V deň, keď médiá ovládli informácie o tom, že sa Angličania sa v referende vyslovili za odchod z EÚ (v pomere 52:48) bola v Bratislave ohlásená, a úradne povolená, demonštrácia nacionalistov.
Tentokrát nikto nikomu neublížil a čísla hovoria, že mali v uliciach viac odporcov, ako sympatizantov.
Po demonštrácii som kráčal ulicou a premýšľal o vete, ktorú som čítal v jednej z esejí Josepha Rotha: „Našou vlasťou je duch doby“. Vyslovil ju v čase, keď sa rozpadala rakúsko-uhorská monarchia, ktorá bola čosi ako predchodca EÚ. Čo nasledovalo, vieme.
Nie je to prvý raz, čo je moja vlasť v troskách. Už citovaný Roth tiež povedal, že z ducha doby sa nedá vystúpiť. V troskách je teda aj významná časť mojej generácie – mužov a žien Novembra 89. Čosi by sa patrilo povedať na rozlúčku. Napríklad:
Sloboda nie je dar, ale zodpovednosť. Hádzať do urny volebný lístok v naštvanosti na osobnú frustráciu, je nezodpovedné. Veriť v zastupiteľskú demokraciu a súčasne chcieť vešať zvolených politikov, je nezodpovedné. Vyznávať stranícku politiku a súčasne voliť politické strany bez členskej základne, je nezodpovedné. A keď už som členom nejakej strany, nemám si platiť členské, ktoré ju udrží pri živote? Alebo sa radšej spoľahnem na štát, nech z mojich daní platí napríklad aj kotlebovcov, ktorí si za utŕžené peniaze nakúpia zbrane? Áno, nech si strany platia straníci, a bude po politickej korupcii! A ďalej: Veriť v ľudské práva a súčasne ich upierať komukoľvek inému, je nemorálne. Hlavne však: Pravidlá súdržnosti spoločnosti určuje právny rámec, a nie individuálna schopnosť kašlať na pravidlá a obchádzať ich v osobnom a skupinovom záujme. Myslím tým každodenné zvyklosti, ktoré sú ešte stále akosi prednovembrové. Alebo sme fakt množina stád, masa ktorá je bez pastiera vybaveného píšťalkou a strážnymi psami, nemožná? Prvá publikácia Verejnosti proti násiliu po Novembri 89 sa volala „Keď sme brali do rúk budúcnosť“. Tak si za ňu, milí spoluobčania, aj zodpovedajte. Je, akí sme.
A napokon celkom osobne: Neomylne rozpoznávam medzi najväčšími krikľúňmi ľudí, ktorí by dokázali „spraviť poriadok“ podobne, ako ho pred rokmi dokázali nacisti a komunisti. Nad všetkými mnohorakými záujmami sú však záujmy spoločné ľuďom, medzi ktorými niet prekážok k dialógu. Nervnému, konfliktnému, bolestnému… - ale dialógu. Alternatívou je iba násilie alebo osamelosť. Nerád by som sa raz ocitol v situácii človeka, ktorý uvažuje o novej vlasti a kladie si otázku, či iný glóbus neexistuje.
Písané pre Denník N
Po demonštrácii som kráčal ulicou a premýšľal o vete, ktorú som čítal v jednej z esejí Josepha Rotha: „Našou vlasťou je duch doby“. Vyslovil ju v čase, keď sa rozpadala rakúsko-uhorská monarchia, ktorá bola čosi ako predchodca EÚ. Čo nasledovalo, vieme.
Nie je to prvý raz, čo je moja vlasť v troskách. Už citovaný Roth tiež povedal, že z ducha doby sa nedá vystúpiť. V troskách je teda aj významná časť mojej generácie – mužov a žien Novembra 89. Čosi by sa patrilo povedať na rozlúčku. Napríklad:
Sloboda nie je dar, ale zodpovednosť. Hádzať do urny volebný lístok v naštvanosti na osobnú frustráciu, je nezodpovedné. Veriť v zastupiteľskú demokraciu a súčasne chcieť vešať zvolených politikov, je nezodpovedné. Vyznávať stranícku politiku a súčasne voliť politické strany bez členskej základne, je nezodpovedné. A keď už som členom nejakej strany, nemám si platiť členské, ktoré ju udrží pri živote? Alebo sa radšej spoľahnem na štát, nech z mojich daní platí napríklad aj kotlebovcov, ktorí si za utŕžené peniaze nakúpia zbrane? Áno, nech si strany platia straníci, a bude po politickej korupcii! A ďalej: Veriť v ľudské práva a súčasne ich upierať komukoľvek inému, je nemorálne. Hlavne však: Pravidlá súdržnosti spoločnosti určuje právny rámec, a nie individuálna schopnosť kašlať na pravidlá a obchádzať ich v osobnom a skupinovom záujme. Myslím tým každodenné zvyklosti, ktoré sú ešte stále akosi prednovembrové. Alebo sme fakt množina stád, masa ktorá je bez pastiera vybaveného píšťalkou a strážnymi psami, nemožná? Prvá publikácia Verejnosti proti násiliu po Novembri 89 sa volala „Keď sme brali do rúk budúcnosť“. Tak si za ňu, milí spoluobčania, aj zodpovedajte. Je, akí sme.
A napokon celkom osobne: Neomylne rozpoznávam medzi najväčšími krikľúňmi ľudí, ktorí by dokázali „spraviť poriadok“ podobne, ako ho pred rokmi dokázali nacisti a komunisti. Nad všetkými mnohorakými záujmami sú však záujmy spoločné ľuďom, medzi ktorými niet prekážok k dialógu. Nervnému, konfliktnému, bolestnému… - ale dialógu. Alternatívou je iba násilie alebo osamelosť. Nerád by som sa raz ocitol v situácii človeka, ktorý uvažuje o novej vlasti a kladie si otázku, či iný glóbus neexistuje.
Písané pre Denník N