Pôvodne mal text, ktorý som napísal pre N-ko (https://dennikn.sk/891402/chodte-do-toho-synovia-a-dcery-muzov-a-zien-novembra-89/) názov „Vízie a ilúzie“. V redakcii navrhli novinársky atraktívnejší titulok.
V diskusii pod článkom sa jeden čitateľ ohradil: „…pan gal ale ja urcite nie som synom novembra 89, to je vas sviatok a nie moj, chodte si to vnucovat niekomu inemu a nie sme ani komunisti alebo fasisti.”
Duch doby je čosi, čo nás presahuje. Ťažko sa dá z neho vystúpiť. Hovorím ťažko, a nie, že by to s nasadením všetkých síl nešlo. Istým spôsobom ho charakterizuje aj to, že tretina mladých ľudí hovorí o tom, že chce zo Slovenska odísť (https://dennikn.sk/892216/prieskum-mladi-sa-citia-vyluceni-neveria-politikom-tretina-chce-odist-do-zahranicia/?ref= mwpa). Jasne, neodídu všetci, ale oni nielen chcú, ale aj môžu. Môžu! A osobne tipujem, že väčšina z nich nemá namierené do vojnových, chudobných a nedemokratických častí súčasného sveta. Isto, duch našej doby je geopoliticky, kultúrne, ekonomicky, sociálne… ohraničený. Bodaj by sa na ňom mohli podieľať aj mladí ľudia z vojnou, biedou a neslobodou zasiahnutých oblastí súčasného sveta a nemuseli pri tom riskovať životy.
Pamätám sa na ducha doby spred Novembra 89. Na hraniciach boli drôty, psy a ozbrojené stráže s povolením strieľať. A oni aj naozaj strieľali.
Platí tiež preambula z hore citovaného článku: „Liberální demokracie, tedy politický systém založený na svobodných volbách, volné soutěži politických stran a ochraně osobní svobody, lidské důstojnosti a rovnoprávnosti, je velmi křehká, má mnoho nepřátel, a je nutné o ni pečovat s velkou pozorností“ (www.evropskehodnoty.cz). Súčasťou ducha našej doby, ako ho vnímam, je aj to, že starostlivosť o zachovanie liberálnej demokracie akosi ochabuje. Pravdu má sociológ a kamarát Paľo Frič, ktorý – opäť citujem, hovorí: “Že máme veľkú časť populácie, ktorá inklinuje k autoritárstvu, je jednoznačne vinou našich mocenských a kultúrnych elít“. Sú do značnej neschopné dialógu a sociálne negramotné. Stále je tu však demokracia, i keď, ako sociológ hovorí, elitárska.
Takže diskutérovi pod svojím (a Fričovým) článkom odkazujem: Áno, určite ste synom Novembra 89. Ste ním preto, že ide o udalosť, ktorá sa podstatne podieľa na duchu našej doby. V časoch prednovembrových by žiadne N-ko nevychádzalo a už vôbec by neexistovala slobodná diskusia pod uverejnenými článkami. Neboli by slobodné voľby, súťaž politických strán a tak ďalej. Hlavne však, zbytočne by ste chcel odísť kamsi, kde by sa vám viac páčilo. Nešlo by to. Možno by ste ani nechcel, pretože to tu máte rád a chcete priložiť ruku k dielu. To, že môžete (ak chcete), pripíšte aj faktu, že ste synom Novembra 89. Pokiaľ ide o mňa, prajem sebe aj vám, aby duch doby, ktorá je s touto udalosťou zviazaná – myslím ducha liberálnej demokracie – vydržal. Naozaj nejde o čosi samozrejmé a zdarma.
A napokon – teraz citujem predvojnového spisovateľa Josepfa Rotha – duch doby je našou vlasťou. Trochu to nebude voňať nacionalistom, ale mne sa táto definícia páči. Zakotvuje ma do európskeho civilizačného kontextu a umožňuje mi byť vlastencom aj v Prahe, kde žijem. Súčasne mi nebráni cítiť, že korene mám na Slovensku a aktívne sa zaujímať o dianie v mojej pôvodnej domovine. Ako hovorí jeden môj blízky priateľ, som Slovák ako poleno – materinským jazykom, spomienkami, cintorínmi, kam nosím kamienky... Videl som však v živote aj príjemnejšie krajiny.
A ešte: mám pochybnosti o existencii iba jediného ducha doby. Správne by bolo hovoriť v plurále - o duchoch doby. Dosť často sa stretávam aj s takými blížnymi, ktorí sú duchom v dobe komunistickej, nacistickej... či rozmanitých hybridov vier, ideológií, teórií, mýtov, legiend, prípadne bludov. Tak to jednoducho je a treba akurát dúfať v ich mierové spolužitie, či aspoň spolužitie bez násilia.
