americká zodpovednosť za svet je na ústupe, nacisti a fašisti sa už k pôvodným názvom nehlásia – stali sa národniarmi a „vlastencami“, liberálna demokracia je pre mnohých synonymom vyhroteného individualizmu a kapitalizmus synonymom zdierania. Krvavé hranice nezmizli, genocídy sa nestali minulosťou..., technika a technológie dostali krídla.
Metafóra, podľa ktorej je v každom zrnku piesku celý Vesmír, či v každej kvapke vody celý oceán, platí aj pre čas – v každom okamihu sú obsiahnuté celé predchádzajúce veky. Prítomnosť je však v našej moci. Každý prítomný okamih!
Pulzujúci Vemír (od Veľkého tresku cez expanziu k postupnému ochladzovaniu až k bodu nula, a opäť od začiatku) je jedna z astrofyzikálnych hypotéz. Podľa inej sa svet vyvíja po vzostupnej špirále. V tomto neuchopiteľnom a neopísateľnom „všetkom“ sme každý jeden tým, čo robíme. A ako dodal môj syn Róbert, ktorý miluje a píše aforizmy – aj tým, čo nerobíme.
Písané pre Denník N
To všetko v čase, keď sa svet potýka s desiatkami tisícov ľudí na úteku – pred desivou skúsenosťou vojny, pred zničenými domovmi, nenávisťou, chudobou. Židia, napríklad, by radi do Palestíny. Utečenecká kríza. Komisia za komisiou, všetky sú medzinárodné, začínajú maľovať hranice a prekresľovať mapy. Prezident Truman predstaví americkému kongresu novú doktrínu: Amerika prevezme zodpovednosť za svet. Pokračujú procesy s nacistickými vojnovými zločincami pred medzinárodnými tribunálmi. Majú na konte ukrutné zločiny. Raphael Lemkin vedie osamelú vojnu za prijatie pojmu genocída do medzinárodného právneho poriadku. Primo Levi spisuje svoju skúsenosť z holocaustu. Kniha dostane názov „Je to človek?“. Na škótskom ostrove Jura, chorľavý vdovec George Orwell premýšľa o svojom opuse „1984“. V MalmÖ začína Per Engdahl, novinár a vodca švédskych fašistov, organizovať sieť aktívnych nacistov a fašistov a napĺňať svoj sen o „Novej Európe“ – Európe nacionalistických národov. Hasan al-Banná medzičasom dozrie a vnesie do islamu lásku k smrti a svoj výklad pojmu džihád. V Cambridge, Massachusetts Grace Hopper zápasí s dvomi jazykmi – ľudským a počítačovým. Jej cieľom je vytvoriť jeden programovací jazyk – COBOL. A darí sa jej, akurát pritom dosť fajčí a popíja. Súbežne Michail Kalašnikov konečne dotiahne svoje dielo do konca. Vedľa vodky, ako poznamenáva Elisabeth Asbrink, autorka tejto mimoriadnej knihy (s názvom „1947“ a v slovenskej verzii ju vydal Absynt roku 2018) sa Kalašnikov stáva najznámejším ruským pojom. Izrael začína „čistiť“ územia, ktoré si nárokuje...
Prešlo odvtedy skoro trištvrte storočia. Radikálny islam zrodil ISIS, komunistická moc prepadla v skúške „konkurencieschopnosti“, ľudí na úteku sú milióny, americká zodpovednosť za svet je na ústupe, nacisti a fašisti sa už k pôvodným názvom nehlásia – stali sa národniarmi a „vlastencami“, liberálna demokracia je pre mnohých synonymom vyhroteného individualizmu a kapitalizmus synonymom zdierania. Krvavé hranice nezmizli, genocídy sa nestali minulosťou..., technika a technológie dostali krídla.
Metafóra, podľa ktorej je v každom zrnku piesku celý Vesmír, či v každej kvapke vody celý oceán, platí aj pre čas – v každom okamihu sú obsiahnuté celé predchádzajúce veky. Prítomnosť je však v našej moci. Každý prítomný okamih!
Pulzujúci Vemír (od Veľkého tresku cez expanziu k postupnému ochladzovaniu až k bodu nula, a opäť od začiatku) je jedna z astrofyzikálnych hypotéz. Podľa inej sa svet vyvíja po vzostupnej špirále. V tomto neuchopiteľnom a neopísateľnom „všetkom“ sme každý jeden tým, čo robíme. A ako dodal môj syn Róbert, ktorý miluje a píše aforizmy – aj tým, čo nerobíme.
Písané pre Denník N