Už dlho sa obsesívne vraciam k predstave, že národy vymysleli ľudia – sú to kultúrne konštrukty. Národné štáty sú ich „materializáciou“.
Židia, napríklad, sa rozhodli založiť Izrael, keď už bolo jasné, že právo na vlasť, tam kde žili po stáročia, im bolo upreté. Súčasný Izrael sa zrodil z potu, krvi. A z nacionalizmu – pretože sionizmus je židovský nacionalizmus. Živila ho vidina slobody, či strach o život, alebo jedno i druhé. A čo Ukrajinci, ktorých nacionalizmus sa formoval pod tlakom impérií – naposledy ruského. Mytologické, historické,..., tiež tragické a anekdotické fasády, budované okolo pôvodnej idey, sú súčasťou príbehu. Rovnako i to, že nie všetci židia (a Židia), Palestínci, Ukrajinci... boli a sú nacionalisti.
Škrie ma myšlienka na nacionalizmus, ktorý sa prebúdza pod dojmom súčasnej „migračnej krízy“. Slobodu máme, relatívny dostatok tiež. Naopak, resuscitácia nacionalizmu „tu a teraz“ je živená mocenskými a ekonomickými záujmami časti politických elít, ktorým sa podarilo v mene týchto záujmov infikovať ľudí strachom. Strachom z kultúrnej a náboženskej inakosti, strachom o hmotný životný štandard, strachom z terorizmu. Je to riskantná hra, ktorú sprevádza stavanie plotov, obnovovanie hraníc, negatívne emócie voči „votrelcom“, výbuchy pouličného násilia. V konečnom dôsledku ohrozujú slobodu. A ohrozujú ju v situácii, keď je náš „imunitný systém“ oslabený pohodlím konzumu a dlhodobého mieru.
Ryszard Kapuściński, autor skvelej knihy Impérium (Absynt 2016) to povedal presne: „Svetu hrozia tri pliagy, tri morové rany. Prvá pliaga – nacionalizmus. Druhá – rasizmus. Tretia – náboženský fundamentalizmus. Tieto tri pliagy majú rovnakú črtu, spoločného menovateľa – je to agresívna, všemocná, totálna iracionalita. Nie je možné preniknúť do vedomia zasiahnutého niektorou touto pliagou. V takejto hlave horí svätá hranica, ktorá iba čaká na obete. Každý pokus o pokojný rozhovor sa končí neúspechom. Takémuto človeku nejde o rozhovor, iba o deklaráciu. Aby si mu prisvedčil, dal za pravdu, podpísal súhlas. Inak v jeho očiach nemáš cenu, pretože zavážiš iba ako nástroj, ako zbraň. Intelekt zasiahnutý takouto morovou ranou je uzavretý, monotématický, jednorozmerný, krúti sa výlučne okolo jedného motivu – okolo svojho nepriateľa. Myšlienka na nepriateľa nás živí, podmieňuje našu existenciu. Preto je nepriateľ vždy prítomný, je stále s nami.“
Žijeme na tektonickej pôde tejto planéty – zrniečka prachu v nekonečnom Vesmíre. Možno jedného z mnohých. Zem zasľúbenú vláčime so sebou v mysliach a v srdciach. Každý tú svoju a každý po svojom. Občas sa podarí túto mnohorakosť zjednotiť a uchrániť hradby. Ale i vyraziť – zväčša pod sankciou a kuratelou štátu – do útoku „za vlasť a za národ!“, pričom každý druhý chápe tieto slová inak. A zem zasľúbená? Môže byť kdekoľvek, kde sa cítim slobodne, bezpečne a doma. Čosi také pokojne nazvem vlasťou – vrátane lojality a obetí.
Písané pre Denník N
Škrie ma myšlienka na nacionalizmus, ktorý sa prebúdza pod dojmom súčasnej „migračnej krízy“. Slobodu máme, relatívny dostatok tiež. Naopak, resuscitácia nacionalizmu „tu a teraz“ je živená mocenskými a ekonomickými záujmami časti politických elít, ktorým sa podarilo v mene týchto záujmov infikovať ľudí strachom. Strachom z kultúrnej a náboženskej inakosti, strachom o hmotný životný štandard, strachom z terorizmu. Je to riskantná hra, ktorú sprevádza stavanie plotov, obnovovanie hraníc, negatívne emócie voči „votrelcom“, výbuchy pouličného násilia. V konečnom dôsledku ohrozujú slobodu. A ohrozujú ju v situácii, keď je náš „imunitný systém“ oslabený pohodlím konzumu a dlhodobého mieru.
Ryszard Kapuściński, autor skvelej knihy Impérium (Absynt 2016) to povedal presne: „Svetu hrozia tri pliagy, tri morové rany. Prvá pliaga – nacionalizmus. Druhá – rasizmus. Tretia – náboženský fundamentalizmus. Tieto tri pliagy majú rovnakú črtu, spoločného menovateľa – je to agresívna, všemocná, totálna iracionalita. Nie je možné preniknúť do vedomia zasiahnutého niektorou touto pliagou. V takejto hlave horí svätá hranica, ktorá iba čaká na obete. Každý pokus o pokojný rozhovor sa končí neúspechom. Takémuto človeku nejde o rozhovor, iba o deklaráciu. Aby si mu prisvedčil, dal za pravdu, podpísal súhlas. Inak v jeho očiach nemáš cenu, pretože zavážiš iba ako nástroj, ako zbraň. Intelekt zasiahnutý takouto morovou ranou je uzavretý, monotématický, jednorozmerný, krúti sa výlučne okolo jedného motivu – okolo svojho nepriateľa. Myšlienka na nepriateľa nás živí, podmieňuje našu existenciu. Preto je nepriateľ vždy prítomný, je stále s nami.“
Žijeme na tektonickej pôde tejto planéty – zrniečka prachu v nekonečnom Vesmíre. Možno jedného z mnohých. Zem zasľúbenú vláčime so sebou v mysliach a v srdciach. Každý tú svoju a každý po svojom. Občas sa podarí túto mnohorakosť zjednotiť a uchrániť hradby. Ale i vyraziť – zväčša pod sankciou a kuratelou štátu – do útoku „za vlasť a za národ!“, pričom každý druhý chápe tieto slová inak. A zem zasľúbená? Môže byť kdekoľvek, kde sa cítim slobodne, bezpečne a doma. Čosi také pokojne nazvem vlasťou – vrátane lojality a obetí.
Písané pre Denník N