Šláger politického diskurzu posledného obdobia: imigranti (legálne je ich napríklad na Slovensku asi päťdesiat a žiadateľov o azyl do stovky, podobne v Čechách) a korupcia, samozrejme, ktorá prerástla spoločnosťou od hlavy až po päty.
Pomaly nenájdete murára, ktorý by nemal za ušami.
Nefungujúci štát ohrozuje občanov. Dá sa však jeho rozklad zastaviť intenzívnou kritikou? Určite áno, ak sa neprekročí kritická hranica. Kde je? Tam, kde prerastá do sporov bez konca, tam, kde spory paralyzujú demokratické inštitúty (vládu, parlament, justíciu), tam, kde sa verejnosť začína korporatívne dištancovať od politiky a politikov, tam, kde sa víťazom v politickom ringu stávajú obskurné politické strany a extrémizmus?
A stále nie je najhoršie. Na úradoch nestoja samopalníci, úradníci nepýtajú výpalné rovno v kancelárii (existujú aj také krajiny), hranice sú otvorené, sme v EÚ a v NATO. To iba talentovaní mladí ľudia chodia za dobrým vzdelaním a prácou za hranice, matky a otcovia gastarbajtrovať do Rakúska, Nemecka a podobne. Neonacistické a fašizoidné uskupenia sú zatiaľ ešte na preférii moci, mafie a gangy si to nerozdávajú za bieleho dňa.
A predsa verejnosťou lomcujú vášne. Vodcovské elity (to nie je nadávka, ale štandardný sociologický pojem) pridávajú pod kotol, koľko to dá. A volia pri tom rétoriku revolučných tribún a reality show. Veď ide o hlasy voličov! Škoda. Druhý raz škoda, že médiá túto melódiu replikujú. Veď ide o sledovanosť! Česť výnimkám. Sú ochranou pred prekročením kritickej hranice.
Ak sa však prekročí kritická hranica, nastane všeobecný bordel. Boh nás opatruj. Najmä menšiny - náboženské, etnické, národné... Šanca sa volá: Menšiny, spojte sa! Ale potichu prosím. Keď sa to preflákne, nejaký magor si to dá do volebného programu, alebo do názvu strany a je zle. Ešte horšie ako keď politické strany mávajú zástavami, na ktorých sú nič nehovoriace metafory. Napríklad SMER, Obyčajní ľudia..., Priama demokracia, Veci verejné... Poučme sa z dejín a hovorme jasne – sme liberáli, konzervatívci, fašisti, komunisti.
Hlavne už žiadna revolúcia! Stačí vedieť, že: 1) pravidlá sú našimi hradbami, 2) kandidáti do volieb by mali byť preukázateľne psychicky fit a 3) politické strany si financujú straníci samotní. Ani potom to, samozrejme, nebude raj na zemi. No a? Sorry jako (aby som citoval slávneho rodáka) , to nám má „prekrásny nový svet“ spadnúť rovno do lona? Až potom by sme totiž spoznali, ako chutí bezmoc!
Písané pre Denník N
Nefungujúci štát ohrozuje občanov. Dá sa však jeho rozklad zastaviť intenzívnou kritikou? Určite áno, ak sa neprekročí kritická hranica. Kde je? Tam, kde prerastá do sporov bez konca, tam, kde spory paralyzujú demokratické inštitúty (vládu, parlament, justíciu), tam, kde sa verejnosť začína korporatívne dištancovať od politiky a politikov, tam, kde sa víťazom v politickom ringu stávajú obskurné politické strany a extrémizmus?
A stále nie je najhoršie. Na úradoch nestoja samopalníci, úradníci nepýtajú výpalné rovno v kancelárii (existujú aj také krajiny), hranice sú otvorené, sme v EÚ a v NATO. To iba talentovaní mladí ľudia chodia za dobrým vzdelaním a prácou za hranice, matky a otcovia gastarbajtrovať do Rakúska, Nemecka a podobne. Neonacistické a fašizoidné uskupenia sú zatiaľ ešte na preférii moci, mafie a gangy si to nerozdávajú za bieleho dňa.
A predsa verejnosťou lomcujú vášne. Vodcovské elity (to nie je nadávka, ale štandardný sociologický pojem) pridávajú pod kotol, koľko to dá. A volia pri tom rétoriku revolučných tribún a reality show. Veď ide o hlasy voličov! Škoda. Druhý raz škoda, že médiá túto melódiu replikujú. Veď ide o sledovanosť! Česť výnimkám. Sú ochranou pred prekročením kritickej hranice.
Ak sa však prekročí kritická hranica, nastane všeobecný bordel. Boh nás opatruj. Najmä menšiny - náboženské, etnické, národné... Šanca sa volá: Menšiny, spojte sa! Ale potichu prosím. Keď sa to preflákne, nejaký magor si to dá do volebného programu, alebo do názvu strany a je zle. Ešte horšie ako keď politické strany mávajú zástavami, na ktorých sú nič nehovoriace metafory. Napríklad SMER, Obyčajní ľudia..., Priama demokracia, Veci verejné... Poučme sa z dejín a hovorme jasne – sme liberáli, konzervatívci, fašisti, komunisti.
Hlavne už žiadna revolúcia! Stačí vedieť, že: 1) pravidlá sú našimi hradbami, 2) kandidáti do volieb by mali byť preukázateľne psychicky fit a 3) politické strany si financujú straníci samotní. Ani potom to, samozrejme, nebude raj na zemi. No a? Sorry jako (aby som citoval slávneho rodáka) , to nám má „prekrásny nový svet“ spadnúť rovno do lona? Až potom by sme totiž spoznali, ako chutí bezmoc!
Písané pre Denník N