Dnes som si však šiel opäť iba uvariť kávu k prvej cigarete a premýšľal. Mám rád tieto ranné meditácie – manželka spí, na ulici ticho, ešte tma.

V hlave som mal nočný mail od Roba Kirchhoffa, debatujeme o scenári, ktorý spísali s Ľubou Lesnou k filmu o Alfrédovi Wetzlerovi. Pýta sa ma na fascináciu niektorých židov komunizmom po skončení druhej svetovej vojny, čiže po holocauste. Vidím to tak, že judaizmus je mesianistické náboženstvo, podobne ako komunisticka ideológia. Napríklad: odsúdení v takzvanom Slánskeho procese s „protištátnym sprisahaneckým centrom“, počas stalinských čistiek, sa hromadne „priznávali“ k zločinom, ktoré nespáchali. Zčasti to bolo mučením a vymývaním mozgov, ale aj tým, že nechceli ublížiť svojej viere v komunistický raj na zemi.

Pozor, boli to iné časy. Neskorší komunisti boli poväčšine obyčajní kariéristi a ustráchanci.

Ad. Film o Wetzlerovi: ódy na hrdinstvo sú krehká pôda – hrdinstvo nebýva čierno-biele. Často, a to aj v extrémnych situáciách, ide o kombináciu mnohých faktorov. Bezvýchodnosť situácie je jeden z nich – i keď podstatný. Jean Améry vo svojej úžasnej knihe "Bez viny a trestu" hovorí napríklad o tom, že v koncentráku boli ľudia s vierou najstatočnejší. On sám tam bol, čiže ide o autentické svedectvo. A aby toho nebolo málo: Tzvetan Todorov (tá kniha sa tuším volá „V mezní situaci“) upozorňuje na fakt, že vodcovia povstania vo varšavskom gete neboli psychologicky úplne normálni, čo naozaj nemyslím pejoratívne.

S prichádzajúcim dňom sadám k počítaču a prihlasujem sa k svojmu bankovému účtu. Dávna história sa – nebýva to obvyklé – hlási úsmevne. Z českého Strediska cenných papierov mi minulý týždeň oznámili, že skladujú nejaké akcie na moje meno, nech teda zaplatím „úschovné“. Sakra, veď ja som svoju knižku z kupónovej privatizácie pri poslednom sťahovaní vyhodil! Vďaka pomoci kamaráta, ktorý sa obchodovaním na burze živí, som zistil, že ide o akcie Unipetrolu a za posledné štvrťstoročie sa ich cena znásobila.

Dobrá nálada vydrží zhruba do odpoludnia, keď mi z Bratislavy príde krátky odkaz: „Kňažko sa zbláznil“ K tomu rozhovor na vychytenom prokremeľskom dezinformačnom webe Parlamentné listy (http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Knazko-Meciar-je-v-mnohom-podobny-svojmu-stvoritelovi-Fedorovi-Galovi-297235). Do svojej pravidelnej glosy pre Denník N narýchlo dopisujem poslednú vetu (https://dennikn.sk/1017308/nekonecny-pribeh/?ref=mpm) a posielam text do redakcie.

Riadne naštvaný odchádzam z domu do krčmy, aby som skrátil čas pred večernou diskusiou s poslucháčmi rádia Vltava. Do toho mi volajú z Parlamentných listov, že čo poviem na Kňažka. Hovorím, že s PL už roky odmietam komunikovať a že po tomto Kňažkovom rozhovore je rozchod pôvodnej partie z bratislavskej centrály Verejnosti proti násiliu definitívny.

Domov sa vraciam peši cez Kráľovské Vinohrady a Žižkov. Doma ešte narýchlo odpisujem mladému slovenskému nacionalistovi (nie, nie je to Matej), s ktorým diskutujem – okrem iného – aj o Friedrichovi Nietszchem. Píše: „… Každopádne N. mi nepríde ako niekto, kto by bol veľmi za morálku. Celkom otvorene sa vysmieval takým hodnotám ako láska, pravda, nenásilie a pokora. Ja mám strašne rád to jeho zhrnutie pokory ináč (červ zašliapnutý na zemi sa zvíja, aby ho nezašliapli znovu:). Ale nemáte niekedy dojem, že keby bol N. žil dnes, vysmial by sa z celého toho nášho vynúteného antirasizmu? A tolerancie (ešte aj k pedofilom). Presne tak, ako sa vtedy vysmieval z kresťanstva?“

Odpísal som: „Neviem, čomu by sa vysmieval N. dnes. Osobne si myslím, že ľudskosť sa nedá vynucovať – je, alebo nie je. Pod sankciou by mali byť priestupky voči normám spolužitia, zdieľaným pravidlám.“ „A čo je to ľudskosť:)? spýtal by sa Nietzsche?“, pýta sa môj mladý parťák v dialógu. Moja odpoveď: „Napríklad schopnosť vciťovať sa do druhého,“ a idem spať.