postupne prichádzajú o svoje kompetencie v prospech inštitúcií Európskej únie, regiónov a miestnej moci. Ich obyvateľstvo je z roka na rok národnostne, etnicky, nábožensky a kultúrne pestrejšie. Ich hospodárstvo je čoraz viac napojené na medzinárodné a nadnárodné spoločnosti. Ich životné prostredie je čoraz viac závislé na tom, čo priveje vietor od susedov. A vlastne aj ich demografická vitalita je čoraz viac závislá na imigrantoch. Kto dnes hlása národnú neznášanlivosť a oživuje démonov nacionalizmu, je zločinec.
Ulrich Beck, jeden z mála súčasných celebrít sociálnych vied, vo svojej knihe „Moc a protiváha moci v globálním věku“ (Sociologické nakladatelství, Praha 2007) národný štát skutočne nešetrí. Tvrdí napríklad: Jasné národné a teritoriálne identity sú minulosťou. Napokon, samotná ochrana národnej a teritoriálnej identity čoraz viac závisí na medzištátnych a nadnárodných paktoch a zoskupeniach. A nielen to: „Stále více lidí hospodaří mezinárodně, žije, konzumuje, vaří mezinárodně, miluje mezinárodně, žení a vdává se mezinárodně, děti jsou vychovávány mezinárodně, to znamená vícejazyčně a v generalizujícím televizním a internetovém „nikde“...“ Globalizácia už nie je čosi, čo sa odohráva „vonku“, ale preniká a prenikla do našich myslí a každodenných životov – stala sa ich súčasťou. Ešte nedávno platilo: mysli globálne, konaj lokálne. Čo však dnes znamená konať lokálne?
Avšak, čo sa deje napríklad s ľuďmi počas hokeja a futbalu (vrátane počúvania národnej hymny po vyhratom zápase)? Národný štát sa stáva v takýchto chvíľach zdrojom pocitu príslušnosti, hrdosti, bezpečia... Vidím to tak, že komunita ľudí, ktorí majú k sebe bližšie ako ku všetkým ostatným, je komunita zdieľajúca jazyk, históriu, symboly a rituály príslušnosti a teda aj pôdu vrátane „krvi a potu, ktorou je pokropená“. K tejto pôde ich bude naviac pútať strach z neznámeho. Ako keby ten domáci dvorček poskytoval istotu pred neznámymi hrozbami, ktoré číhajú za plotom. Ale, ako hovorí Ulrich Beck: „V radikálně rozštěpeném světě bude existovat bezpečnost asi jen tehdy, pokud bude kulturně probuzena a stane se samozřejmostí ochota a schopnost vidět jeden svět pout zbavené moderny očima druhých, jinakosti.Vytvořit v tomto smyslu kozmopolitní common sense, duch uznávání jinakosti druhých, který proniká etnickými, národními a náboženskými tradicemi a ve výměně je oživuje, to už není po 11. září 2001 planá, naivní slovní hříčka, ale daleko spíše otázka přežití – také a právě ve vojensky silnějších státech. (str. 15).
Môj starší syn pobýval dlhší čas v Berlíne. Napísal tam dve knihy, obe v slovenčine. Môj mladší syn žije v Čechách. Hovorí po slovensky, ale i po česky a anglicky, manželku má Moravačku. Moja žena býva už viac ako 15 rokov v Prahe. Je detská spisovateľka. Doma hovoríme po slovensky, knihy píše česky. Susedov máme z jednej strany českých a z druhej japonských. Barák nám nedávno maľovali dvaja Ukrajinci a jeden Sibírčan. Na maľovanie interiéru nastúpila bulharská parta. Tak ako to vlastne je? No, je to tak, ako sám chcem, aby to bolo. Ľudia, ktorí sa narodili do tohto civilizačného kontextu a do týchto čias, si jednoducho môžu vybrať. Teda, nemôžu si vybrať ani materinský jazyk, ani miesto, kde ich matka porodí, ale v zrelom veku môžu o svojej národnej a kultúrnej príslušnosti minimálne premýšľať a rozhodovať.
