28. októbra 1918 vzniklo Československo vďaka vízii silných osobností. V roku 1992 sa spoločný štát rozpadol vinou toho, že sa dvaja kľúčoví politici nedokázali dohodnúť na jeho udržaní.
K téme rozpadu ČSFR sa v .týždni vracia pätica autorov: Juraj Flamik (Rozpad Československa – zrada na občanoch s dobrým koncom?), Peter Zajac (Štát ako korisť), Fedor Gál (Rozpad ČSFR optikou príbehu Andreja Sámela), František Mikloško (Cirkev a štát po novembri 1989) a Péter Hunčík (Maďarská menšina a rozdelenie Československa). Tu je môj príspevok:
Rozpad ČSFR optikou príbehu Andreja Sámela
V hektických dňoch, týždňoch a mesiacoch po novembri 1989 som Andreja Sámela videl možno raz alebo dva razy. Keď sa dostal do problémov na Federálnom ministerstve vnútra (FMV), dozvedal som sa o súvislostiach sporadicky a z druhej ruky.
Po mojom odchode zo Slovenska do Česka (1992) som v Prahe spoluzakladal fond ASÁM na podporu prenasledovaného generála Sámela. S iniciatívou prišiel Eduard Přibyl, Sámelov kamarát a pracovník FMV v Prahe. Príčinou boli trestné oznámenia Vladimíra Mečiara a Milana Kňažka na ochranu osobnosti za Sámelove tvrdenia publikované v regionálnom denníku Smer v roku 1991 pod titulkom Andrej prehovoril. Išlo nám o pomoc s úhradou Sámelových nákladov na právne služby a prípadné ďalšie finančné výlohy (Mečiar a Kňažko žiadali od A. Sámela, I. Baču, šéfredaktora Smeru a vydavateľstva BeBe Press na tie časy nehorázne odškodné – takmer 1 500 000 korún, čo predstavovalo pri vtedajšej priemernej mzde asi 500 mesačných platov).
Pamätám sa ešte na jednu alebo dve návštevy u Sámelovcov pri cestách na východné Slovensko. A na jeho pohreb. S odstupom času treba dodať, že súd v Banskej Bystrici vydal v kauze Sámel, Bača, Smer vs. Mečiar, Kňažko po deviatich rokoch kuriózny rozsudok, podľa ktorého – voľne povedané – sa nepodarilo preukázať, že Vladimír Mečiar je klamár. Kuriózny aj preto, že Sámelove autorské práva na tvrdenie, že Mečiar používa lož ako pracovnú metódu, odcudzil neskôr Mečiarov spolužalobca Milan Kňažko, keď konečne prezrel a od Mečiara zutekal.
Pokusy o Sámelovu denunciáciu neuspeli, ospravedlnenia za perzekúciu a hanobenie svojho mena sa nedočkal. Milan Kňažko stiahol svoje trestné oznámenie v roku 1995.
V lete 2017 som sa k téme vrátil vcelku náhodne, po jednom rozhovore o zrode fenoménu mečiarizmu na Slovensku. Oslovil som Ivana Baču, bez ktorého by tento text nevznikol, Štefana Glezga, ktorý bol členom vyšetrovacej komisie Federálneho parlamentu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pre vyšetrenie udalostí zo 17. novembra 1989 a súčasne federálnym poslancom za Verejnosť proti násiliu. Oslovil som i Juraja Kalinu, ktorý sa profesionálne venuje archívom bývalého Zboru národnej bezpečnosti a jej zložky Štátnej bezpečnosti (ŠtB), a tiež dvoch bývalých dôstojníkov Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby (FBIS). V priebehu písania textu som priebežne konzultoval aj s Petrom Zajacom a Petrom Tatárom, spoluzakladateľmi Verejnosti proti násiliu a bývalými politikmi, a Štefanom Kováčom, autorom publikácie Pokus o sociálno-politickú kazuistiku súdneho sporu medzi žalobcom (navrhovateľom) V. Mečiarom a žalovaným (odporcom-obvineným) A. Sámelom (Banská Bystrica, 1999/2000, Vydala: Spoločnost pre občiansku diskusiu, o.z., v roku 2015).
