Vlasť je štát? Vlastenectvo je láska, úcta, rešpekt k štátu? K jeho symbolom, hodnotám, rituálom, tradícii...?
Cítim to tak, že štát sa mi menil pod zadkom bez toho, aby som ho musel zdvihnúť. Od toho vojnového a fašistického, cez chaotické povojnové Československo, Československú socialistickú republiku, Českú a Slovenskú federatívnu republiku až po Slovenskú republiku, ktorú som opustil. Nevybral som si ani jedno, ani druhé, ani tie ďalšie – s výnimkou krátkej existencie porevolučného Československa. A s výnimkou Českej republiky, kam som emigroval po rozpade spoločného štátu. Súčasne viem, že štát som aj ja, a nevyvliekam sa zo spoluzodpovednosti za jeho chyby.
Je nacionalista normálny?
Každý človek je zakotvený do materinského jazyka, rodinných, priateľských, pracovných, susedských... vzťahov, premenlivých situácií, kontextu. Všeličo z toho vznikalo kultúrnou evolúciou (národ), okolnosťami a vlastným pričinením (domov). Domov stojí za osobné nasadenie. Existuje však pod kuratelou štátu. Štát vytyčuje pravidlá a dbá o ich rešpektovanie. Ak to robí dobre, má právo na lojalitu občanov, nie však na ich životy. Zbožšťovanie národa a štátu je, ako si myslím, diagnóza. Jeden môj mladý priateľ (Peter Leponi) ju nazval „syndróm malého penisu“. Sám však vzápätí dodal, že ide o pocit.
Nenávisť
Nenávisť, aj tá kolektívna, je pozostatok pudovej (inštinktívnej) výbavy živých bytostí – „zožer, alebo budeš zožratý“, tlmočil svoju skúsenosť dedo Jiřího Berku – kamaráta a psychiatra. Inteligencia a kultúrna evolúcia pretavila niektoré pudy a inštinkty do emócií. Nenávisť a súcit medzi nimi dominujú. V pozadí nenávisti je – okrem hrabivosti – úzkosť a strach z ohrozenia. Mám právo na obranu pred predátorom, často svoj strach a svoju úzkosť projektujem mimo seba. Tí Židia (Rómovia, migranti, liberáli).
Čo je „duch doby“, presnejšie „duchovia“?
Mal som to šťastie, že som sa v zrelom veku dožil pomerov, keď národná a štátna príslušnosť neznamená okovy na nohách. Ducha doby však opustiť nemôžem. Že by toto bola moja vlasť? Podobne to videl novinár a spisovateľ Joseph Roth v časoch, keď Rakúsko – Uhorsko praskalo vo švíkoch. Duch doby, ako ho vnímam, je však iný, než ako ho vnímajú ľudia odlišných životných postojov, príbehov, presvedčenia. Teda, až do chvíle, keď vonkajšia moc neovládne priestor v nás a okolo nás. Totálna vlasť, ovládaná duchmi doby, ako zlý sen.
Prežije demokracia?
Demarkačnou líniou je násilie namierené proti ľudským právam a demokracii. A opäť tá subjektivita – veď to prvé sa mení v čase, a to druhé je epizóda vo vývoji civilizácií! Najmä demokracia je pre nacionálneho socialistu a komunistu priam zbraň hromadného ničenia. Oni vyznávajú kolektivity a vodcovský princíp. Ja slobodného, a teda aj zodpovedného jednotlivca. Letmý pohľad do histórie naznačuje, že skutoční demokrati ťahajú za kratší kus motúza. Že by nedemokratické kolektivity lepšie zvládali umenie konfliktu?
Civilizačné a životné cykly
Rád by som veril, že budúcnosť patrí komunitám. Ži a nechaj žiť! Že by to bola iba romantická ilúzia? V situácii obmedzených zdrojov, nerovností, globalizácie, migračných vĺn, zmien životného prostredia... dvojnásobná? Možno až trojnásobná – verím totiž v stúpajúcu evolučnú špirálu, ako kedysi hlásal Pierre Teilhard de Chardin. Civilizácie a kultúry pritom prechádzajú životnými cyklami a to najlepšie z nich sa vteľuje do tých, ktoré ich striedajú. Podobne to možno bude aj z každým jednotlivým človekom. Zanechá genetickú a memetickú stopu.
Šťastie
Človek túži po šťastí. Duchovné náuky a cvičenia sú zväčša navigáciou, ako k nemu dospieť. Niektorí toto poznanie dostávajú darom, výchovou, indoktrináciou..., iní hľadajú a nachádzajú, alebo nenachádzajú. Hľadal som celý život – nachádzal (epizodicky), i nenachádzal. Nachádzal zväčša zmyslovo a intuitívne. Na sklonku života mám pocit, že šlo o jediné: prijať svoj život v pokoji. Taký bol, a basta. Pánboh zaplať, že som udržal pohromade rodinu, dočkal sa vnúčat, robil väčšinu života zaujímavú a kreatívnu prácu, nemusel použiť zbraň... Áno, dalo sa to zvládnuť aj zdravšie. Čo už?