Pre váhajúcich mám správu. Bola publikovaná v Lidových novinách začiatkom júna 2007 (http://aktualne.centrum.cz/veda/clanek.phtml?id=446551) a hovorí sa v nej o analýze vzoriek DNA českej populácie, podľa ktorej: „ 40 procent obyvatel Česka má shodné genetické znaky s jinými obyvateli slovanských zemí střední a východní Evropy. Dalších 25 procent pochází z románských zemí, jako je Francie či Itálie, a 11 procent se geneticky nejlépe shoduje s obyvateli Balkánu. Teprve poté s 10 procenty následuje obyvatelstvo germánského původu, s dědičnými znaky shodnými s Němci a Skandinávci. Jak vidno, poválečný odsun Němců, kteří v českých zemích po staletí žili vedle slovanského obyvatelstva, se na dnešní genetické skladbě obyvatelstva znatelně projevil.“ Z uvedeného vyplýva, že militantní nacionalisti a národovci sa budú musieť vyrovnať s faktom, že z hľadiska „čistoty“ svojho pôvodu sú iba menšinou a to menšinou odkázanou. Ich sen o etnicky a národne „čistom“ štáte je absurdný a v konečnom důsledku by mohol znamenať, že by im v starobe nemal ani kto vymeniť plienky.
Avšak, čo sa deje napríklad s ľuďmi počas hokeja a futbalu (vrátane počúvania národnej hymny po vyhratom zápase)? Národný štát sa stáva v takýchto chvíľach zdrojom pocitu príslušnosti, hrdosti, bezpečia... Vidím to tak, že komunita ľudí, ktorí majú k sebe bližšie ako ku všetkým ostatným, je komunita zdieľajúca jazyk, históriu, symboly a rituály príslušnosti a teda aj pôdu vrátane „krvi a potu, ktorou je pokropená“. K tejto pôde ich bude naviac pútať strach z neznámeho. Ako keby ten domáci dvorček poskytoval istotu pred neznámymi hrozbami, ktoré číhajú za plotom. Ale, ako hovorí Ulrich Beck: „V radikálně rozštěpeném světě bude existovat bezpečnost asi jen tehdy, pokud bude kulturně probuzena a stane se samozřejmostí ochota a schopnost vidět jeden svět pout zbavené moderny očima druhých, jinakosti.Vytvořit v tomto smyslu kozmopolitní common sense, duch uznávání jinakosti druhých, který proniká etnickými, národními a náboženskými tradicemi a ve výměně je oživuje, to už není po 11. září 2001 planá, naivní slovní hříčka, ale daleko spíše otázka přežití – také a právě ve vojensky silnějších státech. (str. 15).
Môj starší syn pobýval dlhší čas v Berlíne. Napísal tam dve knihy, obe v slovenčine. Môj mladší syn žije v Čechách. Hovorí po slovensky, ale i po česky a anglicky, manželku má Moravačku. Moja žena býva už viac ako 15 rokov v Prahe. Je detská spisovateľka. Doma hovoríme po slovensky, knihy píše česky. Susedov máme z jednej strany českých a z druhej japonských. Barák nám nedávno maľovali dvaja Ukrajinci a jeden Sibírčan. Na maľovanie interiéru nastúpila bulharská parta. Tak ako to vlastne je? No, je to tak, ako sám chcem, aby to bolo. Ľudia, ktorí sa narodili do tohto civilizačného kontextu a do týchto čias, si jednoducho môžu vybrať. Teda, nemôžu si vybrať ani materinský jazyk, ani miesto, kde ich matka porodí, ale v zrelom veku môžu o svojej národnej a kultúrnej príslušnosti minimálne premýšľať a rozhodovať.
Pre váhajúcich mám správu. Bola publikovaná v Lidových novinách začiatkom júna 2007 (http://aktualne.centrum.cz/veda/clanek.phtml?id=446551) a hovorí sa v nej o analýze vzoriek DNA českej populácie, podľa ktorej: „ 40 procent obyvatel Česka má shodné genetické znaky s jinými obyvateli slovanských zemí střední a východní Evropy. Dalších 25 procent pochází z románských zemí, jako je Francie či Itálie, a 11 procent se geneticky nejlépe shoduje s obyvateli Balkánu. Teprve poté s 10 procenty následuje obyvatelstvo germánského původu, s dědičnými znaky shodnými s Němci a Skandinávci. Jak vidno, poválečný odsun Němců, kteří v českých zemích po staletí žili vedle slovanského obyvatelstva, se na dnešní genetické skladbě obyvatelstva znatelně projevil.“ Z uvedeného vyplýva, že militantní nacionalisti a národovci sa budú musieť vyrovnať s faktom, že z hľadiska „čistoty“ svojho pôvodu sú iba menšinou a to menšinou odkázanou. Ich sen o etnicky a národne „čistom“ štáte je absurdný a v konečnom důsledku by mohol znamenať, že by im v starobe nemal ani kto vymeniť plienky.