je zážitok. Malý obchodík na periférii Humenného, kde staršie ženy pečú denne skvelé pirohy, langoše a šišky za lacný peniaz, má zákazníkov po celý deň. Súkromný chovateľ hydiny v Sobranciach by iste dotáciu neodmietol, ale zvláda to aj bez nej. Penzión Itália v Kráľovskom Chlmci si nezadá s tými pražskými. Akurát nechápem, prečo tento privátny podnik vďačí za svoju existenciu európskym fondom, ako hrdo hlása tabuľa na stene.
Európske fondy sú vôbec fenomén. Ľudia tu tvrdia, že sa rozdeľujú v pomere 8:2 – osem do vrecka, dva do terénu. Ich poberateľmi sú zväčša miestni papaláši a mafie. Hej, mafie – toto slovo som tu počul denne. Neprofitujú vraj len na európskych fondoch, ale napríklad i na pašovaní ľudí. Aj podľa oficiálnych zdrojov cez takmer stokilometrovú hranicu s Ukrajinou prejde ilegálne ročne až 50 tisíc ľudí. Jeden za tisíc až dve tisíce dolárov.

Topoľa – rusňácka dedina takmer na ukrajinskej hranici. Muž okolo štyridsiatky sedí pred krčmou a pije ovocné víno, fľaša za 23 korún. Na drahšie že nemá. Je nezamestnaný kvôli tej „skurvenej privatizácii“. A lacné víno pije preto, že v tej skurvenej súkromnej krčme je pivo rovnako drahé ako liter čuča. Keď sa vraciame z obhliadky rozpadávajúceho sa židovského cintorína, miesta, kde je každoročne Duchnovičov (spisovateľ a rusínsky buditeľ) divadelný festival a futbalové ihrisko na teréne mierne do kopca, má už pred sebou fľašu borovičky. Za tmy sa vraciame požičaným autom do Humenného. Ideme dlhšou, ale širšou cestou. Po tej kratšej a užšej sa v túto hodinu zvyknú potácať občania v podnapitom stave.

Pavlovce nad Uhom sú dedina, kde žijú Romovia a gadžovia v pomere 6:4. Rómskou časťou nás sprevádza „pani sociálka“, ako jej tu hovoria. Vidíme biedu aj relatívny blahobyt. Je tu vraj stopercentná nezamestnanosť. Pani sociálka, mladá zamestnankyňa miestneho úradu, tvrdí, že ľudia tu žijú z krátkodobých ciest do Anglicka a tamojších sociálnych dávok. Keď sa zberáme preč, vychudnutej mamičke deviatich detí, s ktorou sme pred chvíľou pohovorili, sa uľavuje. Myslela si, že sme jej prišli vziať deti.

Za tých pár dní, čo sme sa túlali poblíž ukrajinských a maďarských hraníc, sme vyliezli na niekoľko hradov a vošli do niekoľkých kaštieľov. Všetky boli zanedbané, rozpadnuté. Podobne bývalé roľnícke družstvá. Do niektorých sa ešte krátko pred novembrom 1989 investovali desiatky miliónov. Traktory a inú techniku si počas „transformácie ekonomiky“ odniesli bývalí papaláši, ľud sa uspokojil s ostatným vybavením. Zostali prázdne steny a vytĺčené okná. Jediné, čo pôsobí udržiavaným dojmom, sú súkromné domy a záhrady.

Dosť často sme na verejných priestoroch stretávali čaty VPP. Títo ľudia vykonávajú verejno prospešné práce pre nezamestnaných za tisíc sedemsto korún mesačne. Jeden chlapík, príslušník VPP, nás ochotne sprevádzal okolím až do Čiernej nad Tisou takmer celý deň. Vždy sa potešil, keď videl kohosi čosi kamsi nakladať, či prevážať. „Skoro nikto tu už normálne nepracuje“, tvrdil.

Na spiatočnej ceste, cez tokajskú vinársku oblasť, som si konečne dal pravý maďarský fazuľový guláš s údeným kolienkom. Už sa ani nepamätám, v akej dedine to bolo. Muž, čo tam mal na starosti hracie automaty vyzeral asi tak na štyridsať a mal šesťdesiat šesť. „Nikdy som nefajčil, nepil a vždy sa mi páčili ženy,“ prezradil nám recept. To náš sprievodca z predchádzajúceho dňa vyzeral zase o dvadsať rokov starší, než v skutočnosti bol. Možno rád zapíjal stereotyp dedinského nezamestnaného. Nepredpokladám, že sa utešoval krásou okolitej prírody. Je fakt krásna. Že by toto bola šanca pre východné Slovensko? A ten drobnochovateľ? A babky v kšeftíku na čerstvé šišky, pirohy a langoše? A majitelia penziónov, ktoré budú vznikať za peniaze daňových poplatníkov z EÚ? A deti mafiánskych bossov, ktoré ich tatkovia pošlú študovať na dobré univerzity? Však ono je to vlastne jedno. Po rokoch to už nebude nikoho zaujímať.

Do Bratislavy sme sa vracali po piatich dňoch expresom Vihorlat. Obed a príjemné červené víno nám priniesli rovno pod nos. Vedľa sedel mladý muž, ktorému často zvonil mobil. Striedal hutorenie, spisovnú slovenčinu a fluent angličtinu. Spomenul som si na amerického novinára čiernej pleti, ktorého som kedysi zasväcoval do rómskeho problému v Čechách. Na záver poznamenal: „Toto mi u nás nebude nikto veriť!“. Nuž chlapče, treba sa pozrieť na vlastné oči, hejže.