- opak je pravdou. Záležalo mu veľmi na tom, čo si ľudia myslia. Sústavne a pozorne sledoval nálady verejnosti. Profiloval svoju stranu ako stranu „tretej cesty“, ktorá bojuje proti sociálnemu rozkladu. Nepáčili sa mu extrémy liberálneho kapitalizmu na jednej strane a boľševizmu na strane druhej. Na dohľad nad verejnosťou nepotreboval nejaký masívny represívny aparát. Lojalitu ľudí si kupoval. Dojem, ktorý šírila jeho propaganda, bol impozantný: klesala nezamestnanosť, stavali sa diaľnice, podporoval rodiny s deťmi a spoločné zdanenie manželov, favorizoval slabšie príjmové skupiny, reguláciu nájomného... Budoval proste „vľúdny sociálny štát“.
Keď dostal alarmujúcu správu centrálnej banky o tom, že neobmedzená expanzia štátnych výdavkov znemožňuje čo i len pokus o navrhnutie nejakého štátneho rozpočtu a hrozí kolaps, vymenil vedenie banky. A keď tento typ socializmu skutočne dokráčal až na pokraj priepasti, režim začal kryť finančné potreby vyvlastňovaním vlastných aj cudzích občanov. Prví boli na rade Židia. Potom porobené národy. „Když má být někdo o hladu, pak ať je to někdo jiný než Němec“ hlásal Göring. Záver je tristný: „Vzdělaný a kulturní evropský národ byl ochoten slepě poslouchat vražedného diktátora výměnou za plný žaludek a sociální jistoty, navíc jen zdanlivé“. A ešte jeden, možno tristnejší, záver: „Světová veřejnost se po válce nechala obelhat, že Hitler byl pravičák“. Potiaľto citácie z knihy Götza Alyho „Hitler´s beneficiaries“, ktorú v Lidových novinách zo soboty 26. mája 2007 pod názvom „Hitlerův sociální stát“ predstavil Pavel Kohout.
Pavel Kohout svoj text uvádza takýmito slovami: „Každý školák se učí, že Hitlerův režim byl krajně pravicový. Hitlerovské Německo prý bylo diktaturou velkoburžoazie a kapitálu. Ale proč se tito „krajní pravičáci“ navzájem oslovovali „soudruhu“? Proč údajná „pravice“ prohlubovala daňovou progresivitu a regulovala ceny? Nuž prečo asi? Preto, že svoje záujmy neodvodzovali od jednej jedinej jedinečnej konkrétnej ľudskej bytosti, ale od akejsi „zhora danej“ misie, ktorá mala doviesť do raja celý národ, ak nie rovno celý svet. Oni sa s pravdou nemuseli trápiť, oni ju nemuseli hľadať, oni nemuseli bádať nad jej zmyslom – dostali ju do vienku a ich poslaním bolo aplikovať ju hlava nehlava. Mŕtvi, ranení a (duševne) zmrzačení neboli dodnes spočítaní. A Hitlerovi pokrvní príbuzní stále žijú medzi nami. Tí, ktorých vídam v kanadách, bombroch a s vyholenými hlavami, sú iba promile z nich. Aktívni účastníci anonymného kydania hnoja vo všakovakých internetových diskusných fórach podobne. Mrazenie mávam z desiatok percent milovníkov sociálneho opatrovníctva štátu, z populistických rečí o tom, že stačí bohatým brať, aby chudobní mali dosť, že stačí vyhnať inakších, aby našinec zasadol každý deň za prestretý stôl. A býva mi zle z ľahostajnosti a strachu tých, ktorí vedia, vidia a nekonajú. Kto by si špinil ruky, hejže?