Osemnásteho januára 1990 bol vládou menovaný do funkcie námestníka federálneho ministra vnútra Andrej Sámel. On sám (v článku Generál v denníku SME zo 16.11.1999 sa označuje za jednu z prvých obetí Nežnej revolúcie) hovorí, že ponuku dostal od Milana Čiča. Milan Čič bol predsedom vlády Slovenskej republiky v časoch hneď po revolúcii, keď zmeny mocenských štruktúr prebiehali v zákonodarných zboroch takzvanými kooptáciami a v exekutíve pri takzvaných okrúhlych stoloch, čiže akýmsi „nasúvaním“ nových tvárí do starých komunistických štruktúr. Presnejšie: od 10.12. 1989 bol Milan Čič so súhlasom Verejnosti proti násiliu predsedom vlády a súčasne až do 11.1.1990 aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. A podpredsedom federálnej vlády od 13.12.1989 až do 27.6.1990. Mnohí dnes tvrdia, že ide o ilustráciu faktu, ako sme dobrovoľne odovzdali moc nazad tým, ktorým sme ju vzali, čiže komunistom. Nuž, je historickým faktom, že v tom istom čase bol predsedom federálnej vlády bývalý komunistický minister Marián Čalfa a šéfom porevolučného československého parlamentu ďalší, i keď bývalý a reformný komunista – Alexander Dubček. Áno, takto počas Nežnej revolúcie prebiehala transformácia komunistického režimu. Takto sa rodila na pôde totalitného štátu parlamentná demokracia, ktorej hegemóni – Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu – deklarovali ústavnosť procesu zmeny politického systému.
Andrej Sámel pred Pražskou jarou, čo bol pokus o demokratizáciu komunistického režimu, zastával rôzne, zväčša politické posty v armáde a na ministerstve vnútra. Počas Pražskej jari vystupoval ako reformný komunista. Na – neskôr „anulovanom“ – Vysočanskom zjazde Komunistickej strany Československa 22. augusta 1968 vystúpil proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a následne ho zo strany vylúčili a perzekvovali. Podobne ako stovky tisícov ďalších.
Po Nežnej revolúcii bol rehabilitovaný a nastúpil do činnej služby ako námestník federálneho ministra vnútra. Po úspešnom potlačení väzenskej vzbury v Leopoldove (marec 1990) bol povýšený z plukovníka na generálmajora. Ministrom vnútra bol v tom čase Richard Sacher. Súbežne so Sámelom bol námestníkom na vnútre až do apríla 1990 plk. Viliam Ciklamini – sivá eminencia nejednej ponovembrovej lustračnej aféry. Ihneď po nástupe do funkcie prepúšťa Sámel zo služby vedúcich pracovníkov spravodajskej služby, dáva zablokovať ich trezory, finančné prostriedky a začína pripravovať novú koncepciu rezortu vnútra – predovšetkým v oblasti spravodajstva.
No v októbri 1990, škandalizovaný Jánom Demikátom, Andrej Sámel rezignoval na svoju funkciu a koncom toho roka ho – na základe rezignačného listu – vtedajší minister vnútra Ján Langoš rozkazom odvoláva z funkcie. Odchádza do civilu „porazený v boji“ a ako „prvá obeť Nežnej revolúcie“ (vlastnými slovami). O niekoľko mesiacov nato prehovoril v rozhovore pre banskobystrický Smer. Prvý text série Andrej prehovoril vychádza 22.10.1991 a je k dispozícii v archívoch.
Útoky proti sebe Andrej Sámel datuje od októbra 1990, keď Ján Demikát, bývalý príslušník ŠtB a predseda revíznej komisie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska aj po novembri 1989, zverejnil informáciu o údajnej spolupráci Andreja Sámela so Štátnou bezpečnosťou v pozícii agenta. Je pravda, že Andrej Sámel bol do roku 1980 vedený v registroch Štátnej bezpečnosti ako nepriateľská osoba a potom ako agent. Jeho zväzok však „zmizol“, pravdepodobne v čase, keď na pokyn šéfa tajnej polície Alojza Lorenca prebiehali skartácie spisového materiálu Štátnej bezpečnosti. Od augusta 1990 otvorene proti Sámelovi vystupuje Vladimír Mečiar, vtedy minister vnútra Slovenskej republiky. Jadrom konfliktu je fakt, že Andrej Sámel písomne upozorňuje prezidenta Václava Havla – prostredníctvom predsedu federálnej vlády Mariána Čalfu a svojho nadriadeného Richarda Sachera – na sklon Vladimíra Mečiara budovať si osobnú moc bez patričných kontrolných mechanizmov a jeho nacionalizmus. Hovoríme o marci 1990!
