Peter, Fero, Paľo, ešte jeden Peter. Plus kopec kamarátov a dobrých známych. Čo tu už navypisujem. A načo? Poznáme sa dlhé roky a náš vzťah prežil kadečo. Možno o priateľstve s Matejom. Ja liberál, a on nacionálny socialista, ja vyznávač parlamentnej demokracie, a on jej nepriateľ..., ja sedemdesiatnik, on tridsiatnik. On „horiaca fakľa“ v zástupe „urazených a ponížených“, ja „dieťa holocaustu“ a veterán dávnych vojen. Dialóg, ktorý spolu vedieme, cítim ako zásadný. Kráčame spolu po hrane nad priepasťou predsudkov, „právd“, otáznikov a tajomstiev. Občas spolu zájdeme na panáka. Rozprávame sa o kadečom - o tom, či charita je almužna, alebo dobrý skutok, o tom, čomu sa oddá obetovať život, o tom, či vodcovský princíp nie je iba prirodzený inštinkt a volanie po alfa samcovi. O rozmanitých nacionalizmoch, o Solženicinovi, Šalamovovi, o Tisovi a Rusku..., o inakosti, o vášniach a emóciách v politike, o pravde v interpretáciách dejín, o životných a dejinných víťazstvách a prehrách. Tie diskusie nemajú koniec, riešenie... často nevieme, kde je pravda.

Knihu našich dialógov „Přes ploty“ (Veterné mlýny. Brno 2017) si cením. Písali sme ju takmer desať rokov, spontánne, bez ašpirácií na potlesk. A nadoraz. Často som o nej hovoril – verejne, na pozadí konfrontácie dvoch nesúmerateľných ideológií a postojov k svetu, dvoch odlišných životných skúseností a priepasti dvoch generácií. Slovácke divadlo v Uherskom Hradišti sa podujalo na inscenáciu našej spoločnej knihy. Na predpremiére hľadisko zaplnili miestni stredoškoláci. Na záver dlhej a záživnej diskusie sa ma jeden opýtal: „Máte Mateja rád?“ „Mám,“ odpovedal som.

Foto zo zahajovacej skúšky dokumentárnej drámy „Přes ploty“ v Slováckom divadle (Uherské Hradiště). Premiéra bude 6.1.2018 (Foto Marek Malůšek).

null