Od nedele 19-teho júna do pondelka 20-ho júna som rozoslal asi desať mailov s krátkym textom. Tu je jedno i druhé:
Najprv mail:
Možno je to drevo do lesa. Možno iba moja osobná ilúzia o krajine. Neviem. Každopádne sa mi zdá, že by masívna účasť občanov po trase ohláseného pochodu neonacistov z Hlavného nádražia v Bratislave na Námestie slobody mohla byť jasným gestom. Kľúčové je slovo "masívna". Mohol by to byť minimálne test, či sú Slováci skutočne zmierení s tým, že fašizoidné trendy sú fatálnou kultúrnou konštantou pre naše životy, životy našich detí a vnúčat. Stáť po celej trase nie je míting, nebudú rečníci, nebude narušená MHD... a keby aj, situácia volá po ráznom geste.
A teraz ten text:
Nemám nič proti mnohým grantom, dotáciám, sponzoringu. Vážim si ľudí z nevládnych organizácií, neziskoviek, spolkov, svojpomocných organizácií, teda profesionálnych občanov – tých, ktorí sa živia v inštitúciách občianskej spoločnosti užitočnou prácou. Užitočnou pre druhých a spoločnosť.
Profesionálni občania však sú – mali by byť – iba nepatrné torzo občianskej spoločnosti. Jej sila a zmysel sa formuje „celoplošne“ a v akcii, dobrovoľne, zdarma..., a s rizikom. Áno, aj vo vlakoch, na športových podujatiach, pri verejných vystúpeniach neonacistov, pri povodniach a podobne. Čakanie na to, že následky rasového, etnického, národnostného násilia a sociálnych nepravostí za nás vyrieši napríklad Kaliňák alebo Fico, či nejaké nadácie, je čakaním na Godota. Alebo čakaním na chvíľu, keď „voda bude privysoko, a času málo“, aby som parafrázoval posledný film Deža Ursínyho.
Napríklad: Ak bude v Bratislave 25-teho júna viac neonacistov a futbalových chuligánov, ako ich odporcov, máme, čo si zaslúžime. Treba sa im postaviť nie na odľahlom námestí, ale rovno – z očí do očí. Napríklad po celej trase ich pochodu na „povolené“ zhromaždisko (viď priložený náčrtok trasy: https://dennikn.sk/487736/extremistov-nevedia-zastavit-zopakuju-pochod-bratislavou-ktory-sa-vlani-skoncil-bitkami/?ref=mpm). Každý sám za seba a všetci pospolu. V Novembri 89 ľudia na pražských námestiach skandovali „Máme holé ruky!“. Máme ich také aj teraz. Nemali by sme však čakať na chvíľu, keď nám prídu povolávacie rozkazy. A už vôbec nie, keď ich bude podpisovať napríklad Kotleba.
Najprv mail:
Možno je to drevo do lesa. Možno iba moja osobná ilúzia o krajine. Neviem. Každopádne sa mi zdá, že by masívna účasť občanov po trase ohláseného pochodu neonacistov z Hlavného nádražia v Bratislave na Námestie slobody mohla byť jasným gestom. Kľúčové je slovo "masívna". Mohol by to byť minimálne test, či sú Slováci skutočne zmierení s tým, že fašizoidné trendy sú fatálnou kultúrnou konštantou pre naše životy, životy našich detí a vnúčat. Stáť po celej trase nie je míting, nebudú rečníci, nebude narušená MHD... a keby aj, situácia volá po ráznom geste.
A teraz ten text:
Nemám nič proti mnohým grantom, dotáciám, sponzoringu. Vážim si ľudí z nevládnych organizácií, neziskoviek, spolkov, svojpomocných organizácií, teda profesionálnych občanov – tých, ktorí sa živia v inštitúciách občianskej spoločnosti užitočnou prácou. Užitočnou pre druhých a spoločnosť.
Profesionálni občania však sú – mali by byť – iba nepatrné torzo občianskej spoločnosti. Jej sila a zmysel sa formuje „celoplošne“ a v akcii, dobrovoľne, zdarma..., a s rizikom. Áno, aj vo vlakoch, na športových podujatiach, pri verejných vystúpeniach neonacistov, pri povodniach a podobne. Čakanie na to, že následky rasového, etnického, národnostného násilia a sociálnych nepravostí za nás vyrieši napríklad Kaliňák alebo Fico, či nejaké nadácie, je čakaním na Godota. Alebo čakaním na chvíľu, keď „voda bude privysoko, a času málo“, aby som parafrázoval posledný film Deža Ursínyho.
Napríklad: Ak bude v Bratislave 25-teho júna viac neonacistov a futbalových chuligánov, ako ich odporcov, máme, čo si zaslúžime. Treba sa im postaviť nie na odľahlom námestí, ale rovno – z očí do očí. Napríklad po celej trase ich pochodu na „povolené“ zhromaždisko (viď priložený náčrtok trasy: https://dennikn.sk/487736/extremistov-nevedia-zastavit-zopakuju-pochod-bratislavou-ktory-sa-vlani-skoncil-bitkami/?ref=mpm). Každý sám za seba a všetci pospolu. V Novembri 89 ľudia na pražských námestiach skandovali „Máme holé ruky!“. Máme ich také aj teraz. Nemali by sme však čakať na chvíľu, keď nám prídu povolávacie rozkazy. A už vôbec nie, keď ich bude podpisovať napríklad Kotleba.