Presnejšie: Andrej Sámel pojal presvedčenie, že Mečiar sa usiluje o rozpad Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, respektíve jej premenu na konfederáciu. Sámel tiež tvrdil – a odvoláva sa pritom na osobný rozhovor s Mečiarom (bližšie k tomu jeho rozhovor v Smere a spomenutá publikácia Štefana Kováča) – že si tento koncept štátoprávneho usporiadania osvojil v kontaktoch s pracovníkmi bývalej ruskej tajnej služby KGB. Podľa svedectva aktivistov pôvodnej Verejnosti proti násiliu z Trenčína (ja sám som si tento príbeh prvý raz vypočul v lete 2017 od bývalého príslušníka FBIS) práve oni upozorňovali už krátko po novembri ´89 Jána Budaja, jedného z vtedajších lídrov Verejnosti proti násiliu, že Mečiar udržiaval živé kontakty s rezidentmi KGB už pre rokom 1989. Netuším, či pre svoje tvrdenia mali dôkazy, a aké. Ich posolstvo zapadlo bez odozvy a oni sa potom – zrejme zo zúfalstva – obrátili na košické centrum Verejnosti proti násiliu. Tí vedenie Verejnosti proti násiliu v Bratislave, do ktorého som patril ako predseda Koordinačného centra aj ja (a po odchode Jána Budaja dokonca v pozícii predsedu Slovenskej rady VPN), intenzívne vyzývali na patričné opatrenia. Ich varovné echo však zapadlo vo všeobecnom revolučnom virvare.
Na konto faktu – ako je možné, že ľudia Čalfovho či Čičovho kalibru dostali šancu viesť po novembri ´89 československú a slovenskú vládu, odpovedám formuláciou Petra Tatára v súkromnom e-maile z 26. 8. 2017: „Za výber Čiča podľa vzoru Čalfu = najpoužiteľnejší komunista – tak si pamätám Budajove slová – má hlavnú zodpovednosť Budaj, ktorý viedol rokovania s Hrivnákovou vládou (Hrivnák bol posledný predseda komunistickej vlády na Slovensku pred novembrom ´89 – pozn. aut.). Medzi Čalfom a Čičom je však zásadný rozdiel: Čalfa pomáhal Havlovi, má významný podiel na reformách československej vlády 1989 – 1992 a vyvinul značné úsilie za zachovanie Československa, kým Čič povolal do vlády Mečiara. Kvôli tomu zinscenoval na úrade vlády pre vtedajších podpredsedov vlády konkurz na ministra vnútra“.
Andrej Sámel bol fakticky prvý významný predstaviteľ ponovembrovej vládnej moci, ktorý vo svojom svedectve hovorí o svojvoľných Mečiarových personálnych rošádach v rezorte vnútra Slovenskej republiky, o budovaní „paralelnej“ spravodajskej štruktúry, a napokon aj o konflikte Mečiara s košickou expozitúrou FBIS, ktorá autokratické, nacionalistické a svojím spôsobom aj kriminálne spôsoby vládnutia Vladimíra Mečiara overovala, dokladovala a komunikovala (bližšie k tomu správa Františka Javorského pre Slovenskú národnú radu v roku 1991). Andrej Sámel v tom čase hovorí aj o celkovej politickej situácii a svojom znepokojení z možného rozpadu Československa. Protagonisti udalostí, ak ešte žijú a sú ochotní vypovedať, by zrejme položili na stôl aj ďalšie informácie. Skutočnosť je však taká, že archívy, vrátane archívov Štátnej bezpečnosti z čias komunizmu, vykazujú mnohé diery, ktoré stihli vtedajší „mocní“ vyrobiť skôr, než sa dostali do rúk odborníkov a na verejnosť.
Čiže: Andrej Sámel upozornil na nebezpečnosť Vladimíra Mečiara (že používa lož ako pracovnú metódu, že má kontakty s KGB a ŠtB) ešte predtým, než situácia vo vedení Verejnosti proti násiliu dozrela k jeho prvému odvolaniu v marci 1991, čiže presne rok po tom, ako Andrej Sámel informoval svojich nadriadených a prezidenta Václava Havla. A bolo to v kontexte, ktorý má zo štátoprávneho a medzinárodnopolitického hľadiska podstatnejší význam, ako boli vtedajšie dôvody Mečiarovho odvolania – teda konšpirácia vnútri Verejnosti proti násiliu, zneužívanie diskrétnych informácií, „hra na vlastné triko“ a podobne. Mečiarov nacionalizmus bol účelový a pravdepodobne vedome sledoval ruské záujmy. Jeho dôsledky pre formovanie politickej klímy, politickej kultúry a konkrétnej politiky na Slovensku boli a stále sú fatálne.
