„Spoločnosť sa za desať rokov, čo som sa od nej vzdialil, zmenila takmer na nepoznanie,“ píše Martin M. Šimečka, ktorý sa po rokoch cestovania medzi Bratislavou a Prahou vrátil natrvalo na Slovensko (https://dennikn.sk/802964/slovensko-virtualny-klub-bitkarov/?ref=tit).
Ja som sa do Čiech vysťahoval v čase rozpadu Českej a Slovenskej federatívnej republiky a na Slovensko prichádzam iba sporadicky. Natrvalo sa tam nikdy nevrátim – som Žižkovák. Cítim to však tak, že sa na nepoznanie zmenili obe republiky a s nimi aj celý náš euroatlantický civilizačný priestor. A je to prirodzené. Spoločnosti kráčajú dejinami takto – jedny spoločenské problémy striedajú iné, jedny konflikty iné konflikty, zmeny striedajú iné zmeny a keď sa dlho nič nedeje, atmosféra hustne. Je to normálne.
K trom tézam Milana Šimečku by som rád povedal svoje:
1) „Parlament sa premenil na bojisko jurodivých krikľúňov aj mĺkvych náckov, stal sa tribúnou postáv, na aké človek bežne na ulici nenarazí. Tie však napriek tomu, súdiac podľa volieb a prieskumov verejnej mienky, reprezentujú zhruba 40 percent voličov.“
Áno, zhruba 40 percent voličov sa vymyká predstavám o nejakých štandardoch. Predstavám o štandardných politických stranách, o štandardných politikoch, o štandardných politických programoch. A keďže volení politici a volené politické strany sú zrkadlom spoločnosti, oprávnene vzniká otázka, či tých 40 percent voličov sú naozaj jurodiví krikľúni a mĺkvi náckovia. Nie sú! Sú to aj ľudia, ktorí sa búria proti „systému“. Vadí im nefungujúci štát, ktorý často budí dojem, že mu občania prekážajú. Vadí im absencia rešpektovaných pravidiel. Sú zneistení novými výzvami, novými úzkosťami, novými strachmi...
2) „Spúšťačom zmeny je technologická revolúcia, ktorá je voľným okom takmer neviditeľná, ale ľuďom umožnila ponoriť sa do virtuálnej reality sociálnych sietí a tam sa oddávať úzkosti a nenávisti, ktorá lomcuje celým Západom.“
Možnosť dať voľný priestor vlastnej úzkosti, strachu, a nemusieť za to platiť psychiatrovi, či tresnúť komusi stoličkou po hlave, je jedna z vymožeností komunikácie vo virtuálnom priestore. Negatívne emócie sú (zatiaľ) rozptýlené medzi početných, a navyše virtuálnych nepriateľov. Áno, nejde o lokálnu (národnú) chorobu. Sme v tom všetci. Myslím, samozrejme, priestor Únie európskych krajín, ktorý vnímam ako svoj a – ako dúfam – aj väčšinovo náš, a to bez ohľadu na národné, etnické a ďalšie špecifiká.
3) „Vrátil som sa do tej istej krajiny vášnivo rozštiepenej na konzervatívcov, liberálov, ľavičiarov, pravičiarov, Európanov, nacionalistov, fašistov, slniečkarov a mnoho ďalších odrôd politickej identity. Nepoznám tu nikoho súdneho, kto by sa tváril, že rozumie tomu, čo sa deje. Isté je len to, že odkiaľsi sa uvoľnila mohutná vlna energie, ktorej silu a účinok je ťažké odhadnúť.“
O spoločenských problémoch sa vie, že sa nedajú uchopiť jednou jedinou optikou. Chce to konfrontáciu, konflikt, a elity. Konfrontáciu a konflikt rozmanitých postojov, prístupov a hľadísk prostredníctvom dialógu, ak je možný. A elity, ktoré dokážu energiou kolektívnej akcie nasmerovať na rozvojové rizíká. Tie sú dostatočne zrejmé. Ešte predtým však bude treba rezignovať na hrubú čiaru za „skutkami, ktoré sa stali“. Vinníci súčasných problémov, ktoré sú za hranicou zákonov a dobrých mravov, musia z kola von. Nekompromisne!
Písané pre Denník N
K trom tézam Milana Šimečku by som rád povedal svoje:
1) „Parlament sa premenil na bojisko jurodivých krikľúňov aj mĺkvych náckov, stal sa tribúnou postáv, na aké človek bežne na ulici nenarazí. Tie však napriek tomu, súdiac podľa volieb a prieskumov verejnej mienky, reprezentujú zhruba 40 percent voličov.“
Áno, zhruba 40 percent voličov sa vymyká predstavám o nejakých štandardoch. Predstavám o štandardných politických stranách, o štandardných politikoch, o štandardných politických programoch. A keďže volení politici a volené politické strany sú zrkadlom spoločnosti, oprávnene vzniká otázka, či tých 40 percent voličov sú naozaj jurodiví krikľúni a mĺkvi náckovia. Nie sú! Sú to aj ľudia, ktorí sa búria proti „systému“. Vadí im nefungujúci štát, ktorý často budí dojem, že mu občania prekážajú. Vadí im absencia rešpektovaných pravidiel. Sú zneistení novými výzvami, novými úzkosťami, novými strachmi...
2) „Spúšťačom zmeny je technologická revolúcia, ktorá je voľným okom takmer neviditeľná, ale ľuďom umožnila ponoriť sa do virtuálnej reality sociálnych sietí a tam sa oddávať úzkosti a nenávisti, ktorá lomcuje celým Západom.“
Možnosť dať voľný priestor vlastnej úzkosti, strachu, a nemusieť za to platiť psychiatrovi, či tresnúť komusi stoličkou po hlave, je jedna z vymožeností komunikácie vo virtuálnom priestore. Negatívne emócie sú (zatiaľ) rozptýlené medzi početných, a navyše virtuálnych nepriateľov. Áno, nejde o lokálnu (národnú) chorobu. Sme v tom všetci. Myslím, samozrejme, priestor Únie európskych krajín, ktorý vnímam ako svoj a – ako dúfam – aj väčšinovo náš, a to bez ohľadu na národné, etnické a ďalšie špecifiká.
3) „Vrátil som sa do tej istej krajiny vášnivo rozštiepenej na konzervatívcov, liberálov, ľavičiarov, pravičiarov, Európanov, nacionalistov, fašistov, slniečkarov a mnoho ďalších odrôd politickej identity. Nepoznám tu nikoho súdneho, kto by sa tváril, že rozumie tomu, čo sa deje. Isté je len to, že odkiaľsi sa uvoľnila mohutná vlna energie, ktorej silu a účinok je ťažké odhadnúť.“
O spoločenských problémoch sa vie, že sa nedajú uchopiť jednou jedinou optikou. Chce to konfrontáciu, konflikt, a elity. Konfrontáciu a konflikt rozmanitých postojov, prístupov a hľadísk prostredníctvom dialógu, ak je možný. A elity, ktoré dokážu energiou kolektívnej akcie nasmerovať na rozvojové rizíká. Tie sú dostatočne zrejmé. Ešte predtým však bude treba rezignovať na hrubú čiaru za „skutkami, ktoré sa stali“. Vinníci súčasných problémov, ktoré sú za hranicou zákonov a dobrých mravov, musia z kola von. Nekompromisne!
Písané pre Denník N