Aktivizmus
Zrnko praxe je viac ako tony teórie, hovoria majstri východných duchovných ciest. Zachrániť jedného jediného človeka je ako zachrániť celý svet, píše sa v Talmude. Oboje mieri „von“. Pokojne tomu hovorme aktivizmus. Je to dobrá vec. Tento imidž občas narušuje snaha prekryť ono „von“ vlastným egom. Veľké ego najmä v politike a vo verejnom živote, takmer štandard. Hneď vedľa hamížnosti. Aktivisti všetkých krajín spojte sa proti týmto neduhom! Bude to nerovný a mizerne platený zápas. Možno vám však prinesie
subjektívny pocit kvalitného života, čo je samo o sebe terno.
Tajomstvo
Od počiatkov písanej histórie až po dnešok sa (občas) traduje existencia „neuchopiteľného“, „nepochopiteľného“, „nepomenovateľného“..., až po (často ignorovanú) Wittgnesteinovu vetu, že „o čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať“. Tradícia je prekračovaná ľudskou zvedavosťou a kreativitou. Tajomstvo fascinuje, nutká k ovládnutiu, využitiu a zneužitiu, je motorom rozvoja vedy, technológií a poznania vôbec. Akurát to svetlo na konci tunela odoláva. Teda, tiež iba občas – sú aj takí, ktorí chcú byť ako bohovia.
Zlo
Zlo je prítomné vo svete ľudí bez zjavného úžitku či zmyslu. Vždy bolo, je a bude. Moderný vek ho v kondenzovanej podobe spoznával napríklad v nacistických koncentračných táboroch, v komunistických gulagoch, počas etnických a náboženských „čistiek“ i takzvaných revolúcií. Stretávame sa s ním aj v každodennom živote v časoch mierových. Protipól dobra – tma. Tajomstvo? Milgramove a Zimbardove experimenty, napríklad, ilustrujúce jeho „banalitu“ sú iba rozumkárenie. V mytológii je diabol, vrátane toho osobného, prítomný odjakživa a zápas s ním je večný.
P.S.
Text som použil aj do zborníka venovaného Tomášovi Janovicovi k osemdesiatke (Kritika a Kontext, 2017, č. 47-48).
Cítim to tak, že štát sa mi menil pod zadkom bez toho, aby som ho musel zdvihnúť. Od toho vojnového a fašistického, cez chaotické povojnové Československo, Československú socialistickú republiku, Českú a Slovenskú federatívnu republiku až po Slovenskú republiku, ktorú som opustil. Nevybral som si ani jedno, ani druhé, ani tie ďalšie – s výnimkou krátkej existencie porevolučného Československa. A s výnimkou Českej republiky, kam som emigroval po rozpade spoločného štátu. Súčasne viem, že štát som aj ja, a nevyvliekam sa zo spoluzodpovednosti za jeho chyby.
Je nacionalista normálny?
Každý človek je zakotvený do materinského jazyka, rodinných, priateľských, pracovných, susedských... vzťahov, premenlivých situácií, kontextu. Všeličo z toho vznikalo kultúrnou evolúciou (národ), okolnosťami a vlastným pričinením (domov). Domov stojí za osobné nasadenie. Existuje však pod kuratelou štátu. Štát vytyčuje pravidlá a dbá o ich rešpektovanie. Ak to robí dobre, má právo na lojalitu občanov, nie však na ich životy. Zbožšťovanie národa a štátu je, ako si myslím, diagnóza. Jeden môj mladý priateľ (Peter Leponi) ju nazval „syndróm malého penisu“. Sám však vzápätí dodal, že ide o pocit.
Nenávisť
Nenávisť, aj tá kolektívna, je pozostatok pudovej (inštinktívnej) výbavy živých bytostí – „zožer, alebo budeš zožratý“, tlmočil svoju skúsenosť dedo Jiřího Berku – kamaráta a psychiatra. Inteligencia a kultúrna evolúcia pretavila niektoré pudy a inštinkty do emócií. Nenávisť a súcit medzi nimi dominujú. V pozadí nenávisti je – okrem hrabivosti – úzkosť a strach z ohrozenia. Mám právo na obranu pred predátorom, často svoj strach a svoju úzkosť projektujem mimo seba. Tí Židia (Rómovia, migranti, liberáli).
Čo je „duch doby“, presnejšie „duchovia“?
