pustím počítač, idem si uvariť kávu k prvej cigarete, mrknem na obľúbené weby, vybrané texty prebehnem diagonálne, a tie, s ktorými zarezonujem, uložím do zložky s názvom „všeličo“.
V poslednom čase sú to analýzy Petra Pomerantseva, Milana Šimečku, Anne Appelbaum a ďalších. Kraviny od Zemana, Fica, Trumpa..., ale aj Vaského, Mazureka a podobných, ma iba utvrdzujú v presvedčení, že atmosféra hustne, duch doby je čudný, prihorieva. Do zložky „všeličo“ ich nedávam. Potom si otvorím textový editor a začnem písať. Pridávam do portfólia svojej názorovej platformy ďalší čriepok. Čriepok úmerný svojej spoločenskej pozícii, čiže mikročriepok. Napokon, môj blog a FB mojich sympatizantov má zhruba päťdesiat razy nižšiu sledovanosť ako web a FB status vodcu fašizoidnej Ľudovej strany Naše Slovensko. Potom sa zväčša zdvihnem a po obligatórnych ranných úkonoch vyrazím do mesta. Pracujem už iba na projektoch, ktoré ma bavia, a stretávam sa s ľuďmi, s ktorými chcem byť. Je ich stále menej. Občas sa ocitnem v akcii – verejný protest, uzavretá diskusia k nejakému prezretému spoločenskému problému, osveta medzi študentami, dokumentárny film, kniha, konkrétne trable konkrétneho kohosi a podobne. Trúsia sa pritom aj všeobecné reči. Napríklad: Opýtal som sa kamaráta, skvelého spoločenského vedca: „Nemal by si si už spraviť toho profesora?“. „A to mám ako rok kŕmiť úradného šimla na úkor rodiny a práce? Kašlem na to!“. „Mal by si viac vplyvu, a nejakú korunu navyše“, hovorím. „Zarobím násobok, keď nebudem papierovať, ale pracovať“. „A na výsledky práce spoločenských vedcov aj tak každý kašle. Tí hore duplom. “
Medzičasom si vymením zopár mailov s nacionalistom Matejom, ktorý momentálne maká v Holandsku. Jeden z posledných som ukončil stručne: „A takto si tu pekne žijeme, až kým nepomrieme“. To ranné písanie mi, podobne ako to blúdenie virtuálnym svetom verejných plkov, už vošlo pod kožu. Asi ma to baví, udržiava myseľ v pohybe, dáva ilúziu verejnej angažovanosti... Napríklad dnes ráno som dostal chuť povedať čosi na margo elít.
Áno, elity zlyhávajú. Vždy zlyhávali, vždy mal pospolitý ľud pocit, že sú mimo, že žijú v inom svete. A vždy sa tiež čakalo, že sa objaví niekto na bielom koni a ukáže cestu – charizmatický a múdry líder.
Na bielom koni prichádzajú zväčša ľudia patrične osobnostne vybavení. Ich šancu na úspech zvyšujú poradcovia - na marketing, spoločenské problémy, verejnú mienku... a médiá, samozrejme. Poväčšine pochádzajú zase iba z elít (politických, vojenských, intelektuálnych) a na túto rolu sa dlhodobo pripravovali. Alebo takí, ktorých situácia povolala. Najčastejšie v časoch krízy, teda vtedy, keď bolo v atmosfére cítiť, že čas dozrel (potreba nového dizajnu politiky), bolo cítiť potrebu radikálnej (geopolitickej a vnútropolitickej) zmeny. Aktuálne, a možno aj historicky, túto atmosféru dotvára generačná obmena, ilúzia civilizačného úpadku, vyčerpanosť demokracie a pod. A keďže zmena bolí, nemajú to tí vpredu ľahké. Sú to časy neistoty a zmätkov, ktoré dávajú „krídla“ aj ľuďom, čo sa cítia byť na dne vinou „tých hore“ a lúze.
Čo s tým? Dúfať, že rola profiluje aktéra (ak nejde o psychopata) a až nastane kríza, situácia povolá pripravených, demokracia/nedemokracia? Dúfať, že keď sa situácia ukľudní – upraceme a začneme znovu?
