V roku 2017 som si jeho možnosti odskúšal napríklad pri diskusiách so stredoškolákmi (s partiou okolo Michala Karaku a Andreja Bána: (http://www.zabudnuteslovensko.sk/sk/),
či pri diskusiách v súvislosti s inscenáciou dokumentárnej drámy Slováckeho divadla v Uherskom Hradišti podľa mojej a Matejovej knihy Přes ploty (Větrné Mlýny, Brno 2017), ktorá vznikla počas mnohoročného dialógu s mladým slovenským nacionálnym socialistom. Tu je pasáž venovaná dialógu:
"Po Novembri 89 sme sedávali s komunistami za okrúhlymi stolmi. Vyjednávali sme odovzdanie moci bez násilia. To bolo v poriadku. Vzápätí sme však dopustili, aby novú moc infiltrovali. To v poriadku nebolo. Boli sme nadšení z práva slobodne sa rozprávať aj o témach, za čo predtým hrozili tvrdé postihy. To bolo fajn. V poslednom čase je však priestor verejnej diskusie otvorený aj pre nacistické a fašistické resentimenty. To v poriadku nie je! A čo si počať s deštruktívnou (napríklad ruskou) propagandou, ktorá je čistým podvraťáctvom, ale tvári sa ako dialóg?
S priateľom P. Z., ktorého považujem naozaj za intelektuálnu autoritu, máme dlhodobý spor o možnostiach a medziach dialógu. Myslí si, že som človek, ktorý to s tými možnosťami preháňa a medze prekračuje. Núti ma tým, aby som si opakovane kládol otázku: Ako to vlastne je? Príklad: Je možný dialóg s ľuďmi, ktorí boli agentmi komunistickej tajnej polície alebo komunistami? Myslím, že nie – ak fízlovskému alebo boľševickému diablovi v sebe slúžili evidentne aj po zmene režimu. Takýchto treba buď ignorovať, alebo ísť do konfliktu.
Sme však v drvivej väčšine ľudia s limitovaným vplyvom na politiku, o tej globálnej ani nehovoriac. Tak to jednoducho je. Aj v každodennom živote je však dostatok tém, kde je dialóg prejavom slabosti a strachu. Myslím situácie, keď nie reči, ale rázny čin je na mieste. O čom sa napríklad baviť s človekom, ktorý udáva, šíri konšpiračné teórie, etnickú, národnú alebo náboženskú nenávisť? Nejde to! Je to iba hra na menšie zlo. To veľké sa nám pritom smeje. Pre mňa osobne je – hovorím o „domácom rybníku“ – Zeman, Konvička, Okamura... Fico, Kotleba... a ich suita jednoducho za hranicou možností a medzí dialógu. Stačí, keď ich vo svojich verejných vystúpeniach opakovane a monologicky atakujem. Možno v bludnej nádeji, že tým cizelujem vlastné postoje alebo aspoň imunitu voči úzkosti, ktorú okolo seba šíria.
Občas sa však stane neuveriteľné: nadviažem dialóg s človekom, ktorý neobýva môj svet. Je dobré vedieť, aký je, a je dobré dúfať, že tam, kde sa ľudia rozprávajú, je menšie riziko otvoreného konfliktu a násilia."
Poslednú lekciu o dialógu som dostal vo finále prezidentskej kampane v Českej republike. Hnoj a vyhrotené negatívne emócie. Na jednej strane síce futrované faktami a na druhej (tej Zemanovej), denunciáciou a lžami. Pripomína mi to pandémiu spoločenskej psychopatie. Chcelo by to terapiu. Možno by stačilo angažmá politikov, ktorí ešte nestratili dôveru podstatnej časti voličov, zacielené na vecné problémy, resuscitácia občianskej spoločnosti, fungujúce inštitúcie štátu a skutočne kvalitné médiá. Jasne, rozmanitosť názorov a konflikty sú živou vodou každej spoločnosti. Trochu viac slušnosti, ľudskosti a znášanlivosti by prospelo všetkým. Za normálnych okolností by ju mali ordinovať intelektuálne a náboženské elity.
Píšem tieto riadky niekoľko hodím predtým, ako sa otvoria volebné miestnosti pre druhé kolo prezidentských volieb. Budem voliť havloidného, slniečkárskeho a pravdoláskového JIřího Drahoša proti Milošovi Zemanovi s tonami masla za ušami. Súčasne v sebe živým nádej, že pri budúcich prezidentských voľbách sa vo finále stretnú ľudia, ktorí si to to navzájom rozdajú prostredníctvom vecného dialógu bez pretlaku negatívnych emócií.
