Pracoval som v druhej polovici 80-tych rokov na Výpočtovom stredisku Slovenskej akadémie vied. Moje pracovisko sa síce volalo Kabinet teórie vedy a prognóz, ale kúsok vedľa sedela partia, ktorá vyvíjala počítače domácej proveniencie.
Prototyp zaberal celý barák, a bol to zázrak. Na mojom pracovnom stole sa prvý počítač ocitol v centrále Verejnosti proti násiliu po Novembri 89. Poslali nám pár kusov z Občianskeho fóra v Prahe, šlo o súčasť daru z USA. Používal som ho ako písací stroj, ale mali sme na VPN-ke aj Centrum pre výskum spoločenských problémov a tí používali počítače na štandardné sociologické sondy. Dnes mám doma dva – jeden na mojom a jeden na manželkinom stole, plus notebook a mobilný telefón o ktorom si občas myslím, že je inteligentnejší ako ja.
Môj kamarát a bývalý kolega, sociológ Paľo Frič, pracuje na pražskej Karlovej univerzite. Pred rokmi pri jednej spoločnej debate prehodil, že vďaka informačným technológiám dokáže jeden zdatný človek toľko, čo kedysi celý výskumný ústav. Nedávno si však posťažoval, že väčšina spoločenských vedcov produkuje informačný smog. Opýtal som sa: „Aj Ivan?“. „On ten smog upratuje,“ povedal. Podotýkam, že hovorím o spoločenských vedách, a nie o prírodných a technických. Tam buď čosi funguje, alebo nefunguje.
Osobne som bežne konfrontovaný s informačným smogom vo verejnom diskurze a v politike. Nepôjdem do detailov, ale pretlak trollov, spamov, hateov..., či výplodov všakovakých hlupákov je priam šialený. V stave zúfalstva som nedávno jednej známej, bez zlého úmyslu, na preposlaný mail via Merkelová a utečenci odpísal, že výroba a šírenie takýchto informácií je diagnóza. Diagnóza autora, diagnóza šíriteľa a diagnóza doby. Zachovať si zdravý rozum chce kus odhodlania, vzdelania, technickej zdatnosti a charakteru. No nič, možno vypnem všetky tie krámy, alebo ich nastavím iba na základné funkcie.
Problém spočíva v tom že umelá inteligencia „chápe“ princípy, na ktorých sú vybudované moje filtre na informačný smog. Ľavou zadnou nachádza cesty na prekonávanie mojej infantilnej sebaobrany. Napríklad tak, že infikuje „systém“ a ten ma núti prostredníctvom povinných hlásení, formulárov, výkazov, dotazníkov, pravidiel... byť online pod sankciou. A keď už tam som, tak ma majú – napríklad prostredníctvom aktualizácií. Možno ten virtuálny fízel časom vylezie z prístroja a usadí sa mi rovno v mysli, prípadne aj v duši a v tele.
V rámci individuálnej revolty zvažujem inšpiráciu Zemanovým ironickým a pohŕdavým bonmotom na „pražskú kaviareň“. Sieť podobných by v teréne mohla zafungovať ako výcvikové tábory bojovníkov v práve prebiehajúcej hybridnej vojne – v mene zdravého rozumu a obyčajnej ľudskosti, hoci aj nezdieľame predstavu čo to prakticky obnáša. Diskusie na tvári miesta o aktuálnych témach a postupné sieťovanie takýchto „ostrovčekov“ je možno šancou na synergický efekt – úderu na solar plexus všeobecnému informačnému bordelu a deštrukcii.
Písané pre Denník N
Môj kamarát a bývalý kolega, sociológ Paľo Frič, pracuje na pražskej Karlovej univerzite. Pred rokmi pri jednej spoločnej debate prehodil, že vďaka informačným technológiám dokáže jeden zdatný človek toľko, čo kedysi celý výskumný ústav. Nedávno si však posťažoval, že väčšina spoločenských vedcov produkuje informačný smog. Opýtal som sa: „Aj Ivan?“. „On ten smog upratuje,“ povedal. Podotýkam, že hovorím o spoločenských vedách, a nie o prírodných a technických. Tam buď čosi funguje, alebo nefunguje.
Osobne som bežne konfrontovaný s informačným smogom vo verejnom diskurze a v politike. Nepôjdem do detailov, ale pretlak trollov, spamov, hateov..., či výplodov všakovakých hlupákov je priam šialený. V stave zúfalstva som nedávno jednej známej, bez zlého úmyslu, na preposlaný mail via Merkelová a utečenci odpísal, že výroba a šírenie takýchto informácií je diagnóza. Diagnóza autora, diagnóza šíriteľa a diagnóza doby. Zachovať si zdravý rozum chce kus odhodlania, vzdelania, technickej zdatnosti a charakteru. No nič, možno vypnem všetky tie krámy, alebo ich nastavím iba na základné funkcie.
Problém spočíva v tom že umelá inteligencia „chápe“ princípy, na ktorých sú vybudované moje filtre na informačný smog. Ľavou zadnou nachádza cesty na prekonávanie mojej infantilnej sebaobrany. Napríklad tak, že infikuje „systém“ a ten ma núti prostredníctvom povinných hlásení, formulárov, výkazov, dotazníkov, pravidiel... byť online pod sankciou. A keď už tam som, tak ma majú – napríklad prostredníctvom aktualizácií. Možno ten virtuálny fízel časom vylezie z prístroja a usadí sa mi rovno v mysli, prípadne aj v duši a v tele.
V rámci individuálnej revolty zvažujem inšpiráciu Zemanovým ironickým a pohŕdavým bonmotom na „pražskú kaviareň“. Sieť podobných by v teréne mohla zafungovať ako výcvikové tábory bojovníkov v práve prebiehajúcej hybridnej vojne – v mene zdravého rozumu a obyčajnej ľudskosti, hoci aj nezdieľame predstavu čo to prakticky obnáša. Diskusie na tvári miesta o aktuálnych témach a postupné sieťovanie takýchto „ostrovčekov“ je možno šancou na synergický efekt – úderu na solar plexus všeobecnému informačnému bordelu a deštrukcii.
Písané pre Denník N