Nedávno mi Fero Guldan zavolal do Prahy s týmto posolstvom: „My a oni neexistujú, sme iba my.“
Súhlasím, povedal mi na druhý deň Peter Pöthe, detský psychiater.
Toho „iného“, zlého, nebezpečného..., potrebujú iba nezrelí ľudia. Ľudia, ktorí svoju neistotu, nekompletnosť, strach, úzkosť... potrebujú dostať mimo seba – napríklad na partnera, suseda, kolegu, človeka inej kultúry, príslušnosti, vyznania... A politici, samozrejme. Politici, ktorí sa potrebujú negatívne vymedziť, rozprestrieť ochranné krídla nad zneistenými voličmi – a tých je podľa toho, čo vidíme, dosť, až priveľa. Takže zrelý (naozaj dospelý) človek je dostatočne sebavedomý, aby sa nebál neznámeho, a súčasne dostatočne múdry, aby vedel, že jeho strachy sú iba jeho. Dokonca aj to zlo (agresivita, nenávisť, závisť...) je súčasťou jeho osobnosti a treba s ním zvádzať celoživotný zápas.
Celoživotný zápas! Lenže životný cyklus má svoje začiatky, vzostupy, vrcholy a pády. Starneme všetci, ale v istom štádiu životnej dráhy je so starnutím spojená aj strata kreativity, pružnosti rozhodovania, pamäť, výkonnosť, kondička... a senilita. Som presvedčený, že moja generácia – som ročník 1945 – je v tejto etape životného cyklu. Jasne, sú výnimky, všeobecne by však malo platiť, že sme za zenitom a nemali by sme ašpirovať napríklad na profesionálne politické pozície a role. Snívam o tom, že napríklad muži a ženy mojej generácie odovzdajú štafetu tej ďalšej. S plnou parádou, so všetkým, čo sprevádzalo ich príbehy, teda aj s omylmi, prehrami a étosom – dedkovia a babičky v ich odvekej misii.
A teraz si skúste aspoň na chvíľu pomyslieť, ako by vyzeral svet okolo nás bez politikov, ktorí k volebným víťazstvám nepotrebujú nepriateľa a apel na spodné pudy. Bol by napríklad Trump a mnohí ďalší? A pomyslite tiež na naše deti a vnúčatá, o koľko by boli šťastnejší bez pretlaku štekania (negatívnych emócií) vo verejnej i privátnej sfére. Štekania, ktoré sa stáva alfou a omegou politických kampaní, marketingu, „hlasu médií“ a atmosférou väčšiny privátnych a verejných diskusií.
Máte pocit, že „duch doby“ je akýsi depresívny? Môžu za to elity, teda aj ja, ktoré majú to privilégium utvárať jeho konkrétnu chuť a vôňu. Príliš sa vyžívame v ponurých príbehoch, posolstvách, teóriách, mudrovaní. A príliš málo sa osobne dotýkame skutočného utrpenia, ľudí v ohrození, na okraji... ale aj nasratých a rebelov... – ľudí ako ja, ty, my.
Napokon, zhruba podobne ako životný cyklus každého človeka prechádza etapami od raného detstva až po úpadok a koniec, prechádzajú podobnými etapami aj celé civilizácie. Ich omyly, prehry a étos „zotrvávajú“ v kolektívnom vedomí a nevedomí, v umení, vede, architektúre..., navzdory tým z nás, ktorí by ich najradšej vymazali z povrchu zemského. Koniec sveta však nehrozí. Iba nekonečný zápas, konflikty, boj – v nás a okolo nás.
Písané pre Denník N
Toho „iného“, zlého, nebezpečného..., potrebujú iba nezrelí ľudia. Ľudia, ktorí svoju neistotu, nekompletnosť, strach, úzkosť... potrebujú dostať mimo seba – napríklad na partnera, suseda, kolegu, človeka inej kultúry, príslušnosti, vyznania... A politici, samozrejme. Politici, ktorí sa potrebujú negatívne vymedziť, rozprestrieť ochranné krídla nad zneistenými voličmi – a tých je podľa toho, čo vidíme, dosť, až priveľa. Takže zrelý (naozaj dospelý) človek je dostatočne sebavedomý, aby sa nebál neznámeho, a súčasne dostatočne múdry, aby vedel, že jeho strachy sú iba jeho. Dokonca aj to zlo (agresivita, nenávisť, závisť...) je súčasťou jeho osobnosti a treba s ním zvádzať celoživotný zápas.
Celoživotný zápas! Lenže životný cyklus má svoje začiatky, vzostupy, vrcholy a pády. Starneme všetci, ale v istom štádiu životnej dráhy je so starnutím spojená aj strata kreativity, pružnosti rozhodovania, pamäť, výkonnosť, kondička... a senilita. Som presvedčený, že moja generácia – som ročník 1945 – je v tejto etape životného cyklu. Jasne, sú výnimky, všeobecne by však malo platiť, že sme za zenitom a nemali by sme ašpirovať napríklad na profesionálne politické pozície a role. Snívam o tom, že napríklad muži a ženy mojej generácie odovzdajú štafetu tej ďalšej. S plnou parádou, so všetkým, čo sprevádzalo ich príbehy, teda aj s omylmi, prehrami a étosom – dedkovia a babičky v ich odvekej misii.
A teraz si skúste aspoň na chvíľu pomyslieť, ako by vyzeral svet okolo nás bez politikov, ktorí k volebným víťazstvám nepotrebujú nepriateľa a apel na spodné pudy. Bol by napríklad Trump a mnohí ďalší? A pomyslite tiež na naše deti a vnúčatá, o koľko by boli šťastnejší bez pretlaku štekania (negatívnych emócií) vo verejnej i privátnej sfére. Štekania, ktoré sa stáva alfou a omegou politických kampaní, marketingu, „hlasu médií“ a atmosférou väčšiny privátnych a verejných diskusií.
Máte pocit, že „duch doby“ je akýsi depresívny? Môžu za to elity, teda aj ja, ktoré majú to privilégium utvárať jeho konkrétnu chuť a vôňu. Príliš sa vyžívame v ponurých príbehoch, posolstvách, teóriách, mudrovaní. A príliš málo sa osobne dotýkame skutočného utrpenia, ľudí v ohrození, na okraji... ale aj nasratých a rebelov... – ľudí ako ja, ty, my.
Napokon, zhruba podobne ako životný cyklus každého človeka prechádza etapami od raného detstva až po úpadok a koniec, prechádzajú podobnými etapami aj celé civilizácie. Ich omyly, prehry a étos „zotrvávajú“ v kolektívnom vedomí a nevedomí, v umení, vede, architektúre..., navzdory tým z nás, ktorí by ich najradšej vymazali z povrchu zemského. Koniec sveta však nehrozí. Iba nekonečný zápas, konflikty, boj – v nás a okolo nás.
Písané pre Denník N