Mal som to šťastie, že som sa v zrelom veku dožil pomerov, keď národná a štátna príslušnosť neznamená okovy na nohách. Ducha doby však opustiť nemôžem. Že by toto bola moja vlasť? Podobne to videl novinár a spisovateľ Joseph Roth v časoch, keď Rakúsko – Uhorsko praskalo vo švíkoch. Duch doby, ako ho vnímam, je však iný, než ako ho vnímajú ľudia odlišných životných postojov, príbehov, presvedčenia. Teda, až do chvíle, keď vonkajšia moc neovládne priestor v nás a okolo nás. Totálna vlasť, ovládaná duchmi doby, ako zlý sen.
Prežije demokracia?
Demarkačnou líniou je násilie namierené proti ľudským právam a demokracii. A opäť tá subjektivita – veď to prvé sa mení v čase, a to druhé je epizóda vo vývoji civilizácií! Najmä demokracia je pre nacionálneho socialistu a komunistu priam zbraň hromadného ničenia. Oni vyznávajú kolektivity a vodcovský princíp. Ja slobodného, a teda aj zodpovedného jednotlivca. Letmý pohľad do histórie naznačuje, že skutoční demokrati ťahajú za kratší kus motúza. Že by nedemokratické kolektivity lepšie zvládali umenie konfliktu?
Civilizačné a životné cykly
Rád by som veril, že budúcnosť patrí komunitám. Ži a nechaj žiť! Že by to bola iba romantická ilúzia? V situácii obmedzených zdrojov, nerovností, globalizácie, migračných vĺn, zmien životného prostredia... dvojnásobná? Možno až trojnásobná – verím totiž v stúpajúcu evolučnú špirálu, ako kedysi hlásal Pierre Teilhard de Chardin. Civilizácie a kultúry pritom prechádzajú životnými cyklami a to najlepšie z nich sa vteľuje do tých, ktoré ich striedajú. Podobne to možno bude aj z každým jednotlivým človekom. Zanechá genetickú a memetickú stopu.
Šťastie
Človek túži po šťastí. Duchovné náuky a cvičenia sú zväčša navigáciou, ako k nemu dospieť. Niektorí toto poznanie dostávajú darom, výchovou, indoktrináciou..., iní hľadajú a nachádzajú, alebo nenachádzajú. Hľadal som celý život – nachádzal (epizodicky), i nenachádzal. Nachádzal zväčša zmyslovo a intuitívne. Na sklonku života mám pocit, že šlo o jediné: prijať svoj život v pokoji. Taký bol, a basta. Pánboh zaplať, že som udržal pohromade rodinu, dočkal sa vnúčat, robil väčšinu života zaujímavú a kreatívnu prácu, nemusel použiť zbraň... Áno, dalo sa to zvládnuť aj zdravšie. Čo už?
Aktivizmus
Zrnko praxe je viac ako tony teórie, hovoria majstri východných duchovných ciest. Zachrániť jedného jediného človeka je ako zachrániť celý svet, píše sa v Talmude. Oboje mieri „von“. Pokojne tomu hovorme aktivizmus. Je to dobrá vec. Tento imidž občas narušuje snaha prekryť ono „von“ vlastným egom. Veľké ego najmä v politike a vo verejnom živote, takmer štandard. Hneď vedľa hamížnosti. Aktivisti všetkých krajín spojte sa proti týmto neduhom! Bude to nerovný a mizerne platený zápas. Možno vám však prinesie
subjektívny pocit kvalitného života, čo je samo o sebe terno.
Tajomstvo
Od počiatkov písanej histórie až po dnešok sa (občas) traduje existencia „neuchopiteľného“, „nepochopiteľného“, „nepomenovateľného“..., až po (často ignorovanú) Wittgnesteinovu vetu, že „o čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať“. Tradícia je prekračovaná ľudskou zvedavosťou a kreativitou. Tajomstvo fascinuje, nutká k ovládnutiu, využitiu a zneužitiu, je motorom rozvoja vedy, technológií a poznania vôbec. Akurát to svetlo na konci tunela odoláva. Teda, tiež iba občas – sú aj takí, ktorí chcú byť ako bohovia.
Zlo
Zlo je prítomné vo svete ľudí bez zjavného úžitku či zmyslu. Vždy bolo, je a bude. Moderný vek ho v kondenzovanej podobe spoznával napríklad v nacistických koncentračných táboroch, v komunistických gulagoch, počas etnických a náboženských „čistiek“ i takzvaných revolúcií. Stretávame sa s ním aj v každodennom živote v časoch mierových. Protipól dobra – tma. Tajomstvo? Milgramove a Zimbardove experimenty, napríklad, ilustrujúce jeho „banalitu“ sú iba rozumkárenie. V mytológii je diabol, vrátane toho osobného, prítomný odjakživa a zápas s ním je večný.
P.S.
Text som použil aj do zborníka venovaného Tomášovi Janovicovi k osemdesiatke (Kritika a Kontext, 2017, č. 47-48).