Boli sme, koncom septembra, s Karolom Sudorom diskutovať v bansko-bystrickom Artfóre o našej knihe rozhovorov „Ešte raz a naposledy“. Dve otázky, ktoré mi tam položili, mi nejdú z hlavy.
Prvá od Ivana K.: „Demokracia je najlepší systém pre nás (aj pre mňa), avšak v tomto regióne je veľmi veľa ľudí, ktorí by sa cítili lepšie v autoritatívnom režime. Mali by menej slobody, ale aj menej zodpovednosti a viac istoty. A to sa nedá zmeniť, treba sa s tým zmieriť, alebo odísť. Tí ľudia sú proste iní.“ Druhá od Jany R.: „Čo ak sú tie predpoklady (na ktorých stojí súčasná demokracia – pozn. aut.) naozaj chybné?“
Nuž, odísť by teda mali najskôr tí, ktorí by radi obetovali slobodu za istoty autoritatívneho, čiže nedemokratického, režimu. Ich očakávanie je totiž v konflikte s ústavným poriadkom a ten je, ako vedia aj menej chápaví nacionálni socialisti, demokratický. Ľudí, ktorí by sa cítili lepšie v autoritatívnom režime, kde by mali menej slobody, ale aj menej zodpovednosti a viac istoty však akosi pribúda. Až vyhrajú demokratické voľby, môžeme sa s tým zmieriť, alebo odísť. Alebo nás vykopú z vlastných domovov, ako to už spravili za Tisa, alebo za komunizmu. Blúznim? Nie, iba sa pozerám okolo seba, počúvam, čo ľudí štve a čítam prejavy významnej časti politického establišmentu.
Už sám fakt, že čosi také vidím, počúvam a čítam znamená, že naša civilizácia sa momentálne tak trochu chveje v základoch. Tým sa dostávam k otázke Jany R. Nestojí súčasná demokracia pred nejakou zásadnou zmenou? Neviem. Hlavne si však neviem predstaviť konkrétnu podobu takejto zmeny. Možno to chce viac účasti ľudí na politickom živote, alebo ešte jasnejšie: chcelo by to participatívnu demokraciu. V intelektuálnych diskurzoch je tento koncept striedavo velebený i hanobený. V praxi uplatňovaný nanajvýš v (niektorých) uzavretých komunitách. Že by Jana intuitívne aplaudovala komunitarizmu – večnej ilúzii, zväčša anarchoidných, rebelantov?
Krajiny nášho civilizačného okruhu sú natoľko silné, nakoľko je silné spoločenstvo štátov a národov, do ktorého patríme. Momentálne, tak aspoň signalizujú prieskumy verejnej mienky, niet dôvodov k extra optimizmu. Navyše, o budúcnosti našich vnúčat sa rozhoduje v najbližších voľbách, čiže teraz. A zmena sa rodí v akcii. Odvolaním troch čičmundov sa nezmení nič. Choďte do toho synovia a dcery mužov a žien Novembra 89! Stratíte istoty a naložíte si na chrbáty zodpovednosť. Sloboda za to stojí.
S istou nostalgiou si spomínam, ako sa volala prvá publikácia Verejnosti proti násiliu v roku 1990: „Keď sme brali do rúk budúcnosť“. Tá chvíľa je opäť tu. Zastihla mnohých z nás v mäkkej perinke s miernou nadváhou a s ospalou mysľou. Budík však nedá. Treba vstávať.
P.S.
Pavol Frič mi k textu napísal: Áno žijú medzi nami ľudia, ktorí už súčasnej podobe demokracie neveria a nielen to, majú pocit, že v súčasnom politickom systéme nemajú šancu zmeniť svoju životnú situáciu, ktorú považujú na neutešenú. A tak chcú skúsiť niečo iné, niečo čo má v sebe aspoň malú šancu na zmenu. V základoch súčasnej na meritokracii založenej (teda elitárskej) demokracie je zakódované, že tí menej kognitívne zdatní budú na spodku spoločenského rebríčka, ale tam sa im moc nepáči a chcú to nejako zmeniť a vedia, že sa to nedá urobiť ani prostredníctvom voľby štandardných politických strán, ani zvýšenou občianskou participáciou, ktorá vyžaduje značné občianske kompetencie, ktoré oni jednoducho nemajú. Preto volia populistov s autoritárskymi sklonmi, pretože jedine oni im ponúkajú šancu na zmenu. Spoločnosť sa rozštiepila na turbos a maňanas - víťazov a loserov modernizácie a globalizácie a toto rozštiepenie vedie do pekla autoritárskeho režimu. Problém je, že to víťazi nechcú akceptovať ako niečo za čo nesú zodpovednosť. Nechcú pripustiť, že jedine dialóg môže viesť k riešeniu a že tento dialóg musia naštartovať oni. Skutočné elity vždy brali zodpovednosť za vývoj spoločnosti a nesnažili sa neelitám vnucovať názor, že za všetko si môžu sami, pretože nie sú schopní stať sa elitami. Na vine toho, že máme veľkú časť populácie, ktorá inklinuje k autoritárstvu, sú jednoznačne naše mocenské a kultúrne elity. A ešte by som pridal, že populistický vodcovia nielenže v očiach mnohých predstavujú šancu na zmenu, ale svojou jednoduchou na emóciách založenou rétorikou im otvárajú cestu z politického vylúčenia k politickej participácii, kdežto predstavitelia štandardných politických strán sú často emocionálne negramotní a nedokážu s nimi nadviazať dialóg.
