Mečiar a mečiarizmus je iba smutné svedectvo víťazstva ľudskej hlúposti, egoizmu, úzkosti, strachu, neistoty, chamtivosti... Nepleťme do toho ruské záujmy, KGB, FSB, komunistickú štátnu bezpečnosť, spravodajské hry, konšpirácie. To všetko sú iba ingrediencie. Varili sme zo surovín, ktoré vypadli z ľudáckej, ergo fašistickej, a komunistickej mrazničky. Varili sme intuitívne, bez predchádzajúcej prípravy a profesných návykov. S odstupom štvrťstoročia by nemal byť problém odhaliť konkrétnych vinníkov – ľudí, ktorí pomáhali rozložiť Verejnosť proti násiliu (VPN) ihneď po prvých slobodných voľbách. Tých, ktorí spoluzakladali Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Tých, ktorí hádzali opakovane do urien svoje hlasy pre VLADA. Tých, ktorí sa na jeho „parnom valci“ priživovali. Napokon, mečiarizmus bez mečiaristov by neexistoval. Tretina voličstva Slovenska slobodne a nadšene poslala do riti prvú squadru revolucinárov z Novembra 89 a otvorila dvere hnoju a smradu, ktorý budeme dýchať a odpratávať ešte nejaký čas. Horúca téma týchto dní – Mečiarove amnestie pre spriaznených zločincov spred dvadsiatich rokov – je iba dôsledok. Však nič, aj tak prišli a prídu iní zasviňovači a zasmraďovači. Iné ma štve: na veľkom upratovaní sa v prvej línii činia aj takí, ktorí Mečiarovi pomáhali k váľovu. Kto iný, ako my, živí svedkovia, by mal pripomínať Milanovi Kňažkovi, ako „zaskočil“ za Mečiara do televízie v marci 1991 oznámiť, že akísi intelektuáli z Koordinačného centra VPN hádžu JEMU polená pod nohy? Pamätáš sa ešte, Milan? Kto, ak nie my, by mal pripomínať zakladajúcich členov HZDS (ten podpisový arch vyšiel v obdenníku Verejnosť a nedávno som ho opäť po čase držal v rukách). Kto iný, ak nie my, živí svedkovia, by sme mali pripomínať takzvanú Trnavskú iniciatívu (hovorím o októbri 1990), ktorá sa hrdila tým, že vnesie do ponovembrových časov skutočnú etiku v politike - a vyniesla Vladimíra Mečiara. Pamätáš sa ešte, Jano Budaj? Niektorí z nás tam boli. A čo vy, rodičia a starí rodičia dnešných voličov kotlebovcov a SMERu? Pamätáte sa, ako ste korporatívne a demokraticky budovali ten zasraný mečiarizmus, kam až oko dovidí? A jasne, kto iný, ak nie my – protagonisti Nežnej revolúcie – by sme mali tĺcť hlavami do najbližšiej steny kvôli tomu, že sme verili kadekomu. Napríklad tým, ktorí odporučili Mečiara na post Ministra vnútra SR v januári 1990. Že sme uverili vo všeobecnú eufóriu a ľudovú radosť zo zmeny režimu, že sme sa nechali uniesť „snom o krajine“ a zabudli sme na ľudskú prirodzenosť a historickú skúsenosť. Že sme boli „nežní“ aj tam, kde sme sa mali chovať tvrdo a nekompromisne. Mea culpa!

No nič, minulosť nezmeníš a budúcnosť je aj tak neuchopiteľná. Akurát po mne nechcite, aby som sa radoval z toho, že konečne spravodlivosť dokuľhala aj do slovenských luhov a hájov. Veď ju z jednej strany podopierajú tí, čo ju pod taktovkou mečiarizmu vyháňali a z druhej akísi exoti, ktorí sa tvária, že krivdy je možné odstrániť právnickými kľučkami. Kašlem vám na to! Štvrť storočia je tretina ľudského života a polovica toho aktívneho. Tá hodinka, čo sedím v Prahe za stolom a píšem tieto riadky, nie je život. Ten žijeme v otvorenom, zaujímavom a furt ešte demokratickom svete. Svete bez kurately fízlov a všemocnej partaje. Navyše vonku začína jaro.

P.S.
Pôvodnú verziu tohto textu som chcel poslať do Denníka N. V druhej verzii som vynechal niektoré sprosté slová a otupil hrany. Napokon som sa rozhodol, že zverejnenie na mojom blogu je tak akurát.