videl som pred rokmi na fotke, ktorú mi poslal kamarát z ďalekej cudziny. Exoticky oblečené dámy držali v rukách transparent a nevyzeralo to na recesiu.
Áno, sú ľudia a kultúry, ktorí demokraciu nechcú. Zárodky smrteľnej choroby však v sebe nosí aj demokracia samotná. Ohrozuje ju napríklad všeobecné volebné právo - má ho aj zberba. Ohrozujú ju inštinkty - plný tanier a peňaženka sú často dôležitejšie ako sloboda. Ohrozuje ju strach. Ľudia neradi vidia, že osobná zodpovednosť je súčasťou slobody. Ohrozuje ju pocit neistoty a s ňou súvisiaci sklon hľadať vodcu. Ohrozuje ju rozmanitosť záujmov, vier, pováh, veku, vzdelania - ak sú ich nositelia presvedčení o svojej výlučnosti. Ohrozuje ju aj doba postmoderná, keď pravdou je všetko a nič. A osobná skúsenosť. Však rozprávajte o národnom socializme či komunizme ľuďom, ktorí nezažili tieto režimy na vlastnej koži, alebo tým, čo na nich dokážu profitovať.
V poslednom čase to vyzerá, ako keby sme žili vo vojnovom stave. Podaktorí virtuálne a podaktorí naozaj. Tú atmosféru a ten stav majú na svedomí extrémistickí hlupáci a fanatici, provokatéri, deprivanti strádajúci na absenciu lásky, vzťahov, zakotvenia..., či pretlak chamtivosti a túžby po moci.
Nedostatky demokracie však vyvažuje jedna prednosť – riešenia problémov sa hľadajú v dialógu a verejne. Stojí za to udržiavať si ju, ako to len ide. Jeden zo spôsobov je pestovať spomienky na časy, keď sme demokraciu nemali. Druhý je v kritike demokracie, aká je, a v hľadaní ciest k odstraňovaniu rizík a využívaniu šancí, ktoré ponúka. V rovine všeobecnej sú takéto šance predovšetkým dve: 1) viera v myšlienku aktívneho sociálneho učenia (padnúť „na hubu“ snáď netreba mnohokrát) a 2) viera v silu vyjednávania a striedanie mocenských elít. Opakujem však: je to iba viera. A vierou je aj preferencia tej - ktorej politickej ideológie. Bože, daj nám dostatok osvietených kazateľov. A daj nám tiež dostatok intuície, aby sme vedeli rozpoznať osvietených od „osvietených“.
Nedávno som hovoril na kameru pre portál demagog.sk. Že čo s voľbami. No, čo už – ísť voliť. Priority: Neubližujme migrantom, ubližujeme tým sebe! A neničme projekt spoločnej Európy, bez nej budeme slabší. Vo vnútropolitickej agende sa treba oprostiť od štátu, ktorý sa hrá na otca i matku. Jasne, výber je dosť mizerný. Voľbami však nič nekončí. Naopak! Nedajme zvoleným politikom dýchať. Nie kvôli našej tradícii oportunizmu a ufňukanosti, ale z pudu sebazáchovy. Ten informačný hurhaj a smog, ten kopec ohnísk napätia, všetky tie konflikty sú pôdou, ktorá je úrodná. Naše komunity, naše kaviarne a krčmy, naše rodiny nech sú výcvikové tábory bojovníkov hybridnej vojny. Kalašnikovy, zo známeho bonmotu českého prezidenta, prenechajme tým zmanipulovateľným. Ako ich poznám, pri prvej príležitosti si strelia do vlastnej nohy. A pri druhej zdrhnú, zalezú, prezlečú kabát…. Bez vodcu a tlupy nie sú nebezpeční. A skutoční vodcovia, ako vieme, sa rodia v prvej línii.
Písané pre Denník N
V poslednom čase to vyzerá, ako keby sme žili vo vojnovom stave. Podaktorí virtuálne a podaktorí naozaj. Tú atmosféru a ten stav majú na svedomí extrémistickí hlupáci a fanatici, provokatéri, deprivanti strádajúci na absenciu lásky, vzťahov, zakotvenia..., či pretlak chamtivosti a túžby po moci.
Nedostatky demokracie však vyvažuje jedna prednosť – riešenia problémov sa hľadajú v dialógu a verejne. Stojí za to udržiavať si ju, ako to len ide. Jeden zo spôsobov je pestovať spomienky na časy, keď sme demokraciu nemali. Druhý je v kritike demokracie, aká je, a v hľadaní ciest k odstraňovaniu rizík a využívaniu šancí, ktoré ponúka. V rovine všeobecnej sú takéto šance predovšetkým dve: 1) viera v myšlienku aktívneho sociálneho učenia (padnúť „na hubu“ snáď netreba mnohokrát) a 2) viera v silu vyjednávania a striedanie mocenských elít. Opakujem však: je to iba viera. A vierou je aj preferencia tej - ktorej politickej ideológie. Bože, daj nám dostatok osvietených kazateľov. A daj nám tiež dostatok intuície, aby sme vedeli rozpoznať osvietených od „osvietených“.
Nedávno som hovoril na kameru pre portál demagog.sk. Že čo s voľbami. No, čo už – ísť voliť. Priority: Neubližujme migrantom, ubližujeme tým sebe! A neničme projekt spoločnej Európy, bez nej budeme slabší. Vo vnútropolitickej agende sa treba oprostiť od štátu, ktorý sa hrá na otca i matku. Jasne, výber je dosť mizerný. Voľbami však nič nekončí. Naopak! Nedajme zvoleným politikom dýchať. Nie kvôli našej tradícii oportunizmu a ufňukanosti, ale z pudu sebazáchovy. Ten informačný hurhaj a smog, ten kopec ohnísk napätia, všetky tie konflikty sú pôdou, ktorá je úrodná. Naše komunity, naše kaviarne a krčmy, naše rodiny nech sú výcvikové tábory bojovníkov hybridnej vojny. Kalašnikovy, zo známeho bonmotu českého prezidenta, prenechajme tým zmanipulovateľným. Ako ich poznám, pri prvej príležitosti si strelia do vlastnej nohy. A pri druhej zdrhnú, zalezú, prezlečú kabát…. Bez vodcu a tlupy nie sú nebezpeční. A skutoční vodcovia, ako vieme, sa rodia v prvej línii.
Písané pre Denník N