Písané pre Denník N (vyhodil som na blog pred jazykovou redakciou)
Nuž, odísť by teda mali najskôr tí, ktorí by radi obetovali slobodu za istoty autoritatívneho, čiže nedemokratického, režimu. Ich očakávanie je totiž v konflikte s ústavným poriadkom a ten je, ako vedia aj menej chápaví nacionálni socialisti, demokratický. Ľudí, ktorí by sa cítili lepšie v autoritatívnom režime, kde by mali menej slobody, ale aj menej zodpovednosti a viac istoty však akosi pribúda. Až vyhrajú demokratické voľby, môžeme sa s tým zmieriť, alebo odísť. Alebo nás vykopú z vlastných domovov, ako to už spravili za Tisa, alebo za komunizmu. Blúznim? Nie, iba sa pozerám okolo seba, počúvam, čo ľudí štve a čítam prejavy významnej časti politického establišmentu.
Už sám fakt, že čosi také vidím, počúvam a čítam znamená, že naša civilizácia sa momentálne tak trochu chveje v základoch. Tým sa dostávam k otázke Jany R. Nestojí súčasná demokracia pred nejakou zásadnou zmenou? Neviem. Hlavne si však neviem predstaviť konkrétnu podobu takejto zmeny. Možno to chce viac účasti ľudí na politickom živote, alebo ešte jasnejšie: chcelo by to participatívnu demokraciu. V intelektuálnych diskurzoch je tento koncept striedavo velebený i hanobený. V praxi uplatňovaný nanajvýš v (niektorých) uzavretých komunitách. Že by Jana intuitívne aplaudovala komunitarizmu – večnej ilúzii, zväčša anarchoidných, rebelantov?
Krajiny nášho civilizačného okruhu sú natoľko silné, nakoľko je silné spoločenstvo štátov a národov, do ktorého patríme. Momentálne, tak aspoň signalizujú prieskumy verejnej mienky, niet dôvodov k extra optimizmu. Navyše, o budúcnosti našich vnúčat sa rozhoduje v najbližších voľbách, čiže teraz. A zmena sa rodí v akcii. Odvolaním troch čičmundov sa nezmení nič. Choďte do toho synovia a dcery mužov a žien Novembra 89! Stratíte istoty a naložíte si na chrbáty zodpovednosť. Sloboda za to stojí.
S istou nostalgiou si spomínam, ako sa volala prvá publikácia Verejnosti proti násiliu v roku 1990: „Keď sme brali do rúk budúcnosť“. Tá chvíľa je opäť tu. Zastihla mnohých z nás v mäkkej perinke s miernou nadváhou a s ospalou mysľou. Budík však nedá. Treba vstávať.
P.S.
Pavol Frič mi k textu napísal: Áno žijú medzi nami ľudia, ktorí už súčasnej podobe demokracie neveria a nielen to, majú pocit, že v súčasnom politickom systéme nemajú šancu zmeniť svoju životnú situáciu, ktorú považujú na neutešenú. A tak chcú skúsiť niečo iné, niečo čo má v sebe aspoň malú šancu na zmenu. V základoch súčasnej na meritokracii založenej (teda elitárskej) demokracie je zakódované, že tí menej kognitívne zdatní budú na spodku spoločenského rebríčka, ale tam sa im moc nepáči a chcú to nejako zmeniť a vedia, že sa to nedá urobiť ani prostredníctvom voľby štandardných politických strán, ani zvýšenou občianskou participáciou, ktorá vyžaduje značné občianske kompetencie, ktoré oni jednoducho nemajú. Preto volia populistov s autoritárskymi sklonmi, pretože jedine oni im ponúkajú šancu na zmenu. Spoločnosť sa rozštiepila na turbos a maňanas - víťazov a loserov modernizácie a globalizácie a toto rozštiepenie vedie do pekla autoritárskeho režimu. Problém je, že to víťazi nechcú akceptovať ako niečo za čo nesú zodpovednosť. Nechcú pripustiť, že jedine dialóg môže viesť k riešeniu a že tento dialóg musia naštartovať oni. Skutočné elity vždy brali zodpovednosť za vývoj spoločnosti a nesnažili sa neelitám vnucovať názor, že za všetko si môžu sami, pretože nie sú schopní stať sa elitami. Na vine toho, že máme veľkú časť populácie, ktorá inklinuje k autoritárstvu, sú jednoznačne naše mocenské a kultúrne elity. A ešte by som pridal, že populistický vodcovia nielenže v očiach mnohých predstavujú šancu na zmenu, ale svojou jednoduchou na emóciách založenou rétorikou im otvárajú cestu z politického vylúčenia k politickej participácii, kdežto predstavitelia štandardných politických strán sú často emocionálne negramotní a nedokážu s nimi nadviazať dialóg.
Písané pre Denník N (vyhodil som na blog pred jazykovou redakciou)