V roku 2014 bolo v médiách slovom roka vojna. V roku 2015 utečenci. V tomto roku ašpiruje na prvú priečku slovo strach.
Strach z vojny, ktorá tu nie je, a strach z utečencov, ktorých tu je ako šafránu. Epidémiu strachu vyvolávajú politici s tým, že nás idú brániť! Tí istí politici súčasne nivočia súdržnosť Európskej únie. Vraj kvôli národným záujmom.
Vystrašení občania sa budú uzavierať za svoje ploty a hranice. Keď sa objaví na dohľad niekto cudzí, zavolajú políciu, alebo ho vykážu kamsi. Pribudne takých, ktorí si kúpia pištolky a spreje. Budú si hovoriť vlastenci. A budú nimi až dovtedy, kým tie ploty a hranice nezvalí niekto silnejší. Potom tí, čo liali olej do ohňa, poutekajú, a tí čo nebudú vládať, vymenia kabáty.
Ľudia si časom zvyknú. Alebo nezvyknú a budú po večeroch tichým hlasom spomínať na staré časy, keď ešte bola demokracia, neexistovali hranice a podobné vymoženosti. Kdesi v podzemí sa bude formovať paralelná kultúra a disent – ostrovčeky pozitívnej deviácie. Ľudia rôznych etník, národností, náboženstiev, politických vyznaní…, infiltrovaní prorežimnými udavačmi.
Spočiatku im pôjde predovšetkým o zmenu Ústavy s preambulou „My občania…“ a slobodné voľby. Nasledovať budú jednoduché a emocionálne politické programy, ktoré sa budú podobať programu Verejnosti proti násiliu z Novembra 89. Podaktorí pritom na chvíľu zabudnú na svoj antiamerikanizmus.
„Prvé“ slobodné voľby prebehnú v znamení vzývania demokracie, právneho štátu, občianskej spoločnosti, otvorených hraníc a ľudských práv. Ľudia budú na námestiach skandovať „Ahoj, Európa!“ Po nejakom čase, keď už bude zmena nezvratná, sa ku všeobecnému budovaniu pripoja pohrobkovia bývalého režimu. Nastane obdobie štandardnej demokracie.
Medzičasom sa u nás udomácni rozmazaná národná identita, tekuté hranice medzi štátmi, globálny komunitarizmus (sociálne siete) a lokálny patriotizmus „pôdy“.
****
Pri vytváraní scenárov možného vývoja existuje jediná istota – že skutočnosť bude iná. Sú len a výhradne inšpiráciou pre aktuálne rozhodovanie. Napríklad pre rozhodovanie pred volebnou urnou. Občas to však vyzerá tak, že najúčinnejší spôsob sociálneho učenia je pád na úplné dno. Keď hovorím o úplnom dne, myslím situáciu, keď ide o holú existenciu, a ideologické nuanse sú na smiech. Tí, čo prežili koncentračné tábory, gulagy, brutálny teror by vedeli rozprávať. Akurát tu už čo nevidieť nebudú a omladina potrebuje vlastné krízy, vlastné vzopätia, vlastné omyly... a vlastné obete. Uff.
Písané pre Denník N
Vystrašení občania sa budú uzavierať za svoje ploty a hranice. Keď sa objaví na dohľad niekto cudzí, zavolajú políciu, alebo ho vykážu kamsi. Pribudne takých, ktorí si kúpia pištolky a spreje. Budú si hovoriť vlastenci. A budú nimi až dovtedy, kým tie ploty a hranice nezvalí niekto silnejší. Potom tí, čo liali olej do ohňa, poutekajú, a tí čo nebudú vládať, vymenia kabáty.
Ľudia si časom zvyknú. Alebo nezvyknú a budú po večeroch tichým hlasom spomínať na staré časy, keď ešte bola demokracia, neexistovali hranice a podobné vymoženosti. Kdesi v podzemí sa bude formovať paralelná kultúra a disent – ostrovčeky pozitívnej deviácie. Ľudia rôznych etník, národností, náboženstiev, politických vyznaní…, infiltrovaní prorežimnými udavačmi.
Spočiatku im pôjde predovšetkým o zmenu Ústavy s preambulou „My občania…“ a slobodné voľby. Nasledovať budú jednoduché a emocionálne politické programy, ktoré sa budú podobať programu Verejnosti proti násiliu z Novembra 89. Podaktorí pritom na chvíľu zabudnú na svoj antiamerikanizmus.
„Prvé“ slobodné voľby prebehnú v znamení vzývania demokracie, právneho štátu, občianskej spoločnosti, otvorených hraníc a ľudských práv. Ľudia budú na námestiach skandovať „Ahoj, Európa!“ Po nejakom čase, keď už bude zmena nezvratná, sa ku všeobecnému budovaniu pripoja pohrobkovia bývalého režimu. Nastane obdobie štandardnej demokracie.
Medzičasom sa u nás udomácni rozmazaná národná identita, tekuté hranice medzi štátmi, globálny komunitarizmus (sociálne siete) a lokálny patriotizmus „pôdy“.
****
Pri vytváraní scenárov možného vývoja existuje jediná istota – že skutočnosť bude iná. Sú len a výhradne inšpiráciou pre aktuálne rozhodovanie. Napríklad pre rozhodovanie pred volebnou urnou. Občas to však vyzerá tak, že najúčinnejší spôsob sociálneho učenia je pád na úplné dno. Keď hovorím o úplnom dne, myslím situáciu, keď ide o holú existenciu, a ideologické nuanse sú na smiech. Tí, čo prežili koncentračné tábory, gulagy, brutálny teror by vedeli rozprávať. Akurát tu už čo nevidieť nebudú a omladina potrebuje vlastné krízy, vlastné vzopätia, vlastné omyly... a vlastné obete. Uff.
Písané pre Denník N