Populizmus, extrémizmus a protisystémovosť sú slová napáchnuté ideológiou. Dobrými, alebo zlými sa stávajú v rukách (a ústach) elít, ktoré sú na oboch stranách barikády. Strana zla, ak mám byť patetický, je typická šírením negatívnych emócií v mene potlesku, profitu, volebných preferencií – čiže slávy, moci a peňazí. Napokon, veď súčasný Dalajláma, alebo pápež František, sú populisti a extrémisti v tom najlepšom slova zmysle. Na našej guberniálnej úrovni je taký napríklad súčasný slovenský prezident Andrej Kiska (nech mu dá pánboh dobré zdravie). Je náhoda, že ľudia ako oni vzišli z komunít podobných? Že práve komunity dokážu generovať a vysielať do verejného priestoru akceptovateľných lídrov, že dokážu vytvárať siete aj medzi kultúrami a národmi? Nech nám pánboh zachová demokraciu, globalizáciu a internet v dobrom aj v zlom, keď už máme tú slobodnú vôľu. Hejže?
Písané pre Denník N
Medzičasom si vymením zopár mailov s nacionalistom Matejom, ktorý momentálne maká v Holandsku. Jeden z posledných som ukončil stručne: „A takto si tu pekne žijeme, až kým nepomrieme“. To ranné písanie mi, podobne ako to blúdenie virtuálnym svetom verejných plkov, už vošlo pod kožu. Asi ma to baví, udržiava myseľ v pohybe, dáva ilúziu verejnej angažovanosti... Napríklad dnes ráno som dostal chuť povedať čosi na margo elít.
Áno, elity zlyhávajú. Vždy zlyhávali, vždy mal pospolitý ľud pocit, že sú mimo, že žijú v inom svete. A vždy sa tiež čakalo, že sa objaví niekto na bielom koni a ukáže cestu – charizmatický a múdry líder.
Na bielom koni prichádzajú zväčša ľudia patrične osobnostne vybavení. Ich šancu na úspech zvyšujú poradcovia - na marketing, spoločenské problémy, verejnú mienku... a médiá, samozrejme. Poväčšine pochádzajú zase iba z elít (politických, vojenských, intelektuálnych) a na túto rolu sa dlhodobo pripravovali. Alebo takí, ktorých situácia povolala. Najčastejšie v časoch krízy, teda vtedy, keď bolo v atmosfére cítiť, že čas dozrel (potreba nového dizajnu politiky), bolo cítiť potrebu radikálnej (geopolitickej a vnútropolitickej) zmeny. Aktuálne, a možno aj historicky, túto atmosféru dotvára generačná obmena, ilúzia civilizačného úpadku, vyčerpanosť demokracie a pod. A keďže zmena bolí, nemajú to tí vpredu ľahké. Sú to časy neistoty a zmätkov, ktoré dávajú „krídla“ aj ľuďom, čo sa cítia byť na dne vinou „tých hore“ a lúze.
Čo s tým? Dúfať, že rola profiluje aktéra (ak nejde o psychopata) a až nastane kríza, situácia povolá pripravených, demokracia/nedemokracia? Dúfať, že keď sa situácia ukľudní – upraceme a začneme znovu?
Populizmus, extrémizmus a protisystémovosť sú slová napáchnuté ideológiou. Dobrými, alebo zlými sa stávajú v rukách (a ústach) elít, ktoré sú na oboch stranách barikády. Strana zla, ak mám byť patetický, je typická šírením negatívnych emócií v mene potlesku, profitu, volebných preferencií – čiže slávy, moci a peňazí. Napokon, veď súčasný Dalajláma, alebo pápež František, sú populisti a extrémisti v tom najlepšom slova zmysle. Na našej guberniálnej úrovni je taký napríklad súčasný slovenský prezident Andrej Kiska (nech mu dá pánboh dobré zdravie). Je náhoda, že ľudia ako oni vzišli z komunít podobných? Že práve komunity dokážu generovať a vysielať do verejného priestoru akceptovateľných lídrov, že dokážu vytvárať siete aj medzi kultúrami a národmi? Nech nám pánboh zachová demokraciu, globalizáciu a internet v dobrom aj v zlom, keď už máme tú slobodnú vôľu. Hejže?
Písané pre Denník N