Rozpad ČSFR optikou príbehu Andreja Sámela
V hektických dňoch, týždňoch a mesiacoch po novembri 1989 som Andreja Sámela videl možno raz alebo dva razy. Keď sa dostal do problémov na Federálnom ministerstve vnútra (FMV), dozvedal som sa o súvislostiach sporadicky a z druhej ruky.
Po mojom odchode zo Slovenska do Česka (1992) som v Prahe spoluzakladal fond ASÁM na podporu prenasledovaného generála Sámela. S iniciatívou prišiel Eduard Přibyl, Sámelov kamarát a pracovník FMV v Prahe. Príčinou boli trestné oznámenia Vladimíra Mečiara a Milana Kňažka na ochranu osobnosti za Sámelove tvrdenia publikované v regionálnom denníku Smer v roku 1991 pod titulkom Andrej prehovoril. Išlo nám o pomoc s úhradou Sámelových nákladov na právne služby a prípadné ďalšie finančné výlohy (Mečiar a Kňažko žiadali od A. Sámela, I. Baču, šéfredaktora Smeru a vydavateľstva BeBe Press na tie časy nehorázne odškodné – takmer 1 500 000 korún, čo predstavovalo pri vtedajšej priemernej mzde asi 500 mesačných platov).
Pamätám sa ešte na jednu alebo dve návštevy u Sámelovcov pri cestách na východné Slovensko. A na jeho pohreb. S odstupom času treba dodať, že súd v Banskej Bystrici vydal v kauze Sámel, Bača, Smer vs. Mečiar, Kňažko po deviatich rokoch kuriózny rozsudok, podľa ktorého – voľne povedané – sa nepodarilo preukázať, že Vladimír Mečiar je klamár. Kuriózny aj preto, že Sámelove autorské práva na tvrdenie, že Mečiar používa lož ako pracovnú metódu, odcudzil neskôr Mečiarov spolužalobca Milan Kňažko, keď konečne prezrel a od Mečiara zutekal.
Pokusy o Sámelovu denunciáciu neuspeli, ospravedlnenia za perzekúciu a hanobenie svojho mena sa nedočkal. Milan Kňažko stiahol svoje trestné oznámenie v roku 1995.
V lete 2017 som sa k téme vrátil vcelku náhodne, po jednom rozhovore o zrode fenoménu mečiarizmu na Slovensku. Oslovil som Ivana Baču, bez ktorého by tento text nevznikol, Štefana Glezga, ktorý bol členom vyšetrovacej komisie Federálneho parlamentu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pre vyšetrenie udalostí zo 17. novembra 1989 a súčasne federálnym poslancom za Verejnosť proti násiliu. Oslovil som i Juraja Kalinu, ktorý sa profesionálne venuje archívom bývalého Zboru národnej bezpečnosti a jej zložky Štátnej bezpečnosti (ŠtB), a tiež dvoch bývalých dôstojníkov Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby (FBIS). V priebehu písania textu som priebežne konzultoval aj s Petrom Zajacom a Petrom Tatárom, spoluzakladateľmi Verejnosti proti násiliu a bývalými politikmi, a Štefanom Kováčom, autorom publikácie Pokus o sociálno-politickú kazuistiku súdneho sporu medzi žalobcom (navrhovateľom) V. Mečiarom a žalovaným (odporcom-obvineným) A. Sámelom (Banská Bystrica, 1999/2000, Vydala: Spoločnost pre občiansku diskusiu, o.z., v roku 2015).
