„Pamätáš sa, ako sme si na začiatku skoro všetci mysleli, že keď po vás, svetrových ľuďoch Novembra, príde generácia mladých ľudí, nedotknutých komunizmom a vzdelaných na dobrých svetových univerzitách, tak pohnú politikou?“
Milý Štefan,
po nás, "svetrových ľuďoch Novembra" prišla generácia našich detí. Niektorí robia vedu na špičkových univerzitách, iní podnikajú v IT, a ďalší sa venujú kadečomu kadekde. Nikdy som si však nemyslel, že svet po Novembri 89 bude iba „prekrásny a nový“. Prišli aj pokrvní bratia Jozefa Tisa, Šaňa Macha, Zápotockého, Čepičku, Husáka, Lorenca, Biľaka..., arizátorov, udavačov, komunistických hajzlov. A ľudia zlých charakterov, ktorý s režimom nesúvisí. Osobne si myslím, že tých prvých je dosť a že svojím vzdelaním a rozhľadom sú na tom lepšie ako generácia ich rodičov.
Ty sa však pýtaš na politiku a ľudí, ktorí zlyhali. Nemyslím, že dobré školy súvisia so sociálnou inteligenciou, spôsobilosťou k role politika, či rovno s charakterom. Zmena, ktorú vnímam, spočíva v tom, že dnes už je skoro nemožné byť hajzlom a súčasne neviditeľným. Moc je pod intenzívnou kontrolou politickej konkurencie, médií, verejnosti. To sme pred Novembrom 89 nepoznali.
Jasne, moje publicistické texty neoplývajú optimizmom. To je však hlavne o misii kritických intelektuálov, medzi ktorých patrím. V jadre som však človek nemilitantný. Úprimne ma napríklad štve tón, ktorý v poslednom čase dominuje v médiách. Mám pocit, ako by sa z nich ku mne prihovárali ľudia so zaťatými päsťami a penou u huby. Svet, vrátane sveta politiky, je však farebný, má kopec chutí, a vôní, a vo svojej podstate je nádherný. Nádherný aj v nasadení, ktorého už moja generácia nie je schopná. Napríklad Klárka B. mi napísala: „V Taliansku, kde som skoro 3 mesiace dobrovoľníčila v utečeneckom centre, som stretla pár z Iránu. Obaja boli z veľmi bohatých rodín, ale nezvládali žiť v každodennej dokonalosti s vedomím, že v Európe je tisíce nezaopatrených ľudí, dokonca i ich krajania. Rozhodli sa, že prerušia štúdium a pôjdu pomáhať na prvé miesto, ktoré nájdu v ponuke dobrovoľníckych výjazdov. Stal sa ním Turín, kde tento pár žije a pomáha doteraz. Samereh a Shahin pracujú so zneužívanými utečeneckými deťmi a ich mená sa svet nikdy nedozvie. Napriek tomu sú tu.“
A bola tam aj ona Klárka, dievča mladšie ako moji synovia – nová generácia. Patrí k tým, čo pochopili, že sloboda je predovšetkým vec osobná a že je to aj bremeno a zodpovednosť. Tí, ktorí nepochopili, a je ich dosť, podliehajú sklonom k „pevnej ruke“, „vodcovskému princípu“, k poddajnosti, k pasivite a ustráchanosti. Toto je príčina peripetií demokracie a „úspechov“ rôznych šmejdov.
Ak som za posledné štvrťstoročie prišiel o nejaké ilúzie, tak nie kvôli režimu, ale kvôli osobnému zlyhaniu konkrétnych ľudí. Nie je ich málo, zaplnili by nejedno slovenské námestie.
P.S.
Dúfam, že tento text je výnimkou – povedal som totiž verejne, že s rozhovormi pre slovenské médiá končím. Navyše, otázka sa pôvodne týkala pána Procházku, ktorý je mi ľahostajný, napriek tomu, že zakladal politickú stranu s veľkými ambíciami, kandidoval na prezidenta a má nakročené do významného úradu. Ospravedlňuje ma, že otázka prišla od novinára, ktorého si vážim, a z média, ktoré je takmer jediné, ktoré pravidelne sledujem.
