Takzvanému chaosu liberálnej demokracie čelia čoraz zomknutejšie šíky antisystémových politikov a aktivistov.
Je to zápas s vnútorným nepriateľom. Vonkajší nepriateľ je iba rétorická figura. Správali sa tak komunisti a správa sa tak aj tá časť súčasných elít, ktorá sa uchádza primárne o potlesk, profit a posty.
Zdá sa mi, že sa vyostruje konflikt medzi svetom liberálnej demokracie a jej nepriateľmi, ktorí v nej vidia chaos, korupciu, eróziu morálky a tradičných (v našom civilizačnom okruhu predovšetkým kresťanských) hodnôt. Priepasť medzi nimi je naplnená infláciou všehochuti – v odbornom diskurze, v médiách, na sociálnych sieťach, v kaviarňach a v krčmách. Kde sú však hlavné riziká? A kde šance?
Hlavné riziká sú zrejme dve: nasadenie zbraní hromadného ničenia a resuscitácia akéhokoľvek konečného riešenia – Hirošima a Auschwitz v modernom prevedení. Kataklyzma, ak k nej dôjde, bude globálna. A šance? Stret (prelínanie) mnohých epoch, kultúr a náboženstiev. Súžitie a rozmanité mixy kultúr a náboženstiev utvárajú medzi ľuďmi hustú sieť vzťahov a väzieb, ľudskej blízkosti.
Nedávno som počul (na portále www.tyzden.sk v rozhovore Františka Mikloška s novinárom Štefanom Hríbom): „Buď nastane katastrofa, alebo sa musí stať zázrak“. Neviem, ako to F.M. myslel. V mojich predstavách je ašpirantom na onen zázrak erupcia ľudskej blízkosti za hranice osobných záujmov a životov. Ako zázrak vnímam napríklad udalosti z Novembra 89.
Čo však môže takúto erupciu spôsobiť? Pandémia „novej spirituality? Pocit vyhroteného existenciálneho a existenčného ohrozenia? Alebo rovno valiace sa „tsunami“ pred bránami našich príbytkov? Netuším, akurát viem, že bez patrične naladených a vybavených vodcovských elít to nezvládneme. Myslím tým predovšetkým elity intelektuálne a politické, oprostené od vlastného ega.
Myslím, že to bol súčasný Dalajláma, kto povedal: „Tí najlepší by mali ísť dopredu“. Sú tu! Akurát nie sú vpredu. Toto, zdá sa mi, je neuralgický bod súčasnej liberálnej demokracie. Proti zberateľom hlasov voličov všetkými dostupnými spôsobmi sa musia postaviť ľudia, ktorých krédom sú – čoraz viac opľúvané – hodnoty liberálnej demokracie. A pravdy a lásky.
Ale prečo tieto banality spisujem a zverejňujem? Veď podobní, ako som ja, to vedia, a nepodobným sa prihováram márne. Nuž, sčasti si tak ventilujem emócie zo včerajšieho čítania (Stepný vlk Hermanna Hesseho a Velitelem v Osvietimi Rudolfa Hössa) a sčasti vyťukávam do počítača, čo mi behalo hlavou pri rannej káve. Napokon, je to môj blog. A o chvíľu aj tak vyrazím za prácou.
P.S.
Cestou z domu som sa zastavil na grog a tam mi to došlo. Veď on to ten Hesse v Stepnom vlkovi, keď hovorí o pekle, ktorým sa stáva ľudský život tam, kde sa križujú dve epochy, dve kultúry a náboženstvá (Petrus, Bratislava 2016, s.29), povedal v dvadsiatych rokoch minulého storočia! Podobný pocit vtedy zdieľali aj takí autori, ako Fallada, Roth, Kraus... a protagonistami nastupujúcej epochy boli zase Höss, Himmler, Goebbles a im podobní. Súčasná pestrosť na ihriskách špičkových futbalových manšaftov, v uliciach metropolí Západu, na kvalitných vedeckých pracoviskách a podobne je úplne iná káva. Rád by som veril, že prichádza aj do nášho – postkomunistického – sveta. Keď som sa vrátil domov, YouTube mi signalizoval diskusný príspevok pod nedávnym rozhovorom s Petrom Schutzom v košickej televízii: „Dvaja nosatí židáci dávajú rozum ...hnus, grc, odpad“. Jeden z mnohých, čo sú mi adresované. Píše sa rok 2017.
