Áno, dá sa súhlasiť s názorom, že bez dialógu náboženstiev niet mieru na svete. Rovnako však platí, že aj s dialógom náboženstiev vojny boli, sú a budú.
Vcelku je jedno, či ide o náboženskú neznášanlivosť, alebo náboženské konflikty sú iba alibi pre iné (zväčša teritoriálne, mocenské, etnické, národnostné a ekonomické) príčiny násilných stretov.
Medzináboženský dialóg má svoju históriu aj v modernom veku. Dva pokusy z rokov 1893 a 1993 (Prohlášení ke světovému étosu. Deklarace světových náboženství. Praha 1997) sú najznámejšie. Po prvom nasledovali dve svetové vojny. Ten posledný razil tézu kultúry nenásilia v čase keď sa schyľovalo ku globálnej explózii islámistického terorizmu, mohutným migračným vlnám, resuscitácii novej polarizácie sveta, k „objavu“ hybridnej vojny. A to nehovorím o klimatických zmenách, obmedzenosti neobnoviteľných zdrojov a podobne.
Keďže náboženstvá, národy a politické ideológie sú výtvory ľudí, u mnohých vzniká pocit, že demokratické pomery sú lokálna, možno aj epizodická záležitosť a teritoriálne, mocenské a ekonomické záujmy sú večné a globálne. Veď človek človeku vlkom. Hejže?
Dva extrémne scenáre možných budúcností: 1) globálna totalita alebo 2) opevnené enklávy s rozmanitými režimami. Alebo klasika: kombinácia izolacionizmu („ohradené“ enklávy), spájania civilizačne príbuzných štátov do únií a blokov, lokálne konflikty, vyvažovanie záujmov diplomaciou a tak podobne.
V ríši sci-fi sa medzitým bude uvažovať o osídľovaní Vesmíru či víťazstve umelej inteligencie nad ľudstvom. Na zemi sa medzičasom budú usilovať o hegemóniu rozmanité spirituality, vrátane politických ideológií. Do hry možno prehovorí aj príroda, ktorá síce nemá „záujmy“, ale je schopná vykázať ľudstvo do úplnej ničoty.
Krédo jednotlivého človeka v tomto všetkom môže byť staronové a priezračne jednoduché. Však to poznáte z kanonických kníh. Staronové a priezračne jednoduché budú aj prekážky pri jeho naplňovaní: ľudia totiž málokedy kráčajú cestou, po ktorej by mali – vo vlastnom aj všeobecnom záujme – kráčať. Takže krok vpred, krok vzad, krok doprava, krok doľava... To iba veda a technológie sa rútia vpred, akurát bohvie kam.
Písané pre Denník N
Medzináboženský dialóg má svoju históriu aj v modernom veku. Dva pokusy z rokov 1893 a 1993 (Prohlášení ke světovému étosu. Deklarace světových náboženství. Praha 1997) sú najznámejšie. Po prvom nasledovali dve svetové vojny. Ten posledný razil tézu kultúry nenásilia v čase keď sa schyľovalo ku globálnej explózii islámistického terorizmu, mohutným migračným vlnám, resuscitácii novej polarizácie sveta, k „objavu“ hybridnej vojny. A to nehovorím o klimatických zmenách, obmedzenosti neobnoviteľných zdrojov a podobne.
Keďže náboženstvá, národy a politické ideológie sú výtvory ľudí, u mnohých vzniká pocit, že demokratické pomery sú lokálna, možno aj epizodická záležitosť a teritoriálne, mocenské a ekonomické záujmy sú večné a globálne. Veď človek človeku vlkom. Hejže?
Dva extrémne scenáre možných budúcností: 1) globálna totalita alebo 2) opevnené enklávy s rozmanitými režimami. Alebo klasika: kombinácia izolacionizmu („ohradené“ enklávy), spájania civilizačne príbuzných štátov do únií a blokov, lokálne konflikty, vyvažovanie záujmov diplomaciou a tak podobne.
V ríši sci-fi sa medzitým bude uvažovať o osídľovaní Vesmíru či víťazstve umelej inteligencie nad ľudstvom. Na zemi sa medzičasom budú usilovať o hegemóniu rozmanité spirituality, vrátane politických ideológií. Do hry možno prehovorí aj príroda, ktorá síce nemá „záujmy“, ale je schopná vykázať ľudstvo do úplnej ničoty.
Krédo jednotlivého človeka v tomto všetkom môže byť staronové a priezračne jednoduché. Však to poznáte z kanonických kníh. Staronové a priezračne jednoduché budú aj prekážky pri jeho naplňovaní: ľudia totiž málokedy kráčajú cestou, po ktorej by mali – vo vlastnom aj všeobecnom záujme – kráčať. Takže krok vpred, krok vzad, krok doprava, krok doľava... To iba veda a technológie sa rútia vpred, akurát bohvie kam.
Písané pre Denník N