Zdá sa, že keby som z programu dňa škrtol čítanie, počúvanie a pozeranie médií, svet by dostal inú farbu. Veď iba za posledných pár dní, iba v tom jednom jedinom, mojom, živote, a na tom jednom jedinom plácku pražskej zeme, kde žijem: Prebehla aukcia „Bez lásky není nic“ pre chránenú dielňu, ktorá sa stará o deti s komplikovaným osudom. Dražili sa diela popredných fotografov a maliarov, až po detské kresbičky.

Deň predtým sa rozbehla zbierka pre prvákov v českej škole v Lipne, do ktorej chodia i rómske a vietnamské deti, spolu s deťmi imigrantov a vzťahy sú tam fajn. Škola sa stala terčom nenávistných a rasistických útokov pre jednu milú fotografiu umiestnenú na sociálnych sieťach. Zbierka dostala názov „Oni ich do plynu, a my do škôl. Za pár dní bolo na konte 400 tisíc.

V tom istom čase minister kultúry Českej republiky podpísal dohodu o odkupe veľkovýkrmne prasiat, ktorá stojí na mieste bývalého koncentračného tábora v Letoch u Písku. Dohadovanie trvalo dvadsať rokov a „zápas“ viedli predovšetkým rómski aktivisti Čeněk Růžička a dnes už nebohý Ľuboš Zubák, americký spisovateľ Paul Polansky, nemecký novinár Markus Pape, ktorý žije v Prahe už dlhé roky.

Predtým som bol na pohárik s dvomi kamarátmi zo starých čias. Obaja boli v prvej squadre ľudí Občianskeho Fóra v Novembri 89. Jeden sa stará už dve desaťročia o bezdomovcov (úspešnosť majú 56 percentnú) a druhý sa v dôchodku venuje odkázanej rodine (nielen finančnou pomocou, ale hlavne s učivom do školy).

A 15-teho decembra bude benefičný koncert Pre Natálku v pražskom štúdiu Alta. S iniciatívou prišla, v mene Živých kvetov, Lucia Piussi.

Opakujem: to všetko v priebehu jediného týždňa. A aby toho nebolo málo, zažil som, prvý raz v živote, aj skvelú diskusiu bez negatívnych emócií pod vlastným textom v N-ku. Text bol o starnutí, šťastí a hľadaní zmyslu života.

Jasne, od internetu sa neodpojím a televízor nevyhodím. Je však fajn vedieť, že svet je možno trochu bláznivý, ale formujú ho aj dobrí ľudia a že pozitívne emócie sú rovnako nákazlivé ako tie negatívne. Zadarmo to však nie je. Láskavosť a súcit sú síce mocná terapia na úzkosť a strach – ale proti nenávisti a agresivite ťahajú za kratší koniec. Agresívni a nenávistní ľudia rozumejú iba sile. Sile kolektívnej akcie, sile politikov Kiskovho formátu, sile všednodenného občianskeho aktivizmu. Andrej Bán s Michalom Karakom a ďalšími ukázali jednu z ciest – silu dialógu v teréne. Scenáre takýchto a podobných akcií sa rodia v komunitách. Ich „telocvičňami“ sú kluby, kaviarne a krčmy. Miloš Zeman vie, prečo permanentne útočí na „pražskú kaviareň“. A jeho mentálni súputníci na Slovensku zase vedia, prečo majú v zuboch tú „bratislavskú“.

Písané pre Denník N