Osemnásteho januára 1990 bol vládou menovaný do funkcie námestníka federálneho ministra vnútra Andrej Sámel. On sám (v článku Generál v denníku SME zo 16.11.1999 sa označuje za jednu z prvých obetí Nežnej revolúcie) hovorí, že ponuku dostal od Milana Čiča. Milan Čič bol predsedom vlády Slovenskej republiky v časoch hneď po revolúcii, keď zmeny mocenských štruktúr prebiehali v zákonodarných zboroch takzvanými kooptáciami a v exekutíve pri takzvaných okrúhlych stoloch, čiže akýmsi „nasúvaním“ nových tvárí do starých komunistických štruktúr. Presnejšie: od 10.12. 1989 bol Milan Čič so súhlasom Verejnosti proti násiliu predsedom vlády a súčasne až do 11.1.1990 aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. A podpredsedom federálnej vlády od 13.12.1989 až do 27.6.1990. Mnohí dnes tvrdia, že ide o ilustráciu faktu, ako sme dobrovoľne odovzdali moc nazad tým, ktorým sme ju vzali, čiže komunistom. Nuž, je historickým faktom, že v tom istom čase bol predsedom federálnej vlády bývalý komunistický minister Marián Čalfa a šéfom porevolučného československého parlamentu ďalší, i keď bývalý a reformný komunista – Alexander Dubček. Áno, takto počas Nežnej revolúcie prebiehala transformácia komunistického režimu. Takto sa rodila na pôde totalitného štátu parlamentná demokracia, ktorej hegemóni – Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu – deklarovali ústavnosť procesu zmeny politického systému.
Andrej Sámel pred Pražskou jarou, čo bol pokus o demokratizáciu komunistického režimu, zastával rôzne, zväčša politické posty v armáde a na ministerstve vnútra. Počas Pražskej jari vystupoval ako reformný komunista. Na – neskôr „anulovanom“ – Vysočanskom zjazde Komunistickej strany Československa 22. augusta 1968 vystúpil proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a následne ho zo strany vylúčili a perzekvovali. Podobne ako stovky tisícov ďalších.
Po Nežnej revolúcii bol rehabilitovaný a nastúpil do činnej služby ako námestník federálneho ministra vnútra. Po úspešnom potlačení väzenskej vzbury v Leopoldove (marec 1990) bol povýšený z plukovníka na generálmajora. Ministrom vnútra bol v tom čase Richard Sacher. Súbežne so Sámelom bol námestníkom na vnútre až do apríla 1990 plk. Viliam Ciklamini – sivá eminencia nejednej ponovembrovej lustračnej aféry. Ihneď po nástupe do funkcie prepúšťa Sámel zo služby vedúcich pracovníkov spravodajskej služby, dáva zablokovať ich trezory, finančné prostriedky a začína pripravovať novú koncepciu rezortu vnútra – predovšetkým v oblasti spravodajstva.
No v októbri 1990, škandalizovaný Jánom Demikátom, Andrej Sámel rezignoval na svoju funkciu a koncom toho roka ho – na základe rezignačného listu – vtedajší minister vnútra Ján Langoš rozkazom odvoláva z funkcie. Odchádza do civilu „porazený v boji“ a ako „prvá obeť Nežnej revolúcie“ (vlastnými slovami). O niekoľko mesiacov nato prehovoril v rozhovore pre banskobystrický Smer. Prvý text série Andrej prehovoril vychádza 22.10.1991 a je k dispozícii v archívoch.
Útoky proti sebe Andrej Sámel datuje od októbra 1990, keď Ján Demikát, bývalý príslušník ŠtB a predseda revíznej komisie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska aj po novembri 1989, zverejnil informáciu o údajnej spolupráci Andreja Sámela so Štátnou bezpečnosťou v pozícii agenta. Je pravda, že Andrej Sámel bol do roku 1980 vedený v registroch Štátnej bezpečnosti ako nepriateľská osoba a potom ako agent. Jeho zväzok však „zmizol“, pravdepodobne v čase, keď na pokyn šéfa tajnej polície Alojza Lorenca prebiehali skartácie spisového materiálu Štátnej bezpečnosti. Od augusta 1990 otvorene proti Sámelovi vystupuje Vladimír Mečiar, vtedy minister vnútra Slovenskej republiky. Jadrom konfliktu je fakt, že Andrej Sámel písomne upozorňuje prezidenta Václava Havla – prostredníctvom predsedu federálnej vlády Mariána Čalfu a svojho nadriadeného Richarda Sachera – na sklon Vladimíra Mečiara budovať si osobnú moc bez patričných kontrolných mechanizmov a jeho nacionalizmus. Hovoríme o marci 1990!