P.S.
Text som písal pre Denník N. Titulok vybrala redakcia.
Duch doby je čosi, čo nás presahuje. Ťažko sa dá z neho vystúpiť. Hovorím ťažko, a nie, že by to s nasadením všetkých síl nešlo. Istým spôsobom ho charakterizuje aj to, že tretina mladých ľudí hovorí o tom, že chce zo Slovenska odísť (https://dennikn.sk/892216/prieskum-mladi-sa-citia-vyluceni-neveria-politikom-tretina-chce-odist-do-zahranicia/?ref= mwpa). Jasne, neodídu všetci, ale oni nielen chcú, ale aj môžu. Môžu! A osobne tipujem, že väčšina z nich nemá namierené do vojnových, chudobných a nedemokratických častí súčasného sveta. Isto, duch našej doby je geopoliticky, kultúrne, ekonomicky, sociálne… ohraničený. Bodaj by sa na ňom mohli podieľať aj mladí ľudia z vojnou, biedou a neslobodou zasiahnutých oblastí súčasného sveta a nemuseli pri tom riskovať životy.
Pamätám sa na ducha doby spred Novembra 89. Na hraniciach boli drôty, psy a ozbrojené stráže s povolením strieľať. A oni aj naozaj strieľali.
Platí tiež preambula z hore citovaného článku: „Liberální demokracie, tedy politický systém založený na svobodných volbách, volné soutěži politických stran a ochraně osobní svobody, lidské důstojnosti a rovnoprávnosti, je velmi křehká, má mnoho nepřátel, a je nutné o ni pečovat s velkou pozorností“ (www.evropskehodnoty.cz). Súčasťou ducha našej doby, ako ho vnímam, je aj to, že starostlivosť o zachovanie liberálnej demokracie akosi ochabuje. Pravdu má sociológ a kamarát Paľo Frič, ktorý – opäť citujem, hovorí: “Že máme veľkú časť populácie, ktorá inklinuje k autoritárstvu, je jednoznačne vinou našich mocenských a kultúrnych elít“. Sú do značnej neschopné dialógu a sociálne negramotné. Stále je tu však demokracia, i keď, ako sociológ hovorí, elitárska.
Takže diskutérovi pod svojím (a Fričovým) článkom odkazujem: Áno, určite ste synom Novembra 89. Ste ním preto, že ide o udalosť, ktorá sa podstatne podieľa na duchu našej doby. V časoch prednovembrových by žiadne N-ko nevychádzalo a už vôbec by neexistovala slobodná diskusia pod uverejnenými článkami. Neboli by slobodné voľby, súťaž politických strán a tak ďalej. Hlavne však, zbytočne by ste chcel odísť kamsi, kde by sa vám viac páčilo. Nešlo by to. Možno by ste ani nechcel, pretože to tu máte rád a chcete priložiť ruku k dielu. To, že môžete (ak chcete), pripíšte aj faktu, že ste synom Novembra 89. Pokiaľ ide o mňa, prajem sebe aj vám, aby duch doby, ktorá je s touto udalosťou zviazaná – myslím ducha liberálnej demokracie – vydržal. Naozaj nejde o čosi samozrejmé a zdarma.
A napokon – teraz citujem predvojnového spisovateľa Josepfa Rotha – duch doby je našou vlasťou. Trochu to nebude voňať nacionalistom, ale mne sa táto definícia páči. Zakotvuje ma do európskeho civilizačného kontextu a umožňuje mi byť vlastencom aj v Prahe, kde žijem. Súčasne mi nebráni cítiť, že korene mám na Slovensku a aktívne sa zaujímať o dianie v mojej pôvodnej domovine. Ako hovorí jeden môj blízky priateľ, som Slovák ako poleno – materinským jazykom, spomienkami, cintorínmi, kam nosím kamienky... Videl som však v živote aj príjemnejšie krajiny.
A ešte: mám pochybnosti o existencii iba jediného ducha doby. Správne by bolo hovoriť v plurále - o duchoch doby. Dosť často sa stretávam aj s takými blížnymi, ktorí sú duchom v dobe komunistickej, nacistickej... či rozmanitých hybridov vier, ideológií, teórií, mýtov, legiend, prípadne bludov. Tak to jednoducho je a treba akurát dúfať v ich mierové spolužitie, či aspoň spolužitie bez násilia.
P.S.
Text som písal pre Denník N. Titulok vybrala redakcia.