(http://www.tyzden.sk/nazory/30253/kotleba-zdesenie-sobotnajsej-noci/). Nech už sobotňajšia noc dopadne akokoľvek, politickí lídri sa pretekajú v nahlúplych výrokoch z jediného dôvodu: adresujú ich nahlúplemu publiku.
Teda, väčšinovo takému, pretože im ide len a predovšetkým o volebný výsledok. A ono publikum, pretože je, aké je, počuje na strach a strašenie. Je jedno čím – ešte nedávno to boli čecháčci, neskôr židáci, cigáni, a dnes sú to migranti. Nastavujeme tým zrkadlo sami sebe. Hádžeme do volebných urien hlasy za ploty, ktoré nás od nich oddelia. Veď majú, vrátane ich malých detí, inú kultúru ako my, hejže? Hlavne, aby sa niekto o nás postaral – napríklad sociálnymi balíčkami, plotmi, eurofondami...
Nevdojak ma pri písaní tohto textu napadla vetička z viacročného dialógu, ktorý som viedol s nacionálnym socialistom Matejom. Znela asi takto: „Za čo by bol dnešný Európan ochotný položiť život?“ A fakt: Poznáte vo svojom okolí človeka, ktorý by dokázal položiť život za vládu zákona? Ľpieme skutočne na slobode slova, na nezávislosti súdov, ľudských právach tak, že sme pripravení vziať na ich ochranu do rúk zbraň? Je po holocauste všeobecne neprijateľný antisemitizmus? Nezízame na súčasné hrozby – napríklad z Ruska a iných miest „globálnej dediny“, ako práve vyorané myši? Nereagujeme „pavlovovsky“ na sociálne balíčky, hranice..., lístky na vlak zdarma, na smiešne politické mítingy?
Budúcnosť je nepredvídateľná. Zdá sa však, že národným štátom, folklórnej sentimentalite, guberniálnym mentalitám, rasovému, etnickému či náboženskému fanatizmu bude musieť časom odzvoniť. Teda, dúfam. Zopár skanzenov však určite ostane ako memento, pretože ľudia potrebujú živé ilustrácie a dramatické príbehy, aby nezabudli.
Nie sme v tom však sami. Posledné roky v krajinách strednej Európy ukazujú trend – väčšina považuje za hodnotu istotu. Istotu pre dnešok a zajtrajšok. Smradík, ale teplúčko, chcelo by sa povedať. A pritom: čím menej je človek pripútaný, áno, aj k národu a štátu, tým je slobodnejší. Neplatí to o zodpovednosti k rodine, blížnym, k robote, ktorá ma živí. Slobodný človek vie, čo je osobná zodpovednosť a osobné zakotvenie. Zakotvenie v rodine (kde sú naše tradičné viacgeneračné rodiny?), v blížnych (kde je vzájomná dôvera?), v autoritách (máme vôbec nejaké na svetskom či duchovnom poli?)... a v spiritualite, ktorá je predovšetkým individuálna.
Vidím Slovensko po tohoročných voľbách ako jeden z takýchto skanzenov. Áno, mnohí Slováci, rozptýlení po svete, sa budú vracať – kvôli spomienkam, hrobom predkov, prírode, haluškám s bryndzou (tí najsvetovejší už bez slaniny)... a uloženiu kostí či popola. Otázka znie, či to bude na doživotie, alebo iba dočasne.
Písané pre Denník N
Nevdojak ma pri písaní tohto textu napadla vetička z viacročného dialógu, ktorý som viedol s nacionálnym socialistom Matejom. Znela asi takto: „Za čo by bol dnešný Európan ochotný položiť život?“ A fakt: Poznáte vo svojom okolí človeka, ktorý by dokázal položiť život za vládu zákona? Ľpieme skutočne na slobode slova, na nezávislosti súdov, ľudských právach tak, že sme pripravení vziať na ich ochranu do rúk zbraň? Je po holocauste všeobecne neprijateľný antisemitizmus? Nezízame na súčasné hrozby – napríklad z Ruska a iných miest „globálnej dediny“, ako práve vyorané myši? Nereagujeme „pavlovovsky“ na sociálne balíčky, hranice..., lístky na vlak zdarma, na smiešne politické mítingy?
Budúcnosť je nepredvídateľná. Zdá sa však, že národným štátom, folklórnej sentimentalite, guberniálnym mentalitám, rasovému, etnickému či náboženskému fanatizmu bude musieť časom odzvoniť. Teda, dúfam. Zopár skanzenov však určite ostane ako memento, pretože ľudia potrebujú živé ilustrácie a dramatické príbehy, aby nezabudli.
Nie sme v tom však sami. Posledné roky v krajinách strednej Európy ukazujú trend – väčšina považuje za hodnotu istotu. Istotu pre dnešok a zajtrajšok. Smradík, ale teplúčko, chcelo by sa povedať. A pritom: čím menej je človek pripútaný, áno, aj k národu a štátu, tým je slobodnejší. Neplatí to o zodpovednosti k rodine, blížnym, k robote, ktorá ma živí. Slobodný človek vie, čo je osobná zodpovednosť a osobné zakotvenie. Zakotvenie v rodine (kde sú naše tradičné viacgeneračné rodiny?), v blížnych (kde je vzájomná dôvera?), v autoritách (máme vôbec nejaké na svetskom či duchovnom poli?)... a v spiritualite, ktorá je predovšetkým individuálna.
Vidím Slovensko po tohoročných voľbách ako jeden z takýchto skanzenov. Áno, mnohí Slováci, rozptýlení po svete, sa budú vracať – kvôli spomienkam, hrobom predkov, prírode, haluškám s bryndzou (tí najsvetovejší už bez slaniny)... a uloženiu kostí či popola. Otázka znie, či to bude na doživotie, alebo iba dočasne.
Písané pre Denník N