Zdá sa mi, že sa vyostruje konflikt medzi svetom liberálnej demokracie a jej nepriateľmi, ktorí v nej vidia chaos, korupciu, eróziu morálky a tradičných (v našom civilizačnom okruhu predovšetkým kresťanských) hodnôt. Priepasť medzi nimi je naplnená infláciou všehochuti – v odbornom diskurze, v médiách, na sociálnych sieťach, v kaviarňach a v krčmách. Kde sú však hlavné riziká? A kde šance?
Hlavné riziká sú zrejme dve: nasadenie zbraní hromadného ničenia a resuscitácia akéhokoľvek konečného riešenia – Hirošima a Auschwitz v modernom prevedení. Kataklyzma, ak k nej dôjde, bude globálna. A šance? Stret (prelínanie) mnohých epoch, kultúr a náboženstiev. Súžitie a rozmanité mixy kultúr a náboženstiev utvárajú medzi ľuďmi hustú sieť vzťahov a väzieb, ľudskej blízkosti.
Nedávno som počul (na portále www.tyzden.sk v rozhovore Františka Mikloška s novinárom Štefanom Hríbom): „Buď nastane katastrofa, alebo sa musí stať zázrak“. Neviem, ako to F.M. myslel. V mojich predstavách je ašpirantom na onen zázrak erupcia ľudskej blízkosti za hranice osobných záujmov a životov. Ako zázrak vnímam napríklad udalosti z Novembra 89.
Čo však môže takúto erupciu spôsobiť? Pandémia „novej spirituality? Pocit vyhroteného existenciálneho a existenčného ohrozenia? Alebo rovno valiace sa „tsunami“ pred bránami našich príbytkov? Netuším, akurát viem, že bez patrične naladených a vybavených vodcovských elít to nezvládneme. Myslím tým predovšetkým elity intelektuálne a politické, oprostené od vlastného ega.
Myslím, že to bol súčasný Dalajláma, kto povedal: „Tí najlepší by mali ísť dopredu“. Sú tu! Akurát nie sú vpredu. Toto, zdá sa mi, je neuralgický bod súčasnej liberálnej demokracie. Proti zberateľom hlasov voličov všetkými dostupnými spôsobmi sa musia postaviť ľudia, ktorých krédom sú – čoraz viac opľúvané – hodnoty liberálnej demokracie. A pravdy a lásky.
Ale prečo tieto banality spisujem a zverejňujem? Veď podobní, ako som ja, to vedia, a nepodobným sa prihováram márne. Nuž, sčasti si tak ventilujem emócie zo včerajšieho čítania (Stepný vlk Hermanna Hesseho a Velitelem v Osvietimi Rudolfa Hössa) a sčasti vyťukávam do počítača, čo mi behalo hlavou pri rannej káve. Napokon, je to môj blog. A o chvíľu aj tak vyrazím za prácou.
P.S.
Cestou z domu som sa zastavil na grog a tam mi to došlo. Veď on to ten Hesse v Stepnom vlkovi, keď hovorí o pekle, ktorým sa stáva ľudský život tam, kde sa križujú dve epochy, dve kultúry a náboženstvá (Petrus, Bratislava 2016, s.29), povedal v dvadsiatych rokoch minulého storočia! Podobný pocit vtedy zdieľali aj takí autori, ako Fallada, Roth, Kraus... a protagonistami nastupujúcej epochy boli zase Höss, Himmler, Goebbles a im podobní. Súčasná pestrosť na ihriskách špičkových futbalových manšaftov, v uliciach metropolí Západu, na kvalitných vedeckých pracoviskách a podobne je úplne iná káva. Rád by som veril, že prichádza aj do nášho – postkomunistického – sveta. Keď som sa vrátil domov, YouTube mi signalizoval diskusný príspevok pod nedávnym rozhovorom s Petrom Schutzom v košickej televízii: „Dvaja nosatí židáci dávajú rozum ...hnus, grc, odpad“. Jeden z mnohých, čo sú mi adresované. Píše sa rok 2017.