Tých pár kilometrov štvorcových, kde žijem, sa dá uchopiť iba metaforicky. Jednoducho Žižkov a Královské Vinohrady.
A súčasne je to mix národností, etník, spiritualít, kultúr. Ako celok to má farbu, chuť aj vôňu. Dokonca aj tie drobné žižkovské eklávy – alternatívne kultúrne centrum Klinika, Hospoda u Vystřeleného oka na ulici Božích bojovníků, Sweet Paradise na Chelčického, vinotéka pod barákom, Centrum kontkaktných športov za rohom, park na Vítkove a na Parukářke raj pre decká a psíčkárov. Vietnamské obchodíky, v každom baráku bazar na Husitskej, krčma vedľa krčmy na Koněvovej, trhy na Jiřího z Poděbrad, Antonínova pekáreň, kóšer bagetéria, russkije produkty, thajské, azijské, indické... reštaurácie... Kaviareň za rohom otvárajú ráno o siedmej a koláčiky im pečie milá dôchodkyňa z vedľajšieho paneláku a nemajú wifi pripojenie (sem sa chodí na pokec). Hovorí sa tu anglicky, rusky, slovensky, česky, hebrejsky...
To miesto je súčasťou civilizácie, ktorú drží pohromade čosi, čo sa zdráham pomenovať odbornou terminológiou, aby som nezničil to fluidum. Isto, bez odkazu antiky a Ríma, Biblie, konceptu liberálnej demokracie a trhového hospodárstva, povedomia o ľudských právach... a možno aj trudnej historickej skúsenosti z oboch posledných vojen a následných totalít, by všetko bolo inak. Každopádne, toto je môj civilizačný domov, aj s tým občasným „bordelom“, ktorý už k domovu akosi patrí. Môj Západ.
Ako ohrozenie vnímam protagonistov jedinej pravdy s veľkým „P“. Tí ľudia s nami zväčša žijú pod jednou strechou a tá ich jediná pravda sa často volá profit, aj keď hovoria o Bohu, krvi, pôde, národe, civilizácii, kultúre... Cielenou nenávisťou ostreľujú dievčiny v hidžáboch, burkinách, mužov s tmavou pokožkou, bežencov, gastarbajtrov... Hanbím sa za nich – „rodákov“. Sejú vietor, ale búrku budú žať moje vnúčatá! To oni ničia Západ!
Alebo je súčasný Západ iba ilúzia, ktorú si pestujeme sami o sebe, aby sme si potvrdili vlastnú zakotvenosť a výlučnosť, aby sme si pestovali obranyschopnosť a súdržnosť, aké také istoty v konkrétnom priestore? Napokon, veď je to jedno. Je jedno, prečo mám rád Žižkov, hlavne, že ho mám rád. A mám rád aj ten slovenský jazyk – je od mamy. Vlastne mám rád aj Slovensko, navzdory všetkým tým drbnutým hejslovákom, ktorí si privlastňujú čosi, čo im nikdy nepatrilo, nepatrí a nebude patriť. Nie je to vaša pôda a vaša krv. Respektíve, je AJ vaša, ale zásluhy na jej kultivácii máte ničotné. Trochu ma však desí, ako ste sa v poslednom čase premnožili a zhlučneli. No nič, však sa ukľudníte, až budete konfrontovaní so zaťatými päsťami obetí svojej agresivity, pretože keď je niečoho veľa, tak je toho fakt dosť.
Písané pre Denník N
To miesto je súčasťou civilizácie, ktorú drží pohromade čosi, čo sa zdráham pomenovať odbornou terminológiou, aby som nezničil to fluidum. Isto, bez odkazu antiky a Ríma, Biblie, konceptu liberálnej demokracie a trhového hospodárstva, povedomia o ľudských právach... a možno aj trudnej historickej skúsenosti z oboch posledných vojen a následných totalít, by všetko bolo inak. Každopádne, toto je môj civilizačný domov, aj s tým občasným „bordelom“, ktorý už k domovu akosi patrí. Môj Západ.
Ako ohrozenie vnímam protagonistov jedinej pravdy s veľkým „P“. Tí ľudia s nami zväčša žijú pod jednou strechou a tá ich jediná pravda sa často volá profit, aj keď hovoria o Bohu, krvi, pôde, národe, civilizácii, kultúre... Cielenou nenávisťou ostreľujú dievčiny v hidžáboch, burkinách, mužov s tmavou pokožkou, bežencov, gastarbajtrov... Hanbím sa za nich – „rodákov“. Sejú vietor, ale búrku budú žať moje vnúčatá! To oni ničia Západ!
Alebo je súčasný Západ iba ilúzia, ktorú si pestujeme sami o sebe, aby sme si potvrdili vlastnú zakotvenosť a výlučnosť, aby sme si pestovali obranyschopnosť a súdržnosť, aké také istoty v konkrétnom priestore? Napokon, veď je to jedno. Je jedno, prečo mám rád Žižkov, hlavne, že ho mám rád. A mám rád aj ten slovenský jazyk – je od mamy. Vlastne mám rád aj Slovensko, navzdory všetkým tým drbnutým hejslovákom, ktorí si privlastňujú čosi, čo im nikdy nepatrilo, nepatrí a nebude patriť. Nie je to vaša pôda a vaša krv. Respektíve, je AJ vaša, ale zásluhy na jej kultivácii máte ničotné. Trochu ma však desí, ako ste sa v poslednom čase premnožili a zhlučneli. No nič, však sa ukľudníte, až budete konfrontovaní so zaťatými päsťami obetí svojej agresivity, pretože keď je niečoho veľa, tak je toho fakt dosť.
Písané pre Denník N