Presnejšie: Andrej Sámel pojal presvedčenie, že Mečiar sa usiluje o rozpad Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, respektíve jej premenu na konfederáciu. Sámel tiež tvrdil – a odvoláva sa pritom na osobný rozhovor s Mečiarom (bližšie k tomu jeho rozhovor v Smere a spomenutá publikácia Štefana Kováča) – že si tento koncept štátoprávneho usporiadania osvojil v kontaktoch s pracovníkmi bývalej ruskej tajnej služby KGB. Podľa svedectva aktivistov pôvodnej Verejnosti proti násiliu z Trenčína (ja sám som si tento príbeh prvý raz vypočul v lete 2017 od bývalého príslušníka FBIS) práve oni upozorňovali už krátko po novembri ´89 Jána Budaja, jedného z vtedajších lídrov Verejnosti proti násiliu, že Mečiar udržiaval živé kontakty s rezidentmi KGB už pre rokom 1989. Netuším, či pre svoje tvrdenia mali dôkazy, a aké. Ich posolstvo zapadlo bez odozvy a oni sa potom – zrejme zo zúfalstva – obrátili na košické centrum Verejnosti proti násiliu. Tí vedenie Verejnosti proti násiliu v Bratislave, do ktorého som patril ako predseda Koordinačného centra aj ja (a po odchode Jána Budaja dokonca v pozícii predsedu Slovenskej rady VPN), intenzívne vyzývali na patričné opatrenia. Ich varovné echo však zapadlo vo všeobecnom revolučnom virvare.
Na konto faktu – ako je možné, že ľudia Čalfovho či Čičovho kalibru dostali šancu viesť po novembri ´89 československú a slovenskú vládu, odpovedám formuláciou Petra Tatára v súkromnom e-maile z 26. 8. 2017: „Za výber Čiča podľa vzoru Čalfu = najpoužiteľnejší komunista – tak si pamätám Budajove slová – má hlavnú zodpovednosť Budaj, ktorý viedol rokovania s Hrivnákovou vládou (Hrivnák bol posledný predseda komunistickej vlády na Slovensku pred novembrom ´89 – pozn. aut.). Medzi Čalfom a Čičom je však zásadný rozdiel: Čalfa pomáhal Havlovi, má významný podiel na reformách československej vlády 1989 – 1992 a vyvinul značné úsilie za zachovanie Československa, kým Čič povolal do vlády Mečiara. Kvôli tomu zinscenoval na úrade vlády pre vtedajších podpredsedov vlády konkurz na ministra vnútra“.
Andrej Sámel bol fakticky prvý významný predstaviteľ ponovembrovej vládnej moci, ktorý vo svojom svedectve hovorí o svojvoľných Mečiarových personálnych rošádach v rezorte vnútra Slovenskej republiky, o budovaní „paralelnej“ spravodajskej štruktúry, a napokon aj o konflikte Mečiara s košickou expozitúrou FBIS, ktorá autokratické, nacionalistické a svojím spôsobom aj kriminálne spôsoby vládnutia Vladimíra Mečiara overovala, dokladovala a komunikovala (bližšie k tomu správa Františka Javorského pre Slovenskú národnú radu v roku 1991). Andrej Sámel v tom čase hovorí aj o celkovej politickej situácii a svojom znepokojení z možného rozpadu Československa. Protagonisti udalostí, ak ešte žijú a sú ochotní vypovedať, by zrejme položili na stôl aj ďalšie informácie. Skutočnosť je však taká, že archívy, vrátane archívov Štátnej bezpečnosti z čias komunizmu, vykazujú mnohé diery, ktoré stihli vtedajší „mocní“ vyrobiť skôr, než sa dostali do rúk odborníkov a na verejnosť.
Čiže: Andrej Sámel upozornil na nebezpečnosť Vladimíra Mečiara (že používa lož ako pracovnú metódu, že má kontakty s KGB a ŠtB) ešte predtým, než situácia vo vedení Verejnosti proti násiliu dozrela k jeho prvému odvolaniu v marci 1991, čiže presne rok po tom, ako Andrej Sámel informoval svojich nadriadených a prezidenta Václava Havla. A bolo to v kontexte, ktorý má zo štátoprávneho a medzinárodnopolitického hľadiska podstatnejší význam, ako boli vtedajšie dôvody Mečiarovho odvolania – teda konšpirácia vnútri Verejnosti proti násiliu, zneužívanie diskrétnych informácií, „hra na vlastné triko“ a podobne. Mečiarov nacionalizmus bol účelový a pravdepodobne vedome sledoval ruské záujmy. Jeho dôsledky pre formovanie politickej klímy, politickej kultúry a konkrétnej politiky na Slovensku boli a stále sú fatálne.