Ako je toto možné? Prečo nefunguje historická pamäť a aktívne sociálne učenie? Prečo očakávame od médií a politikov bullshit? Prečo nás zložité otázky unavujú a otravujú? Prečo nás zaujímajú skôr prenosy emócií, ako informácie? Prečo sme súčasne s úpadkom zdravého úsudku uverili tomu, že v demokracii majú ľudia právo na autoritatívny názor na veci, o ktorých nemajú tušenie? A nielen názor, oni chcú, aby ich úsudky boli piliermi zásadných rozhodnutí vo veciach bezpečnosti, ochrany životného prostredia, hospodárskej a sociálnej politiky. A keďže bullshit je organickou súčasťou mediálneho diskurzu a politici sústavne a pozorne sledujú nálady verejnosti, aby – božechráň – náhodou nevyvolali neľúbosť a úbytok preferencií – následky bývajú neočakávané. No a čo, demokratický volič pri urne vymení Vlada za Miša a je to. Teda, aby som nebol krutý: istá časť verejnosti má takéto sklony. Otázka budúcnosti znie, či ich je a bude dosť na to, aby sa demokracia zmenila na svoju karikatúru, alebo opak. Od odpovede na takúto otázku záleží kvalita a trvácnosť liberálnej demokracie. Nepoznám odpoveď, iba si myslím, že si ju budeme užívať dovtedy, kým neklesne podiel slobodných jednotlivcov v spoločnosti pod kritickú hranicu. Potom sa začne všetko znovu – od nuly. Slobodným jednotlivcom pritom nemyslím človeka fyzicky dospelého, ale duchovne vyspelého a existenčne nezávislého.
Pavel Kohout svoj text uvádza takýmito slovami: „Každý školák se učí, že Hitlerův režim byl krajně pravicový. Hitlerovské Německo prý bylo diktaturou velkoburžoazie a kapitálu. Ale proč se tito „krajní pravičáci“ navzájem oslovovali „soudruhu“? Proč údajná „pravice“ prohlubovala daňovou progresivitu a regulovala ceny? Nuž prečo asi? Preto, že svoje záujmy neodvodzovali od jednej jedinej jedinečnej konkrétnej ľudskej bytosti, ale od akejsi „zhora danej“ misie, ktorá mala doviesť do raja celý národ, ak nie rovno celý svet. Oni sa s pravdou nemuseli trápiť, oni ju nemuseli hľadať, oni nemuseli bádať nad jej zmyslom – dostali ju do vienku a ich poslaním bolo aplikovať ju hlava nehlava. Mŕtvi, ranení a (duševne) zmrzačení neboli dodnes spočítaní. A Hitlerovi pokrvní príbuzní stále žijú medzi nami. Tí, ktorých vídam v kanadách, bombroch a s vyholenými hlavami, sú iba promile z nich. Aktívni účastníci anonymného kydania hnoja vo všakovakých internetových diskusných fórach podobne. Mrazenie mávam z desiatok percent milovníkov sociálneho opatrovníctva štátu, z populistických rečí o tom, že stačí bohatým brať, aby chudobní mali dosť, že stačí vyhnať inakších, aby našinec zasadol každý deň za prestretý stôl. A býva mi zle z ľahostajnosti a strachu tých, ktorí vedia, vidia a nekonajú. Kto by si špinil ruky, hejže?
Ako je toto možné? Prečo nefunguje historická pamäť a aktívne sociálne učenie? Prečo očakávame od médií a politikov bullshit? Prečo nás zložité otázky unavujú a otravujú? Prečo nás zaujímajú skôr prenosy emócií, ako informácie? Prečo sme súčasne s úpadkom zdravého úsudku uverili tomu, že v demokracii majú ľudia právo na autoritatívny názor na veci, o ktorých nemajú tušenie? A nielen názor, oni chcú, aby ich úsudky boli piliermi zásadných rozhodnutí vo veciach bezpečnosti, ochrany životného prostredia, hospodárskej a sociálnej politiky. A keďže bullshit je organickou súčasťou mediálneho diskurzu a politici sústavne a pozorne sledujú nálady verejnosti, aby – božechráň – náhodou nevyvolali neľúbosť a úbytok preferencií – následky bývajú neočakávané. No a čo, demokratický volič pri urne vymení Vlada za Miša a je to. Teda, aby som nebol krutý: istá časť verejnosti má takéto sklony. Otázka budúcnosti znie, či ich je a bude dosť na to, aby sa demokracia zmenila na svoju karikatúru, alebo opak. Od odpovede na takúto otázku záleží kvalita a trvácnosť liberálnej demokracie. Nepoznám odpoveď, iba si myslím, že si ju budeme užívať dovtedy, kým neklesne podiel slobodných jednotlivcov v spoločnosti pod kritickú hranicu. Potom sa začne všetko znovu – od nuly. Slobodným jednotlivcom pritom nemyslím človeka fyzicky dospelého, ale duchovne vyspelého a existenčne nezávislého.