Ide o mierne upravenú verziu textu, ktorý bol pôvodne uverejnený v odbornom časopise DOBRÁ ŠKOLA (www.casopisdobraskola.sk).
"Po Novembri 89 sme sedávali s komunistami za okrúhlymi stolmi. Vyjednávali sme odovzdanie moci bez násilia. To bolo v poriadku. Vzápätí sme však dopustili, aby novú moc infiltrovali. To v poriadku nebolo. Boli sme nadšení z práva slobodne sa rozprávať aj o témach, za čo predtým hrozili tvrdé postihy. To bolo fajn. V poslednom čase je však priestor verejnej diskusie otvorený aj pre nacistické a fašistické resentimenty. To v poriadku nie je! A čo si počať s deštruktívnou (napríklad ruskou) propagandou, ktorá je čistým podvraťáctvom, ale tvári sa ako dialóg?
S priateľom P. Z., ktorého považujem naozaj za intelektuálnu autoritu, máme dlhodobý spor o možnostiach a medziach dialógu. Myslí si, že som človek, ktorý to s tými možnosťami preháňa a medze prekračuje. Núti ma tým, aby som si opakovane kládol otázku: Ako to vlastne je? Príklad: Je možný dialóg s ľuďmi, ktorí boli agentmi komunistickej tajnej polície alebo komunistami? Myslím, že nie – ak fízlovskému alebo boľševickému diablovi v sebe slúžili evidentne aj po zmene režimu. Takýchto treba buď ignorovať, alebo ísť do konfliktu.
Sme však v drvivej väčšine ľudia s limitovaným vplyvom na politiku, o tej globálnej ani nehovoriac. Tak to jednoducho je. Aj v každodennom živote je však dostatok tém, kde je dialóg prejavom slabosti a strachu. Myslím situácie, keď nie reči, ale rázny čin je na mieste. O čom sa napríklad baviť s človekom, ktorý udáva, šíri konšpiračné teórie, etnickú, národnú alebo náboženskú nenávisť? Nejde to! Je to iba hra na menšie zlo. To veľké sa nám pritom smeje. Pre mňa osobne je – hovorím o „domácom rybníku“ – Zeman, Konvička, Okamura... Fico, Kotleba... a ich suita jednoducho za hranicou možností a medzí dialógu. Stačí, keď ich vo svojich verejných vystúpeniach opakovane a monologicky atakujem. Možno v bludnej nádeji, že tým cizelujem vlastné postoje alebo aspoň imunitu voči úzkosti, ktorú okolo seba šíria.
Občas sa však stane neuveriteľné: nadviažem dialóg s človekom, ktorý neobýva môj svet. Je dobré vedieť, aký je, a je dobré dúfať, že tam, kde sa ľudia rozprávajú, je menšie riziko otvoreného konfliktu a násilia."
Poslednú lekciu o dialógu som dostal vo finále prezidentskej kampane v Českej republike. Hnoj a vyhrotené negatívne emócie. Na jednej strane síce futrované faktami a na druhej (tej Zemanovej), denunciáciou a lžami. Pripomína mi to pandémiu spoločenskej psychopatie. Chcelo by to terapiu. Možno by stačilo angažmá politikov, ktorí ešte nestratili dôveru podstatnej časti voličov, zacielené na vecné problémy, resuscitácia občianskej spoločnosti, fungujúce inštitúcie štátu a skutočne kvalitné médiá. Jasne, rozmanitosť názorov a konflikty sú živou vodou každej spoločnosti. Trochu viac slušnosti, ľudskosti a znášanlivosti by prospelo všetkým. Za normálnych okolností by ju mali ordinovať intelektuálne a náboženské elity.
Píšem tieto riadky niekoľko hodím predtým, ako sa otvoria volebné miestnosti pre druhé kolo prezidentských volieb. Budem voliť havloidného, slniečkárskeho a pravdoláskového JIřího Drahoša proti Milošovi Zemanovi s tonami masla za ušami. Súčasne v sebe živým nádej, že pri budúcich prezidentských voľbách sa vo finále stretnú ľudia, ktorí si to to navzájom rozdajú prostredníctvom vecného dialógu bez pretlaku negatívnych emócií.
Ide o mierne upravenú verziu textu, ktorý bol pôvodne uverejnený v odbornom časopise DOBRÁ ŠKOLA (www.casopisdobraskola.sk).