Milý Štefan,
po nás, "svetrových ľuďoch Novembra" prišla generácia našich detí. Niektorí robia vedu na špičkových univerzitách, iní podnikajú v IT, a ďalší sa venujú kadečomu kadekde. Nikdy som si však nemyslel, že svet po Novembri 89 bude iba „prekrásny a nový“. Prišli aj pokrvní bratia Jozefa Tisa, Šaňa Macha, Zápotockého, Čepičku, Husáka, Lorenca, Biľaka..., arizátorov, udavačov, komunistických hajzlov. A ľudia zlých charakterov, ktorý s režimom nesúvisí. Osobne si myslím, že tých prvých je dosť a že svojím vzdelaním a rozhľadom sú na tom lepšie ako generácia ich rodičov.
Ty sa však pýtaš na politiku a ľudí, ktorí zlyhali. Nemyslím, že dobré školy súvisia so sociálnou inteligenciou, spôsobilosťou k role politika, či rovno s charakterom. Zmena, ktorú vnímam, spočíva v tom, že dnes už je skoro nemožné byť hajzlom a súčasne neviditeľným. Moc je pod intenzívnou kontrolou politickej konkurencie, médií, verejnosti. To sme pred Novembrom 89 nepoznali.
Jasne, moje publicistické texty neoplývajú optimizmom. To je však hlavne o misii kritických intelektuálov, medzi ktorých patrím. V jadre som však človek nemilitantný. Úprimne ma napríklad štve tón, ktorý v poslednom čase dominuje v médiách. Mám pocit, ako by sa z nich ku mne prihovárali ľudia so zaťatými päsťami a penou u huby. Svet, vrátane sveta politiky, je však farebný, má kopec chutí, a vôní, a vo svojej podstate je nádherný. Nádherný aj v nasadení, ktorého už moja generácia nie je schopná. Napríklad Klárka B. mi napísala: „V Taliansku, kde som skoro 3 mesiace dobrovoľníčila v utečeneckom centre, som stretla pár z Iránu. Obaja boli z veľmi bohatých rodín, ale nezvládali žiť v každodennej dokonalosti s vedomím, že v Európe je tisíce nezaopatrených ľudí, dokonca i ich krajania. Rozhodli sa, že prerušia štúdium a pôjdu pomáhať na prvé miesto, ktoré nájdu v ponuke dobrovoľníckych výjazdov. Stal sa ním Turín, kde tento pár žije a pomáha doteraz. Samereh a Shahin pracujú so zneužívanými utečeneckými deťmi a ich mená sa svet nikdy nedozvie. Napriek tomu sú tu.“
A bola tam aj ona Klárka, dievča mladšie ako moji synovia – nová generácia. Patrí k tým, čo pochopili, že sloboda je predovšetkým vec osobná a že je to aj bremeno a zodpovednosť. Tí, ktorí nepochopili, a je ich dosť, podliehajú sklonom k „pevnej ruke“, „vodcovskému princípu“, k poddajnosti, k pasivite a ustráchanosti. Toto je príčina peripetií demokracie a „úspechov“ rôznych šmejdov.
Ak som za posledné štvrťstoročie prišiel o nejaké ilúzie, tak nie kvôli režimu, ale kvôli osobnému zlyhaniu konkrétnych ľudí. Nie je ich málo, zaplnili by nejedno slovenské námestie.
P.S.
Dúfam, že tento text je výnimkou – povedal som totiž verejne, že s rozhovormi pre slovenské médiá končím. Navyše, otázka sa pôvodne týkala pána Procházku, ktorý je mi ľahostajný, napriek tomu, že zakladal politickú stranu s veľkými ambíciami, kandidoval na prezidenta a má nakročené do významného úradu. Ospravedlňuje ma, že otázka prišla od novinára, ktorého si vážim, a z média, ktoré je takmer jediné, ktoré pravidelne sledujem.